Zvrtnem sa, no za mnou nikto nie je. Zasmejem sa. Myslí si, že ma vydesí? Možno keby som stála pri schodoch, skúsil by ma sotiť, ale ja mu to nedovolím. Kráčam ďalej po chodbe, idem do jej zadnej časti k tomu úzkemu okienku.

„Nepáčim sa ti?" provokujem ho. „Som žena a neviem variť. Strašné, však? A namiesto toho, aby som bola doma, tu teraz po nociach behám s cudzími chlapmi, po cudzom dome. Musí to byť pre teba frustrujúce. Vidieť, ako sa doba zmenila."

„Devi!" vybehne Nathaniel hore na schody. „Neprovokuj ho! Nikdy nemôžeš vedieť, či ti neublíži."

„Ako by mi mohol ublížiť?" pozriem sa na Nathaniela.

Po schodoch hore vybehne Sára a kameramani, radšej teda zmĺknem. Nemôžem si pred nimi dovoliť povedať niečo, čo by ma mohlo prezradiť.

„Ako môže duch ublížiť démonovi, Nathaniel?" vyšlem k nemu myšlienku.

Občas sa to stáva. Keď je človek skutočne zlý a jeho duša podľahne hriechom, premení sa na démona. Nie je z neho potom duch, ale zmení sa na niečo neľudsky zlé. Niečo, čo má moc a schopnosti. Ale toto je len duch úbohého človeka.

Kráčam ďalej po chodbe, po oboch stranách sú staré dvere. Ale ja idem ďalej, až na úplný koniec. To je tá jej zamurovaná izba, však? Preto tá miestnosť na jednej strane bola menšia. Pretože hneď vedľa nej bola miestnosť, do ktorej sa nedá dostať.

„Neopováž sa tam vstúpiť!" zasyčí mi hlas pri uchu.

Snaží sa ma zastrašiť, odohnať, ale nedokáže ma oklamať. Je len človek a ja cítim na jazyku jeho strach.

„Čoho sa bojíš?" spýtam sa ho.

Zmĺkne. Okolo mojich zápästí sa omotá čosi studené – jeho prsty. Snaží sa ma zadržať, ale ja nie som ako manželka nášho klienta. Nie som len obyčajný človek, do ktorého môže sotiť, aby ho vydesil. Snaží sa ma silno zovrieť, odtiahnuť.

„Nathaniel," pozriem na neho a naše oči sa spoja. „Nech všetci ostatní odídu. Spýtaj sa majiteľa, či nemajú niečo ťažké, čím môžeme vybúrať stenu."

Duch spanikári. Jeho stisk zosilnie, celá jeho silueta sa zjaví pred mojimi očami. Teraz sa zhmotnil a keby práve Nathaniel nebol s nimi zišiel dole, videli by ho všetci. Stojí predo mnou statný chlap so širokými ramenami, zavalitou postavou.

„Čo nechceš, aby sme videli?"

Chce ma odtiahnuť. Neodpovedá. No nech mi čokoľvek stihne urobiť, nazúrim sa. Uvoľním svoju energiu, bublina ochranného štítu, ktorý som si vytvorila, praskne. Moja mágia ho popáli. Pustí mi zápästia a odskočí.

Vydesili ste už niekedy ducha? Ja si môžem zaznačiť, že sa mi to práve podarilo.

„Čo je za tou stenou?" zízam na neho, snažím sa mu nabúrať do spomienok. Nemusím sa ani snažiť, aby som to uhádla. Majiteľ to vtedy povedal presne. Zmizla a už sa nikdy nevrátila, nikto ju nikdy nevidel. „Je tam Alžbeta, však?"

Prejdem rukou po stene a zabúcham na ňu. Ten niekto na druhej strane ma začul. Začne ihneď škriabať na stenu, búchať.

„Prosím!" ozve sa presne ten istý ženský hlas, ktorý som počula aj predtým. „Pomôžte mi dostať sa odtiaľto! Pekne prosím! Otec! Pusti ma!"

„MLČ!" skríkne.

„Ty mlč!" poviem.

Cúvne, ale ja ho schmatnem. Zato ich desil, zato ich vyháňal. Bál sa toho, aby neprišli nato, že zaživa pochoval vlastnú dcéru!

„Ty jeden chorý bastard!" stisnem ho v prstoch.

Hmla exploduje vôkol mňa. Jeho energia sa práve minula. Duchovia sa musia nakŕmiť najprv strachom, aby mohli hýbať vecami, zhmotňovať sa. Myslel si, že ma vyľaká, no prerátal sa. Môj strach sa dávno rozplynul a transformoval na obrovskú vlnu hnevu.

Hmla sa krúti a krúti. Jeho duša zabliká v mesačnom svite. Vyzerá ako malá hmlovitá guľka vystrihnutá z oblaku. Pukoce a šepká, no ja ju nepočúvam.

Človek umrie a ostane z neho len duša. Ak má na tomto svete niečo, o čo sa potrebuje postarať, ostáva ako bludná duša – duch. Ak nie, pokračuje vo svojej ceste ďalej.

Existuje niekoľko teórií a možností. Ktosi tam hore prepočíta, aký život viedol. Podľa toho sa rozhodne, či ho zošle znova na zem v novom živote, kde môže svoje hriechy buď zlepšiť, alebo zhoršiť. No keď sa skončí svet a duše už viac nebudú mať možnosť zlepšiť svoje skóre, stúpnu do neba, padnú do pekla, alebo si odpykajú zvyšok trestu v očistci.

Nikto nevie, či to takto skutočne funguje. Dokonca ani ja. Démoni majú predsa svoje miesto iba v pekle.

Nechcem, aby to tak skončilo. Zabil svoju dcéru, svoju vlastnú krv. Ako môže niekto spáchať niečo také?

Schmatnem do hrsti jeho dušu. Nedopustím to. Možno sa neprevtelí. Možno v ďalšom živote bude krotkým jahniatkom. Alebo si pretrpí pár chvíľ v očistci, kým za neho nedajú odslúžiť svätú omšu. A potom mu Boh odpustí a vytiahne k sebe hore?

Nikdy!

Nazúrim sa. Nedovolím mu, aby sa dostal do neba. Nebude žiaden ďalší život, nebude žiadne nebo, žiadny očistec. Nebude žiadna druhá šanca. Ide to jednoduchšie, než som čakala. Dokonca som ani nevedela, že to je možné. Stlačím jeho dušu v hrsti. Mení svoju hustotu, prelieza mi pomedzi prsty. No stále mi nemôže uniknúť.

Skláňam k jeho hmote pery a venujem mu nežný bozk, než ho hodím na zem. Skúsila by som ho zožrať, no viem, že to nie je možné. Moje telo nedokáže vstrebať duše, dokáže požierať iba mágiu a moc.

Len čo duša padne na zem, z drevenej starej podlahy sa zdvihnú lepkavé čierne úponky. Omotajú sa okolo nej, stiahnu ju na čo najmenšiu guľku. Duša prenikavo zapíska, akoby ste práve stúpili na myš.

„Ak ti Boh raz dá niekedy druhú šancu a vrátiš sa sem, nájdem si ťa. A postarám sa o to, aby som dovtedy našla odpovede na všetky otázky, ktoré chcem vedieť. Keď ťa ten druhý raz chytím, nepošlem ťa znova do pekla, ale zničím tvoju dušu. Celú tvoju existenciu."

Hneď nato ju úponky stiahnu do večnej temnoty.

Padnem na zem na kolená a dlaňami prechádzam po nerovnej drevenej podlahe. Po exprese priamo do pekla niet ani stopy. Znamená to, že každý démon môže takto stiahnuť duše do pekla?

„Devi?" začujem Nathanielov hlas.

Otočím sa a vidím ho tam stáť. Našťastie je sám a ostatní sú preč. Nemám náladu zisťovať, kam sa podeli.

„Čo si to urobila?" spýta sa ma a podíde bližšie.

Vidím to v jeho očiach. Nie je to ani strach, skôr rešpekt. Akoby si konečne uvedomil, že som naozajstný démon a nie len ženská, ktorú kefuje. Ako by sa asi tváril, keby počul, čo som hovorila tej duši? Poslal by na mňa hneď tú svoju líšku?

„Poslala jeho dušu do pekla," odvetím prosto a konečne sa zdvihnem na nohy.

„Devi," Nathaniel ma chytí okolo pása.

Zdá sa, že sa ma nebojí, ale zíza mi do očí a ja na moment nedokážem zniesť ten jeho prenikavý modrý pohľad.

„Ten muž bol zrejme chorý. Nedokázal ovládať to, čo robil."

Sledujem modrú jeho zreníc, ktorá vo svetle jeho baterky trocha žiari. Úplne som nato zabudla. Možno zato naozaj nemohol. Možno hrčka v jeho mozgu zatlačila na niektorú z jeho častí a on vybuchol hnevom, urobil niečo, čo nemal.

Nechcel, aby sa dozvedeli, že to urobil. Preto sa ich snažil všetkých vyštvať z domu. Hanbil sa za to, čo urobil? Ľutoval to a nechcel, aby ho jeho rodina považovala za vraha?

Zhodila som ho do pekla. Bez toho, aby som vedela, aký je jeho príbeh.

Zovrela som pery, aby som potlačila úsmev, ktorý sa mi dral na povrch. Dlaňou som si prikryla ústa, odvrátila sa od Nathaniela.

„Devi?"

Čo sa to so mnou robí, doriti? Práve som zrejme nevinného človeka hodila na samé dno len tak. A vôbec ma to nemrzí. Je mi to ukradnuté, neštve ma to. Dokonca ma to teší? Isteže, správal sa ako duch hnusne, ale to ma neoprávňuje...

Čo na tom záleží?

„Som v pohode," usmejem sa na neho. „Šli pozrieť niečo na tie steny?"

„Nič nenašli. Dohodol som sa s ním, aby to zajtra ráno hneď prebúrali a zistili, čo sa deje. Boli sme sa pozrieť aj z vonku a vyzerá to tak, že bolo zamurované aj okno na izbe."

„Nech sa pripravia nato, že budú volať políciu. Stavím sa, že v tej izbe bude ešte telo. Alebo skôr len to, čo z nej ostalo."

„Takže prípad vyriešený?" spýtal sa.

„Zrejme áno," myknem plecom.

„Myslel som, že to bude na dlhšie, ale vyzerá to tak, že budeš naozaj prínosom pre tím. A to som dúfal, že ťa dnes niečo naučím, ale asi budeš nakoniec doučovať ty mňa."

Nathaniel odchádza a nechá ma stáť na chodbe. Kým zleziem dole, kameramani už odchádzajú, manželia sa chystajú na spánok. Sú ešte trocha otrasení, ale Nathanielovi sa podarilo presvedčiť ich, že je všetko v poriadku.

Dohovoril im, že škrabot budú ešte túto noc počuť, ale zajtra, keď otvoria zamurovanú izbu, všetko prestane.

Súhlasia s tým, aby sme sa tam ráno zastavili a zrazu je čas odísť.