„Devi?" Nathaniel vyjde zo sprchy a pomaly štverá po rebríku hore do postele.

„Ahoj," tvárim sa, že som sa práve zobudila pri započutí svojho mena. „Koľko je hodín?"

„Zhruba niečo po siedmej," povie a pohladí mi tvár.

„Myslela som, že som spala dlhšie," poviem a nevinne sa natiahnem na posteli.

Vidím, ako mu jeho hladné oči skĺznu po mojom nahom tele. Výborne, Nathaniel. Len tak polhodinu dozadu sme sa spolu práve vyspali a ty si praješ ďalšie kolo?

„Keby som mohol, tak ťa tak pomilujem, že nato nezabudneš," povie.

Uškrniem sa a prevrátim sa v posteli na brucho. Keby som chcela, mohla by som jeho telo donútiť, aby znova vládalo. Ale nejdem ho úplne vyžmýkať hneď na začiatku. Nechám ho namiesto toho celý večer bublať, aby sa potom nad ránom predviedol zase v celej svojej nevybúrenej kráse.

„Aký máme plán na dnes?" spýtam sa a kúsok hompáľam nohami nad mojim zadkom.

„Dnes to bude skutočne rušný deň," odpovie mi a ja sa skotúľam z postele.

Pozbieram si kusy svojho oblečenia a zleziem dole. Kráčam rovno do sprchy a on ma necudne nasleduje. Keď sa objavím v jeho priestrannej kúpeľni obkladanej luxusne vyzerajúcimi tmavými dlaždicami, hodím všetky veci na skrinku neďaleko zrkadla a vstupujem do skleneného sprchovacieho kúta.

Dvere na ňom nechávam otvorené, inak by ma cez zrnité sklo nemohol poriadne vidieť. Púšťam na seba teplú vodu a pomaly sa umývam voňavým sprchovým gélom, ktorý tam má spadnutý. Akási kvetová vôňa, ale to mi je jedno. Hlavne nechcem voňať ako jeho pánsky sprchový gél, ktorý tam má hodený. Playboy značka. Aké trefné.

„Dnes doobeda sa stretnem so zvyškom našej spoločnosti a oznámim ich, koho som pridal do seniorského tímu. Očakávam, že to budem musieť nejako aj obhájiť, takže to chvíľku potrvá. A okolo poobedia pôjdeme priamo na ďalšie miesto, kde zrejme straší."

„Pôjdeme?" otočím sa k nemu, kým si napenenými dlaňami hladím svoje prsia.

Chvíľku sa ostane na mňa dívať a až po pár sekundách si uvedomí, že mi neodpovedal.

„Pôjdeme. Všetci. Viem, že ti práve končí semester, Devi, a že budeš mať zrejme skúšky, ale dúfam, že ťa tým nebudem teda veľmi zaťažovať."

„To je v pohode. Podpísala som zmluvu. Tak sa vykašlem na predtermíny a pôjdem radšej do práce, chápeš. Skúšky si môžem dať aj v januári."

„To ma teší," usmial sa. „Mám rád ženy, čo kladú prácu na prvé miesto vo svojom živote."

Pff, idiot. Skutočne si myslí, že to je kvôli práci? Nepremeškám žiadnu príležitosť získať ďalšieho spojenca na mieste prípadu. Urobím čokoľvek, čo ma spraví silnou.

Predstavenie otvorenej sprchy sa končí a ja vyliezam von. Nathaniel ihneď vstane a zabalí ma do jednej z osušiek, ktoré tam má zavesené. Osuším sa a do uteráka si balím svoje mokré vlasy. Potom sa rýchlo obliekam.

„Máš fén?" spýtam sa.

Samozrejme, že má. S takými dlhými vlasmi by mu to bez fénu trvalo večnosť. Kým si suším vlasy, zmizne preč. O pár sekúnd nato počujem zazvonenie zvončeka a ostanem prekvapene zízať do zrkadla. Nathaniel ma návštevu. Čo si pomyslia, keď ma uvidia takto skoro ráno u neho a doobeda vyhlási, že som seniorka v jeho tíme?

Rada by som sa neukazovala v byte a prečkala to všetko zatvorená v kúpeľni, ale keď začujem cvaknutie dverí, ostrý dievčenský hlas sa rozľahne celou nehnuteľnosťou.

„Ženské čižmy? Ty máš novú priateľku a nič si mi o tom nepovedal?"

„Sára, prosím ťa, prestaň robiť scény," povie otrávene.

Jeho ex? Kto iný by sa rozčuľoval nad tým, že niekoho má a nevie o tom. Istotne to je jedna z tých divných majetníckych žien, čo sa ani po rozchode nevedia zmieriť s tým, že ich miláčik nie je ich a ani nikdy nebude.

„Zoznám ma s ňou, prosím! Som zvedavá!"

Vydýchnem a rýchlo prečešem svoje neposlušné vlasy kefou, ktorú ma položenú na umývadle. Hneď nato otvorím dvere a vojdem do kuchyne.

Na stoličke za stolom sedí mladá žena, ktorá určite nie je staršia než ja. Má husté dlhé čierne vlasy a žiarivé modré oči, presne ako Nathaniel. Jej dlhé nohy sa nervózne hompáľajú a v rukách krúti šálku horúceho čaju.

Obzrie sa, keď začuje moje kroky a ostane zízať. Potom vyskočí z stoličky a už cupitá ku mne ako tornádo.

„Ahoj! Ja som Sára, som Nathanielova mladšia sestra!" vezme mi dlaň do oboch rúk a potrasie mi ňou.

„Ja som Devi," poviem a usmejem sa na ňu.

Pustí ma a otočí sa k Nathanielovi. „Našiel si si takúto kosť a nič si mi o tom nepovedal? Ako dlho už spolu chodíte?"

Musím sa ovládať, aby som sa nerozosmiala. Je taká zlatá a naivná. Vôbec jej ani len nenapadalo, že s Nathanielom len spávam a nechodíme spolu.

„Len nedávno sme začali," nepovie jej určitý dátum a zato som mu vďačná. „Navyše sa málokedy stretávame, keďže Devi študuje a v práci je členkou juniorov."

„Oh, ona je tvoja kolegyňa!" otočí sa ku mne a jej obrovské modré oči žiaria nadšením. „To je po prvý raz, čo vidím nejakú ženu, ktorá je členkou PRS. Aké to je, Devi? V noci chodiť po odporných starých domoch? Nebojíš sa?"

„Ani nie," odpoviem a slabo sa usmejem.

„Ako prvá žena?" zapojí sa Nathaniel. „Stretla si sa predsa aj s Luciou."

„Ju nerátam," odvrkne. „Ako sa môže báť slepý človek na strašidelných miestach? Aj keby sa mu nejaký duch zjavil, tak ho neuvidí."

Zdá sa, že som jediná, čo pochopila jej žart. Kým Nathaniel sa na ňu mračí a zašomre niečo nato, že to bol nepekný komentár na adresu slepých ľudí, ja sa nahlas rozosmejem. Tá najväčšia irónia na tom všetkom je, že slepí ľudia dokážu vidieť viac než tí, ktorí majú bezchybný zrak.

Je skutočne naivná.

Škrabot pazúrov preruší našu vravu. Obzriem sa a hnedočervený shiba inu už cupitá po dlážke. V papuli drží pletené vodidlo a ja sa musím ovládať, keď si predstavím, že niekoľko sto rokov stará líška sa v tomto momente musí tváriť ako domáci maznáčik.

„Ah, tu si!" pohladí psa po hlave a potom mu rýchlo o obojok pripne vodidlo. „Tak ako som sľúbila, vezmem si ho a večer vrátim."

„Nezabudni, že ho máš kŕmiť len raz za deň, inak priberie!"

„Vybeháme to vonku, neboj," povie a prevlečie si vodidlo cez zápästie. Potom mi znova potrasie rukou: „Rada som ťa spoznala, Devi. Rada sa s tebou ešte niekedy stretnem."

„Aj ja," prikývnem.

Keď tá čiernovlasá veľká voda konečne odíde, Nathaniel si vzdychne a dlaňou pošúcha líce: „Kde tá berie toľko energie? A takto skoro ráno?"

„No neviem, asi to máte v rodine. Hodinu dozadu, keď si sa so mnou miloval, sa mi nezdalo, že by si bol unavený," uškrniem sa.

„Devi," povie, ale jeho tón hlasu mi dá najavo, že sa ma nesnaží pokarhať, iba je potešený mojim slovným podpichnutím.

„Áno?" usmejem sa.

„Teším sa na moment, keď sa vrátime nad ránom domov. Vtedy ešte len uvidíš, koľko energie v sebe mám."

Nemusel mi to ukazovať, aby som to vedela. Cítila som ju z neho pomaly na metre. Taký poklad ukrytý rovno pod mojim nosom.

„Čo ideš robiť dnes doobeda, Devi?" spýta sa ma Nathaniel a prejde do svojho šatníka.

Kým sa oblieka do čistej vyžehlenej košele, premýšľam.

„Asi by som mala ísť do školy," odpoviem.

Laura za mňa napísala zápočet. Mala by som jej minimálne poďakovať. A potom si dopísať tie, ktoré mi ešte chýbajú. A skúšky... A v lete budem musieť písať svoju záverečnú prácu. Ako to vlastne chcem všetko stihnúť?

„Môžem ťa vziať autom," odpovie.

„To by bolo super."

Keď sa obaja oblečieme, vezmem si svoje veci a o pár minút nato už kráčame po schodoch dole. Cesta v jeho aute nám ubieha naozaj rýchlo. Hlavne po tom, čo ju míňame príjemným rozhovorom.

„Rád by som si ešte niekedy prešiel tvoje schopnosti, Devi."

„Schopnosti?"

„Viem, že si démon. Tým by sa vysvetlili tieto tvoje nadprirodzené schopnosti. Ale ostatným ľuďom v tíme povieme, že si jednoducho médium, len si o tom nevedela. Ale rád by som bol, keby si sa ďalej venovala tejto oblasti, vzdelávala sa. Chápeš."

„Rozumiem."

„Spomínala si, že si mala otca, ktorý sa zaoberal nadprirodzenom. Naučila si sa niečo z jeho kníh? Čo vlastne vieš?"

„Nie je toho veľa," odvrátim od neho tvár a sledujem radšej mihajúcu sa scenériu za oknom auta. „Boli to náročné knihy a ja som všetkému nerozumela. Navyše," zatnem zuby, keď si spomeniem na môjho nevlastného otca, „tie knihy zničili skôr, než som sa z nich reálne niečo stačila naučiť."

„Rád by som ťa teda učil," povedal rýchlo, aby odvrátil tok mojich myšlienok. „Súkromné lekcie u mňa, čo ty nato?"

„Takže budeš mojim učiteľom?" uškrniem sa.

„Presne tak. Nebudem sa ničím líšiť od tvojich profesorov na univerzite. Budem tiež chodiť v naškrobenej košeli, v kravate a budem veľmi prísny. Budem od vás vyžadovať výsledky, slečna."

„Takže si k tomu pridáme roleplay?" kútiky úst sa mi nadvihnú. „Pán profesor by sa rád vyspal so svojou študentkou, všakže?"

„Zavrieme sa do pracovne," povie a oči sa mu rozžiaria. „Aby to malo tú správnu atmosféru."

Vzrušenie vo mne začínalo rásť, keď som si predstavila tú scénu. Vždy som mala slabosť na košele. Nie také tie farmárske s károvanou potlačou, čo nosia malí chlapci, ktorí chcú pôsobiť seriózne. Zbožňujem drahé košele z jednofarebnej látky, poprípade so skutočne malými vzormi. Kravata, sako a nohavice s nažehlenými pukmi.

Myslím, že ma sledovanie tak skvelo oblečených mužov ma bude baviť oveľa viac, ako keby mi robili súkromný striptíz.

„Lekcia prvá, Devi," povie a dáva si záležať nato, aby poriadne vyslovil moje meno. Hneď nato sa uškrnie. „Meno bytosti je dôležité."

„Prečo?"

„Pretože si tak bližšie k jej odhaleniu, pretože sa jej dokážeš zmocniť. Pri exorcizme sa Ján snaží vždy zistiť meno démona. Keď sa mu to podarí, je bližšie k jeho vymietnutiu."

Ak zistím, ako sa volá tá jeho zlatá líštička, budem o krok bližšie k jej ovládnutiu?

„Zaujímavé," zasmejem sa. „Takže preto sa ma nebojíš. Pretože vieš ako sa volám?"

„Je to zložitejšie, ako len hádanky o mene," povie. Zrejme by mi nič také nemal hovoriť, ale on je príliš sebavedomý. Myslí si, že som len malá hlúpa démonka, ktorá sa ženie za sexom. Nemá ani len poňatia o tom, že som pár chvíľ dozadu dostala do varu jeho líšku. Myslela som si, že bude viac opatrný. „Mám ochrancu, ktorý ma pred tebou chráni, dáva na teba pozor."

„Skutočne?" spýtam sa a rozhliadnem sa po jeho aute.

Akoby som nevedela, že myslí líšku. Akoby som nevedela, že momentálne sa nachádza s jeho sestrou. Dokáže síce cestovať, keby ju privolal, určite by sa tu zjavila. Ale teraz je preč. A ak si pred ňou chráni myšlienky, určite nevie ani o tom, o čom sa bavíme.

„Nie, neboj, nikto tu nie je," rozosmeje sa Nathaniel nad mojou reakciou a potom znova pozorne sleduje cestu.

Čoskoro sme už na parkovisku univerzity. No je ešte skoro ráno, väčšina prednášok začína až okolo deviatej. Majú v rozvrhu aj voľné okno na siedmu ráno, ale to nikto nechce. Keď sa objavíme preto na časti parkoviska, ktoré je určené študentom a návšteve, je takmer prázdne. Len pár osamotených zamknutých áut, ktorých majitelia už sú dávno v budove školy.

Zastane na jednom z miest a stíši motor. „Nikto tu nie je, ale môžem ho ľahko privolať. Je to mocný spoločník a nedovolí ti ublížiť mi."

„Naozaj?" prekrížim si ruky. „Myslíš si, že som taká slabá," hrám na chvíľku urazenú.

„Si skutočne roztomilá, Devi. Si veľmi mladý démon a nevieš o tomto svete absolútne nič. Navyše ak by si sa aj o niečo pokúsila, zavolám Jána a ten si s tebou poradí raz-dva. Démoni nenávidia sväté predmety, to si sa už naučila, však?"

Pred očami sa mi zjavia roztekajúce sa šupiny Buneho. Svätá voda je pre nás ako kyselina. Predpokladám, že posvätené predmety budú takmer všetky mať rovnaký účinok. Nerada by som teraz s nimi prišla do styku.

„Kto je ten tvoj ochranca?" spýtam sa. „Je to nejaký anjel?"

Rozosmeje sa, keď si uvedomí, ako veľmi som mimo. Musí to byť skutočne zábavné. Mala som predsa tú jeho líšku priamo pred nosom a nevšimla som si ju.

„Volá sa Satomi," povie. „Ale aj keď som ti teraz povedal jej meno, nič ti to nepomôže. Budeš ju môcť možno privolať, ale to je tak všetko. Je zaviazaná slúžiť a chrániť ma. Navyše je presný opak teba. Ty si démon a ona je boží posol. Vy démoni máte totiž jednu nevýhodu. Pri boji so svetlom je tma na konci vždy porazená."

Presne viem, čo tým myslí. Nech som sa ju snažila ráno akokoľvek skaziť, jej svetelná zlatá energia mi utekala pomedzi prsty, čistila tú moju čiernu. Ako mám s niečím takým vôbec súperiť? Ak sa ju pokúsim zmeniť, či pohltiť, vyčistí ma a moja zničená duša sa utiahne do tmy, do toho najhlbšieho pekla. Alebo to bude ešte horšie a ja jednoducho prestanem existovať.

Prečo to musí byť také nespravodlivé? Chcem jednoducho len poraziť Buneho. Skôr, než zničí on mňa.

No Nathaniel nevedel jednu vec. Uvedomila som si ju iba dnes. Ľuďom budeme vždy bližší, pretože vďaka našim hriechom sa im podobáme. Nie sme bezchybné žiarivé idoly, sme rovnako zákerní a prefíkaní. Ideme si priamo za svojim. Nie je to práve naša cieľavedomosť, čo ľudí tak priťahuje?

„Pekný deň v škole, Devi."

„Veľa šťastia v práci," usmejem sa.

Nahne sa ku mne a vášnivo ma pobozká. Musím sa neustále usmievať ako taký idiot. Je mnou takmer posadnutý.