Bune stojí priamo predo mnou, jeho tri hlavy sa na mňa zlostne pozerajú. Zobák prenikavo cvaká v mojich ušiach, kvapkanie slín na podlahu zo psej hlavy je pravidelnejšie než tikot hodín v noci. Ten neustály mľaskavý zvuk mi lezie na nervy.

Je tak blízko. Cítim jeho mohutnú silu. Keby chcel, mohol by jediným svojim pohľadom zničiť celú moju existenciu. Zasmejem sa na tej bezmocnosti, absurdnosti. A vraj sme pánmi tvorstva! Nemáme ani šajnu o tom, čo je to skutočná moc.

Prižmúri oči, keď začuje môj smiech. Považuje to za aroganciu. Ako vetchý človiečik, ktorého lapil takí prašivý démon ako je inkubus, by som sa mu mala klaňať. Padnúť na kolená, prosiť o záchranu krehkej duše skôr, než ju jeho čierna mágia načisto skorumpuje a pošle do ničoty.

Je vojvoda pekiel a ja som len človek, ktorého opantal démon nižšej triedy. Aj napriek tomu sa smejem na jeho existencii, na jeho hrozivej pravej podobe.

Koľká to nehanebnosť! Drzosť!

„Ty, dievča," prehovorí démon hlasom, ktorý nielen že počuť v celom kostole, ale vibruje aj priamo v mojom vnútri. „Ako sa opovažuješ smiať?"

Zmĺknem. Po tvári mi steká pramienok potu. Kolená sa mi roztrasú.

„Musíš umrieť," rozvibruje sa démonov hlas v mojom tele.

Znova sa rozosmejem. Takže preto sa rozhodol ma zabiť. Pretože som sa dokázala v jeho prítomnosti zasmiať. Ani len nevedel, prečo to bolo. Myslel si, že som sa mu posmievala? Vari nevie, že človek v krízových situáciách jedná chaoticky? Samozrejme, že vie. Musí vedieť. Koľko rokov asi tak chodí po tomto svete? Koľko rokov je pripútaný v tom prašivom kostole?

„Nezáleží na tom, prečo si sa zasmiala," zahrmí a jeho oči sa znova zlovestne zablysnú. „Nikto sa nebude smiať na mne. Som Bune, vojvoda pekiel. Velím tridsiatim légiám démonov. A ty za ten svoj smiech zaplatíš, nech bude cena akokoľvek vysoká."

Vidím tie krvavé ornamenty pred očami. Boli to len prašiví ľudia. A aj napriek tomu ho títo bezmocní ľudia dokázali pripútať do vnútrajšku obyčajného kostola.

„Bune, vojvoda pekiel," zasmejem sa. „Prečo odtiaľ neodídeš? Páči sa ti bývať v opustenom kostole? Desiť robotníkov, kŕmiť sa ich strachom? Ó, aké úžasné! Aké desivé."

„Možno by som ťa nazval odvážnou, dievča. Ale tvoje správanie nemá s odvahou nič spoločné. Je to iba obyčajná hlúposť. Načisto si potratilo rozum, dievča!

Stačí, keď jeden z nich zaryje rydlom do steny, poruší jednu jedinú čiaročku krvi na stene a som voľný. Budeš rovnako odvážna, keď budem stáť zoči voči tebe? Dokážeš sa mi znova pozrieť do očí a zasmiať sa?

Myslíš si, že keď si omočila jazyk v mojej krvi, keď si sa oslobodila od ľudskej smrteľnosti, prežiješ už všetko? Hlúpe a naivné ako môže byť len ľudské mláďa. Myslíš si, že keď si schopná teraz požierať moc iných ako starý had, že sa mi vyrovnáš?"

Dívam sa mu do očí, do jeho tmavých zreníc a dúhoviek neprirodzenej farby. Moju skazenú dušu začína pomaly spaľovať hnev. Zabliká pri jeho slovách, potom sa rozhorí jasným a čistým plameňom. Horúcim ako vlastná rozkoš, ktorá sa počas posledných dní života stala mojou vernou spoločníčkou.

Nepriateľstvo dvoch ľudí trvá do ich smrti. Cítim to vo svojom vnútri. Je to hlboké a silné. Vzájomná nenávisť medzi nami bude trvať veky. Kým jeden z nás nezmizne v pekle. Urobím všetko preto, aby bol on tým porazeným. A keď sa konečne vráti a budeme stáť zoči voči, budem pripravená...

„Prijímam tvoju výzvu, Devi. Mladý sukubus, démon najnižšej triedy s kúskom mojej krvi kolujúcom v tvojom tele."

Bune mizne pred mojimi očami v temnote.

Keď nadvihnem viečka, zisťujem, že som vo svojej izbe. V posledných lúčoch slnka tohto roku vidím levitovať čiastočky prachu. Zreteľne si vybavujem, že keď som sa prebrala naposledy, Seth s Laurou boli so mnou, ale teraz ich nikde nevidím.

Vstanem z postele. Cítim sa akoby ma niekto ovalil po hlave. No len čo vstanem, úvodný pocit malátnosti zmizne a nahradí ho niečo, s čím som sa počas posledných dní veľmi dobre zoznámila – hlad.

Moje telo pulzuje, prahne po dotyku, môj klitoris sa rozpína túžbou. Schmatnem zo skrine čistú osušku a vleziem do sprchy.

Kým si púšťam na svoje telo horúcu vodu, neodolám a vytlačím si na prsty kúsok sprchového gélu. Dotýkam sa samej seba, rukami kĺžem po svojom tele, priamo dole. No hoci sú moje dotyky dráždivé, po pár šuchnutiach a pritlačeniach prichádzam k vrcholu, som sklamaná. Môj orgazmus je slabý, prázdny. Napĺňa ma ešte väčším hladom.

Stačí mi jedna takáto skúsenosť a už viem, že sama sebe nikdy nebudem stačiť. Viem, čo treba robiť. Každá jedna bunka v mojom tele kričí hladom po telesnej blízkosti, intimite.

Prečo sa jednoducho nemôžem kŕmiť od Setha a Laury?

Spomeniem si na ich výraze tváre a ustrniem. Niečo sa stalo. Niečo.

Myslíš si, že keď si schopná teraz požierať moc iných ako starý had, že sa mi vyrovnáš?

Nie... Bol to len sen, však? Nemohla som počas spania komunikovať s Bunem.

Ale tesne pred svojou smrťou som zjedla jeho šupiny. Hoci už tak vôbec nevyzerali a bolo možné ich skôr prirovnať k čiernej lepkavej hmote čohosi. No zrejme obsahovali aj jeho krv. Povedal predsa, že v mojom tele prúdi kúsok jeho krvi.

Vystúpim z vane a zabalím sa do osušky. Kým sa hrabem v kúpeľni v skrinke a snažím sa nájsť okrúhle vatové tampóny, zavadím o škatuľku svojich hygienických dámskych pomôcok. Pozriem sa na menštruačný kalendárik, ktorý tam mám položený a na krížiky v jednotlivých políčkach.

Ale to nemôže byť... Nemôžem byť tehotná. Koľkého je dnes vlastne?

Skočím do izby a schmatnem telefón, ktorý je hodený na stole. Nejakým zázrakom jeho batéria ešte stále funguje, no keď odomknem klávesnicu a skontrolujem dátum, mám čo robiť, aby som sa nezosypala. Prespala som takmer týždeň. Ako je to možné?

Pozriem znova na kalendárik v ruke, starostlivo počítam dni meškania. Seth povedal, že s ním nemôžem otehotnieť, pretože je démon. Klamal mi?

Budem ako v nejakej divnej fantastike a porodím mu malé démončatá?

Malý tvrdý kalendárik som si položila na stôl a skontrolovala históriu na svojom telefóne. Pár zmeškaných hovorov od Billa, potom nejaké neznáme číslo. Maily a správy od spolužiakov. Keď otvorím školský mail a prídem nato, že som napísala nejaký zápočet bez toho, aby som na ňom bola vôbec prítomná, ničomu nerozumiem.

Hľadám v telefónnom zozname Sethove číslo. Vytočím ho a nervózne čakám, neschopná sa obliekať. Hladina môjho stresu vyletela snáď na tú najvyššiu hranicu, akú som kedy cítila. Premeškala som týždeň svojho života a podľa okolia to vyzerá tak, že som opustila túto izbu, hoci si to vôbec nepamätám a bola som v bezvedomí. Ako je to možné?

„Haló?" začujem Sethov hlas.

„Seth! Kde si?"

„Som u seba," odpovedá. „Kŕmim sa. Vieš, Devi, mohla si mi vyslať myšlienku, ak si ma chcela zavolať, zachytil by som to."

„Prestaň mi tu sypať tieto sračky. Si u seba? Za chvíľku som tam!"

Zložila som mu skôr, než stihol niečo povedať a potom som na seba nasúkala obyčajné tepláky, široké tričko. Na spodnú bielizeň nebol čas. Schmatla som zo skrine šiltovku a zavesila si ju na hlavu, aby mi jej šilt bezpečne mohol ukryť moju neupravenú a opuchnutú tvár.

Obula som sa a prebehla cez chodbu, aby som mohla ísť k Sethovi. Myknem kľučkou a zdá sa, že má otvorené. Tak len drzo vojdem dnu a zabuchnem za sebou. Má rovnaký jednoizbový byt ako ja, iba zrkadlovo otočený.

Je jednoduché preto vojsť do jeho jedinej izby alias spálne. Zamáva mi, keď vstúpim dnu. Zdá sa, že trom ženám, ktoré s ním práve teraz ležia v posteli, prítomnosť tej novej štvrtej vôbec nevadí.

Miestnosť je tak plná sexu. Cítim jeho dusno, energiu. Zhlboka sa nadýchnem a snažím sa nosom nasať čo najviac toho vzduchu. Cítim ich telesný pach, vzrušenie. Táto sladkotrpká príchuť sa mi usadí na jazyku, hoci som vôbec neotvorila ústa a ja ju pomaly ochutnávam.

„Pŕŕŕ, Devi, pomaly. Ak mi vysaješ všetku mágiu, tak sa skutočne naštvem."

„Prepáč," vyhŕknem a potom na moment zadržím dych.

Je to zvláštne, ale moja túžba z rána pomaly ustupuje. Takže takto to funguje. Musím nasávať energiu navôkol. Buď pri nejakých iných ľuďoch alebo počas môjho priameho kontaktu s nimi.

Perfektne... Lepšie to snáď ani nemohlo byť, zachmúrim sa.

„Tak, čo chceš?" opýta sa ma, ležérne uložený v posteli s rukami pod hlavou.

Snažím sa odtrhnúť zrak od dvoch žien. Jedna si práve jeho úd strčila hlboko do krku a druhá vedľa nej mu zatiaľ oblizuje semenníky. Tá tretia mu vytvára na krku jednu modrinu za druhou. Zdá sa, že si vôbec nevšíma, ako sa takmer okamžite hoja a miznú.

„Prepáč, ale fakt by som sa s tebou chcela porozprávať a nemám ten pocit, že to v tejto atmosfére zvládnem."

„To je v pohode," odpovedá. „Len to kľudne skús. Hlavne sa ovládaj, aby si mi nezožrala celé raňajky," zasmeje sa.

„Veľmi vtipné," pošepnem.

Musím sa ovládať, aby som sa k nim nepridala. Najradšej by som tie ženské od neho odtrhla a urobila to všetko sama.

„Devi,"prehovorí pomalým hlasom. „Sex s tebou je už vylúčený."