Stihnem to akurát dokončiť a už ma ťahá preč. Cez plecia si prehodím kabát, obujem vysoké čižmy. Do kabelky mi napchá v taške moje jediné čierne vysoké lodičky, aké mám. Netuším, načo mi budú, keďže som si práve obula čižmy a vonku je zima, sneh.

Sadneme do taxíka a Seth nadiktuje adresu. Viem, že je to niekde v lepšej štvrti mesta, ale tak často tam zase nechodím. Podniky sú tam drahé a luxusné. Ja ako obyčajný študent si to jednoducho nemôžem dovoliť.

„Kam ideme?" pípnem nakoniec.

„Toto je jej obľúbený podnik v meste," odpovedá mi. „Navyše má aj jej meno, takže sa jej páči o to viac."

Vystúpime von a Seth ma ťahá do akéhosi podniku. Klub Lilith. Jeden z erotických podnikov v meste. Kým som sa maľovala a česala doma, aj on sa obliekol do slušných nohavíc a košele. Mám pocit, akoby sme šli na nejakú spoločenskú večeru, kde sa objaví kráľovská rodina. Ibaže ideme do bordelu. Spoločne vstúpime dnu, Seth sa pristavuje pri recepčnej.

„Chceš sa registrovať?" spýta sa ma a zasmeje sa.

„Prečo nie?" poviem.

O pár sekúnd vypĺňam už akýsi papier a keď ho podávam na recepcii, dostávam vlastnú kartu. Žiadne meno, či adresa, iba evidenčné číslo. Táto karta mi umožní vstup všade. Nikto nebude vedieť, kto som, ale pokiaľ sa niečo pokašle, v evidencii nájdu moju adresu a meno.

Nie je ťažké pochopiť, prečo sa jej toto miesto tak páči. Od prvého kroku, čo sme vstúpili dnu, toto miesto razí sexualitou. Pripadá mi to ako malý súkromný raj na zemi. Napadne mi v tom momente skutočne spásonosná myšlienka. Ak budem mať predsa hlad a nebudem chcieť sex, môžem sa vždy prísť pozrieť sem, kde sa z diaľky nakŕmim z energie klientov.

„Kam pôjdeme teraz?" pýtam sa Setha, keď nastúpi do jedného z výťahov v hale.

„Princezná si prenajala jednu z miestností. Raz za čas organizuje rôzne párty na jej počesť. Strieda s nami služobníkov a berie si niečo z našich. Taká nevinná výmena."

„Seth," chytím ho za lakeť. „Tí služobníci. Aj o tých ženách, čo boli s tebou, si povedal niečo podobné."

„Sú to ľudia, ktorých si pripútaš k sebe. Akýsi sexuálni otroci, ktorí pribehnú zakaždým, keď ich potrebuješ. Môžeš ich stvoriť koľko chceš, ale niektorých musíš odovzdať princeznej. A niekedy sú otravní, pretože pri slabej vôli vznikajú u nich ľahko závislosti," povie.

„Ako z nich urobíš otrokov?"

„Dáš im časť svojej energie, pohltíš ich. Pri silných jednotlivcoch sa ti to nepodarí nikdy. Pri slabých to môže skončiť katastrofálne."

Výťah s cinknutím zastavuje na jednom z horných poschodí a dvere sa otvárajú. Vyjdeme von a kráčame po chodbe. Je tam hlboké ticho, izby navôkol sú zvukovo izolované, aby návštevníci nepočuli výkriky a stony klientov.

Seth nateraz úplne zmĺkne, vidím, že na čelo mu vystúpilo niekoľko kvapôčok potu. Tá princezná dokáže vydesiť aj starého démona. Je logické, že z toho všetkého budem vyklepaná aj ja.

Pípne kartou na čidle pri jednom z dverí a ja urobím to isté. Zámka cvakne a my vstúpime dnu.

Sme v malej miestnosti, ktorá slúži ako šatňa. Seth podíde k niektorej zo skriniek a pípne kartou. Malá farebná dióda zabliká a on otvorí skrinku. Napodobním ho a uložím si do svojej skrinky kabelku, veci.

„Prezuj sa do lodičiek, Devi," povie mi Seth.

Prezujem sa teda a aj čižmy napchám do skrinky. Keď už konečne stojím na vratkých tenkých podpätkoch, vyzerá to tak, že sme pripravení na veľké predstavenie. Prejde cez šatňu a zastane pri ďalších dverách. Opätovné pípnutie kartou a sme tam.

Ocitáme sa v obrovskej miestnosti s veľkými oknami, ktoré sú momentálne zatiahnuté nepreniknuteľnými žalúziami. Zo stropu na nás občas žmurkne niekoľko bodových svetiel. Vrhajú lúče na všetok nábytok v izbe. Sú tam pohovky, obrovská posteľ, zopár kresiel, stôl, stoličky. Na bordových stenách visia lampy, ale aj reťaze s koženými putami.

Jedna z reťazí je napnutá, žena s dlhými blond vlasmi odovzdane visí dole zo steny. Chápem, že všetky tie veci sú na akési zvláštne fetiše, používajú sa pri sexe, ale nemám pocit, že by si to tá žena užívala.

Nohy sa jej už dávno podlomili, teraz na studenej podlahe kľačí na kolenách, ruky má natiahnuté dozadu. Ťažko dýcha. V miestnosti hrá tichá hudba, ale ja aj tak počujem jej zrýchlený dych. Je tam, úplne nahá, sem-tam ju strasie od chladu a keď sa závoj jej vlasov konečne odkryje a zazriem jej tvár, takmer zhíknem.

Chcem urobiť krok vpred, ale Seth ma okamžite schmatne za rameno a zovrie mi ho nadľudskou silou.

„Správaj sa slušne," preblysne mi hlavou jeho varovanie.

Len horko-ťažko odtrhnem zrak od Laury visiacej na reťaziach a pozriem sa mu do očí. Ako sa mám ovládať, keď tam na zemi je zrútená moja kamarátka?

Rýchlo ju skenujem očami. Nevyzerá byť zranená, ale neunikne mi, že na jej tele je niekoľko jaziev. Zdurené ružové tkanivo, ktoré sa len práve zahojilo na jej tele. Vedia, že sa vieme rýchlo zahojiť hoci tým míňame svoju energiu. Mučili ju tu po celý čas? Nechávali ju hojiť sa, míňať svoju mágiu a potom ju rezali znova a znova?

Rastie vo mne hnev. Ako si to len mohli dovoliť? Musia sa správať ako zvery?

Navôkol po celej miestnosti je niekoľko ľudí. Vidím tam pekných mužov, ženy. Všetci sú oblečení buď veľmi vkusne, alebo naopak sú už takmer úplne nahí, zvyčajne majú na sebe len jeden kus spodnej bielizne.

Seth ma stále drží za rameno a pomaly šikuje dopredu izby. Uprostred je totiž tá obrovská posteľ, na ktorej by sa vyspali asi aj štyria ľudia. No ja vidím iba jeden pár dlhých svalnatých nôh vo vysokých červených lodičkách.

Všetci naokolo sme zaodetí do čiernej a bielej, no táto osoba má na sebe karmínovokrvavé šaty. Odkrývajú jej plecia, priehlbinka plných pŕs sa na mňa mračí z hlbokého výstrihu. Tá žena sedí na posteli, chrbtom sa opiera o čalúnené čelo, navôkol nej leží pohodených niekoľko vankúšov. Šaty obopínajú jej telo, končia sa nad kolenami, ktoré ma prekrížené.

Výrazný červený rúž ladí s jej šatami a topánkami. Chvíľku mi trvá uvedomiť si, že v skutočnosti nemá namaľované pery, má ich len tak veľmi sýte a zvyšok spôsobuje to zvláštne biele svetlo zo stropu. Alebo je to potom jej čaro, neviem.

Nemusím sa obzerať navôkol, aby som pochopila, že toto je princezná Lilith, ktorú spomínal Seth. Vidno to aj v jej póze.

Ako by ste si predstavili princeznú? Ako malé dievčatko s jemnými blond vláskami, nadýchanými ružovými šatičkami pripomínajúcimi šľahačku, anjelsky modrými očami a jemným úsmevom pripomínajúcim ruže.

Nuž, jediné, čo má spoločné s týmto mojim obrazom v mysli, sú tie úchvatné blond vlasy. Má ich husté, lesklé a vlnia sa jej až po lakte. Aj jej oči sú modré, ale namiesto belasej oblohy pripomínajú nepreniknuteľne hrubý ľad. Nevinná ružová nadýchaných šiat by sa jej nehodila ani náhodou. Tá červená, ktorú ma na sebe, koluje po celej miestnosti.

Nepripadá mi stará. Na jej jemnej pokožke nevidím ani len jedinú vrásku a predsa nevyzerá umelo ako celebrity po botoxe. A hoci podľa výzoru by ste tipovali, že má maximálne 26, viete, že táto bytosť pred vami je staršia, než vyzerá, múdrejšia, než si myslíte.

Z celej jej bytosti vyžaruje moc, vášeň, skúsenosť. Samotná bohyňa sexu rozvalená na posteli. Rešpekt, ktorý ma vybudovaný, je nepopierateľne výsledkom strachu. Nikto naokolo ani nepípne od momentu, čo sme vošli.

Podídeme ku kraju postele, na ktorej sa skvejú jej pohodlne uložené nohy. Seth pomaly pokľakne a ja ho napodobním. Pripadám si ako v nejakom filme. Skloním svoju hlavu a sledujem špičku svojej topánky.

Snažím sa pomaly a hlboko dýchať. To ona istotne nariadila mučenie Laury. Kto iný? Emócie vo mne len tak vrú, ale snažím sa ich ovládnuť. Nepotláčať, len ich jednoducho ukryť vo svojom vnútri a počkať na správny moment, kedy ich uvoľniť.

„Seth," prehovorí konečne.

Jej hlas je sýty a hlboký, nepopierateľne sexi. Ideálna zamestnankyňa na sex po telefóne.

„Princezná," povie stále so sklonenou hlavou.

„Som rada, že ste prijali moje pozvanie."

„Je mi cťou, princezná."

Oooh, takže si potrpí na svoj titul a správanie navôkol nej. Aké podarené. Z jej autority sa mi dvíha žalúdok. Nazve sa sama princeznou a myslí si, že všetci to budú teraz akceptovať?

„Devi," povie, no ja sa ani nehnem. „Pozri sa na mňa, dievča, nech vidím, koho si to tieto dve moje detičky vybrali."

Zdvihnem hlavu a pozriem sa jej do očí. Sú stále rovnako neprístupné a chladné. Udržiava svoju bytosť vo vnútri, nikoho nepúšťa do svojej mysle, do svojho srdca. Ak vôbec nejaké má. Istotne sa tvári, že áno, ale tuším, že musí byť rovnaké ako jej očí. Tvrdé a ľadové.

„Máš peknú tváričku, to musím uznať," povie a potom natiahne ku mne ruku. Ukazovákom mi naznačí, aby som vstala a prišla bližšie.

Zdvihnem sa zo svojho kolena, rýchlo nadobudnem rovnováhu na tých nemožných topánkach a prejdem k nej.

Skĺzne z postele a posadí sa na jej kraj. Do ruky s dlhými nechtami mi vezme bradu, sleduje moje oči a snaží sa ma pohltiť.

Rozpútava sa veľký vnútorný boj. Snaží sa mi cez oči natlačiť do lebky, rozmrviť moje myšlienky, prehrabať sa v nich, pozliepať ich na svoje. Ale ja jej to nechcem dovoliť. Bránim sa, snažím sa prelomiť očný kontakt, no ona mi drží tvár ako vo zveráku, nedovoľuje mi to.

Žmurknem a jej sa na krvavých lesklých perách mihne úsmev. Zazrie v mojom vnútri plameň, ktorý som sa po celý tento čas snažila ukryť. Vidí vo mne hnev. Uškrnie sa ešte viac, keď zistí, že udrela práve na moju citlivú strunu. Naštvala ma tým, že mučila Lauru a toto poznanie jej dvíha náladu ešte viac. Viac, než sa mi páči.

Zúfalo sa ju snažím vypudiť zo svojho vnútra. Je to nepríjemný pocit. Akoby ste cítili, že je vo vašej duši niekto, kto tam nepatrí. Chcete ho vyraziť, striasť sa ho, ale on neustále púšťa do vás pazúre, stláča vás akoby ste boli omotaní v ostnatom drôte, z ktorého niet úniku.

Tá sila je neskutočná.

Ako môže byť vôbec niekto takýto silný? Cítim, že je slabšia, než Bune. Nemôže zato. Jej podstata je príliš blízka ľudstvu. Sex patrí ľuďom a bolo to tak odjakživa. Bezcharakterné a bezpohlavné bytosti ako anjeli, či démoni, niečo také nebudú môcť nikdy pochopiť. Sme blízko k ľuďom, je to naša najväčšia sila a zároveň slabosť.

Bune by ju prevalcoval akoby bola ničím. Moja chorá povaha sa prejaví presne rovnako a ja sa zasmejem. No ona sa neurazí za môj smiech. Veľmi dobre cíti, čo má symbolizovať. Keď si uvedomím, že Bune ju dokáže odrovnať a ja som tak maličká a slabá, že ju nedokážem ani len vymotať z mojej hlavy, chápem to. Buneho neporazím ani za stovky rokov. Počká si na mňa, je naučený prečkať storočia a potom si po mňa príde. Zadlávi ma rovnako ako ona, iba obyčajným pohľadom.

Presne tá beznádej ma tentoraz rozosmieva. Myslela som si, že som unikla smrti. Že možno nájdem spôsob, ako ho poraziť a konečne budem môcť uniknúť z tohto nadprirodzeného sveta. No odpoveď som videla už v ten deň, keď som umierala na podlahe kostola.

Nietsvetla pre večne zatratených...