Zízam na neho a nedokážem tomu uveriť. Počkať. Prečo je to také neuveriteľné? Starý šialený chlap, ktorý je natoľko prepnutý, že tu ostane strašiť aj po smrti.

Tak prečo mi to vôbec nesedí?

Ten hlas, ktorý som počula dnes na chodbe bol predsa ženský!

„Prečo si myslíte, že to je prastarý otec?"

„Kvôli správaniu," povie a pozrie sa na moment na drevenú podlahu. „Neviem, ako to opísať. Ale jednoducho cítim v kostiach, že to je on. Ako by som to, aby ste pochopili...

Prastarý otec mal rád chlapov. Nemyslím tým, že by bol teplý alebo niečo. Ale proste bol to chlap ako hora, ktorý bol silný, autoritatívny. Ženy považoval za niečo menej. A po tom, čo jeho dcéra Alžbeta ušla z domu, úplne na ne zanevrel.

Žena bola pre neho iba nástroj na uspokojenie, musela vedieť variť a upratovať. Pokiaľ to nevedela, bola ešte niečo menej."

Zovriem pery, kým prepisujem jeho slová do textového editoru v počítači. V živote som jeho prastarého otca nestretla, ale už teraz ho nenávidím. Starý arogantný idiot!

„Viete, moja žena nevie variť. A odkedy sme sem prišli, čosi sa jej snaží dať najavo, že sem nepatrí, že tu nie je vítaná."

Všetko perfektne sedí. Podľa toho, čo nám povedal, to musí byť on, nikto iný. Ale ten ženský hlas... Čo to všetko znamená?

„Nie ste hladní?" spýta sa zrazu.

Manželka vyskočí zo stoličky.

„Prepáčte," povie a v jej hlase poznať oveľa viac stresu ako by bolo v danej situácii hodné. „Ihneď nachystám nejaké chlebíčky. Máme tu prenosnú chladničku."

Prebehne k plastovej krabici, ktorá je položená v rohu izby, čo najďalej od pece. Vidím v jej očiach strach. Čítam jej myšlienky. Bojí sa. Nesplnila si svoju úlohu hostiteľky. Prastarý otec sa bude hnevať...

„Devi?" šepne Nathaniel, keď si všimne, že som prestala písať.

Ale ja ho nepočúvam. Sledujem tú úbohu ženu a cítim to. Oheň síce pukoce stále v peci, no v miestnosti sa ochladí. Teplý suchý vzduch razom hustne a chladí. Vydýchnem a dych sa mi zráža pred očami.

„Devi?"

Vstanem a hodím notebook do lona Nathanielovi. Nikto z nich to nevidí, akoby len mohli. No ja to cítim a vidím. Ten chlad sa zhmotňuje priamo za chrbtom ženy. Nie je čierny ako Buneho tieň v kostole. Je sivobiely, ako duch. Akoby bol tvorený akousi zvláštnou zhmotnenou hmlou.

Chce jej ublížiť, cítim to. Aj ona to cíti. Strasie ju od chladu, pritvára pevne viečka. Snaží sa nahovoriť si, že sa jej to všetko iba zdá.

„Nathaniel!" skríknem.

Vloží prsty do úst a zahvízda. Starý chlap z hmly sa otočí na neho, v očiach sa mu blýska hnev.

Oheň v peci zahorí, zavanie do miestnosti vlnu teplého vzduchu. Trvá to všetko asi sekundu. V kuchyni sa zrazu zjaví Nathanielova líška Satomi. Šibne deviatimi chvostami a vrhne sa na chlapa. Zahryzne sa do neho, akoby to nebol duch, ale skutočný chlap. Prevráti ho na zem, labami mu tlačí do pliec.

Duch prekvapene zažmurká a potom sa rozplynie vo vzduchu. Cítim, ako malý kúdoľ hmly uteká do chodby, kde sa ukryje v tme.

Satomi prejde popri Nathanielovi, chvostami ho pohladí po ruke, ktorá mu visí pozdĺž tela a znova zmizne.

Takže takto to funguje. Nemusí byť pri ňom, ale príde na zavolanie. V tom kostole to vtedy jednoducho iba nestihol...

„Devi?" Nathaniel sa postaví ku mne.

Až vtedy si uvedomím, že mám zaťaté päste, som na neho nazúrená. Chcel ublížiť tej žene len preto, že sa mu nepáči. Akoby vôbec nerešpektoval Markovu voľbu. To on si ju vybral za ženu. On rozhoduje o tom, či je ho hodná alebo nie.

„Čo sa stalo?" šepká mi do ucha.

„Ten zmrd ju chcel udrieť," poviem. „Pretože sa nespýtala hostí, či nie sú hladní."

Nikto z nich nevidel, čo sa práve odohralo, ale cítil to každý. Žena sa snaží spamätať, roztrasenými rukami krája kúsky salámy, ktorú vytiahla z prenosnej chladničky. Keby do nej občas sotil, nepanikárila by takto. Čo jej ten sviniar robí, keď ma tak obrovský strach? Vyhráža sa jej? Chce ju zabiť?

„Aspoň vieme, kto je na vine," povie Nathaniel. „Ešte skúsime prísť nato, ako ho odtiaľto dostať. Môžeme zavolať exorcistu, ale ten sa sem dostane až zajtra ráno. Môžeme to dovtedy vyriešiť kúsok inak."

„Ako?" spýta sa Mark, kým hladí plecia svojej ženy, ku ktorej medzitým prišiel.

„Už ste boli na seanse?" spýta sa.

Nathaniel odíde volať akejsi známej a o asi hodinu neskôr, keď už sa schyľuje k večeru a vonku je poriadna tma, sa objaví pred dvorom ďalšie auto. Vrčanie motora bolo počuť snáď na kilometre.

O pár minút ktosi zanadáva, zahrkoce s dverami brány, pánty zavŕzgajú. Ktosi zaklope na dvere a Nathaniel ide otvoriť. Keď vojde do kuchyne, ihneď za ním kráča Sára.

Takmer mi vypadnú oči z jamiek, keď ju uvidím. Ona ide usporadúvať seansu? Znamená to, že je médium?

V duchu zanadávam, keď si uvedomím, že som sa nejako obzvlášť nesnažila zakryť to, že som démon. A čo ten jej naivne blbý rozhovor o tom, že sa bojí nadprirodzena? Strúhala predo mnou formu?

Nadýchnem sa a ako predtým, keď som sa snažila uzavrieť si myseľ, okolo seba vytváram ochrannú vrstvu, ktorá skryje moju energiu pred zmyslami, ktoré môžu byť náhodou o kúsok bystrejšie, než by som chcela.

„Som rád, že si prišla, Sára," povie.

„Ahoj, Devi!" usmeje sa na mňa a pribehne ku mne.

Objíme ma okolo pliec a potom ustúpi.

„Začneme so seansou, dobre?"

„V pohode," odpovedá a skúma očami stôl.

Poodkladá z neho veci, pichne do keramického stojanu jednu sviečku, zapáli ju. Prikáže ostatným, aby sa pochytali za ruky, kameramani sa majú držať bokom a natáčať okolie. Môžem sa zúčastniť, ale odmietam to. Bojím sa toho, že by mohla zo mňa čokoľvek vycítiť.

Keď sa konečne usadia, preruší kruh a vezme do ruky fixku so skicárom.

Automatické písanie. Ešte som nemala možnosť vidieť to na vlastné oči. Chce sa nechať posadnúť duchom a prostredníctvom neho zistiť, čo chce a ako ho odtiaľto dostať. Riskantné a nebezpečné. Keby nebola profesionálkou, zrejme aj hlúpe. Ale niečo mi napovedá, že ako aj Nathaniel, aj ona sa venuje tejto oblasti už nejakú dobu.

Usadia sa a ja ustúpim vzad. Opriem sa chrbtom o bielu studenú stenu, prekrížim si ruky na prsiach. Kameramani filmujú ako posadnutí a to sa nič nezačalo.

„Prehováram k duchovi, ktorý je v tomto dome. Môžeš prejaviť svoju vôľu prostredníctvom tejto ženy, ktorá sedí po mojom boku."

Vydýchnem a čakám. Určite sa nič nestane. Len čo odvrátim zrak od stola, začujem škripot polovyschnutej fixky na papieri. Rýchlo pozriem na Sáru a takmer skameniem na mieste. Sedí tam, Nathaniel ju drží za ľavú ruku a tá pravá jej lieta po papieri, hoci má viečka pevne zatvorené. Fixka píše a píše, rýchlo začmára celý obrovský papier.

Škrabot v dome tentoraz počujeme všetci zreteľne. Akoby niekto driapal pazúrmi po stene, zanechával v nej dlhé škrabance. Podľa toho nepríjemného zvuku mám pocit, že musí mať namiesto nechtov snáď klince.

Manželka Marka zvrieskne, preruší kruh a chytí sa za hlavu. Zrazu je ticho. Spojenie sa prerušilo a duch zmizol bez toho, aby ho odvolali. Ďalšia z nebezpečných vecí. Alebo aspoň tak ma to učili.

Sára otvára oči, pozerá sa na svoju ruku, ktorá je čierna od fixky. Zvierala ju v prstoch tak pevne, až sa jej ju podarilo zlomiť. Akú silu musí mať ten duch, keď jej v ruke rozláme fixku?

Podídem k nim, kameramani medzitým zapínajú svetlo v kuchyni, sfukujú sviečku. Sledujem popísaný papier, no nevidím na ňom volanie o pomoc.

Vypadnite z môjho domu!

Zmizni!

Strať sa!

Zdá sa, že nie sme vôbec vítaní. Očami skúmam ďalšie slová a roztraseným rukopisom zazriem nedokončené slovo „Pomôž...". No je preškrtnuté, akoby sa ho niekto snažil vymazať. A hneď vedľa neho je ďalšie, ktoré zrejme nie je venované nám.

Mlč!

Zrejme je to ich prastarý otec, o tom niet žiadnych pochýb. Ale čo ten ženský hlas? V ich rodine bola predsa iba jedna žena, ktorú spomínali a mala nešťastný život – Alžbeta.

Vybehnem z kuchyne a letím po tme hore schodmi. Počujem, že za mnou kričia, ale ignorujem to. Utekám hore, moje nohy udierajú do tvrdých schodov.

Vyskočím na poschodie a sledujem chodbu. Nikde nikoho nevidím, cez malé okienko sa dnu vkráda kúsok z mesačného svitu.

Žiadny prízrak na chodbe nie je.

Nadýchnem sa, snažím sa vycítiť energiu z tohto domu. A teraz to cítim. Ducha privolali, ale ešte neodišiel. Na chodbe cítim chlad, cítim jeho hnev. Je to zvláštne. Zvyčajne, keď sú ľudia nahnevaní, ich hnev horí ako oheň. No jeho hnev je ľadový, zachádza vám za nechty.

„Tak kde si?" zakričím. „Chceš nás odtiaľto vyhnať? Prečo?"

„Vypadni..." začujem pri uchu.