Kým zapájam monitory a počítač, rozkladám na obrovskom jedálenskom stole notebooky, Seth sa vyberie s niekoľkými kamerami na miesta, ktoré mu opísal zástupca nášho klienta.

Volá sa Joseph, je to postarší pán v drahom obleku a hoci by som ho tipovala skôr na nejakého politika, v skutočnosti je iba osobný asistent.

Sára šla spolu s nimi, motá sa neustále okolo Setha a ja sa tak radšej sústredím na spustenie počítačov ako nato, že Seth si to s ňou už medzičasom stihol rozdať, kým ja tu strúham zo seba sväticu.

„Behá za ním skutočne ako psík," poznamená Lucius.

Trhne ma od ľaku pri jeho hlase. Ani som si len nevšimla, že sem prišiel. Otočím sa a vidím ho sedieť na jednej zo stoličiek. Nohy má prekrížené a pohodlne sa opiera. Iba sem-tam mu ustrnie tvár, keď ho prítomnosť v tomto prerobenom hoteli prepadne rovnako ako mňa.

„Neviem, či sa ma snažíš vytočiť, ale ide ti to skvele," zavrčím na neho.

Vie, že ja a Seth sme démoni. Netuším, odkedy, ale nemá zmysel byť na neho milá a snažiť sa ho pomaly zbaliť. Zrejme mi nato aj tak neskočí.

„Možno keby si nedávala tak okato najavo, že ti to vadí, o kúsok by si mi sťažila moje provokovanie."

Počujem ako stolička zavŕzga, nasledovaná približujúcimi sa krokmi.

„Povedala si, že si už dávno nebola zaľúbená. Tak o čo ide? Alebo mám veriť tomu, že démoni sa dokážu zamilovať?"

Otočím sa k nemu a hľadím mu priamo do prenikavých očí.

„Vieš o nás hovno. Myslíš si, že keď si niečo naštuduješ o démonoch, keď možno prečítaš nejakú knižočku-dve, že si nejaký mág?"

„Ty mi povedz," usmeje sa. „Ide mi to?"

„Odkiaľ vieš, kto sme?"

„Možno ti to poviem, ak uznám, že si to zaslúžiš."

Rupnú mi nervy. Zvrtnem sa a myknem rukou, v momente sa moje prsty zmenia na ostré pazúry. Chcem ho troška postrašiť, nech si dáva pozor na ten podrezaný jazyk. Bleskovo sa zaženiem a on pohotovo ustúpi o krok vzad.

Moje pazúre vo vzduchu narazia na jeho ochranný štít.

Prstami na ruke mi preblysne bolesť, vzduchom sa ozve zvuk akoby ste naraz roztrhli niekoľko kusov plátna.

No aj napriek tomu viem, že sa mi jeho ochranu nepodarilo zlomiť.

„Úprimnosť za úprimnosť, milá moja študentka," povie Lucius. „Povieš mi, prečo si sa na mňa zavesila a ja ti poviem, ako som ťa odhalil."

Nadýchnem sa, chcem mu niečo odvrknúť, no do miestnosti práve vbehne Bill.

„Už si to skoro celé zapojila? To je super," nadchýna sa. „Si asi skutočne jediná žena, ktoré nie je blbá do počítačov a techniky."

Lucius odfrkne a obráti sa.

Naštvem sa a vo svojej mysli sformujem blikotajúcu guľu energie z mojej mágie. Strelím ju po ňom, no jeho štít je stále rovnako nepreniknuteľný. Guľa sa vráti odrazom ku mne a keby som nebola nato pripravená, zrejme by popálila mňa samú.

„Seth, prosím ťa, mohol by si dotiahnuť sem tú stoličku a nastaviť tam kameru?"

„Jasné," povie Seth, ktorý vošiel práve do miestnosti.

Postaví kameru na stojan a potom ju namieri na stoličku. Sára medzitým sleduje ako sa na obrazovke počítača postupne zobrazujú jednotlivé políčka predstavujúce zábery z kamier.

„Joseph, posaďte sa sem, prosím. Natočíme si vaše svedecké odpovede, ako sme sa dohodli," usadí ho Bill na stoličku.

Ja sa posadím na stôl a položím si pred seba počítač, aby som mohla robiť poznámky ako vždy. Seth sa opiera o stenu s prekríženými rukami a sleduje asistenta s Billom. Lucius stojí pri okne a zdá sa, že si nič nevšíma.

„Môžeme teda začať, Joseph?" opýta sa Bill.

„Áno."

„Dobre," odkašle si Bill a spustí natáčanie. „Mohli by ste sa nám v krátkosti predstaviť? Samozrejme, stačí iba meno a nemusíte uvádzať detaily, ktoré nechcete."

„Som Joseph, osobný asistent vášho klienta. Môj zamestnávateľ pred niekoľkými mesiacmi odkúpil túto starú zanedbanú budovu a rozhodol sa ju prerobiť na hotel."

„Investoval vlastné peniaze alebo peniaze investorov?" opýta sa Lucius.

„Na túto otázku nie som povinný odpovedať. A nemyslím si, že by mala niečo spoločné s tým, čo tu teraz riešime."

Bill zazrie na Luciusa, nahnevaný, že mu takto zasiahol do jeho divadielka. Lucius sa rozhodne ustúpiť a na moju veľkú neradosť podíde z Billovho dohľadu bližšie ku mne. Zamračím sa, no nekomentujem to a ďalej čakám s napnutými prstami nad klávesnicou, aby som mohla zapísať všetko, čo povie.

„Vráťme sa k prípadu," pokračuje Bill. „Prečo ste nás sem zavolali."

„Začali sa tu diať čudné veci."

„Aké veci?"

Takmer vykrúcam uši, aby som zachytila všetko, čo povie.

„Viete, ako zväčša straší v starých a opustených domoch. Keď sme sem prišli, bolo to tu strašidelné.

Nemyslím tým, že by tu naozaj strašilo. Len všetko malo takú divnú atmosféru. Našli sme tu veľa rozhádzaných vecí, v niektorých častiach sa cez staré okná dostala dnu príroda. Smrdelo to tu plesňou, potuchlinou.

Ale základy budovy boli takmer neporušené. Majiteľ sa rozhodol prestaviť to na hotel. Prišlo sem množstvo ľudí, majstrov. Celá budova bola kompletne prerobená, zrekonštruovaná. Všetky staré veci boli vyčistené, alebo sme doniesli úplne nové.

A po celý ten čas sa nám absolútne nič čudné neprihodilo. A potom, len čo sme všetko dokončili a vyčistili, niečo sa stalo."

„Čo také?"

„Presne keď sme všetko vynovené otvorili a oslavovali dokončenie renovácií, prehnal sa cez otvorené okno prievan. To najčudnejšie bolo na tom to, že sme zacítili vôňu leta, ovocia, žatvy. Niečo neuveriteľné. Sme si istí, že zato nemohol žiadny osviežovač. Nie sme blázni."

„To bola teda prvá zvláštna vec, na ktorú si spomínate? Stalo sa potom ešte niečo?"

„Viete, sme na začiatku marca, sneh sa tu ešte neroztopil. A aj napriek tomu sem-tam stále zacítime vôňu ovocných sadov. Alebo máme pocit, že je leto. A ešte nezačala ani jar."

Bill slabo vydýchol a pozrel na mňa. Videla som v jeho očiach sklamanie. Myslel si, že ten starý pán je blázon. Možno aj ja by som si to myslela. Ibaže ja som to cítila. Na rozdiel od Sáry a ostatných. Ja som vedela, že tam niečo je.

„Dobre. Mohli by sme urobiť pár testovacích záznamov a fotografií na miestach, ktoré opisujete, uvidíme, či niečo nezachytíme aj na tých kamerách, ktoré sme rozostavali."

Len čo odídu z našej malej základne, otočím sa na stoličke a sledujem Luciusa, ktorý tu ostal.

„Prečo si nešiel s nimi?" opýtam sa ho. „Si predsa jeden z ich špecialistov."

„Potrebujem pokoj nato, aby som mohol zistiť, o akú bytosť sa jedná."

„Hmmm, väčšina zväčša potrebuje viac peňazí a nie pokoj."

„Hentí klauni si nevidia ani na koniec nosa," povie pohŕdavo. „Omnoho viac, ako tento prípad, ma zaujíma démon, o ktorom si hovorila. A potom–"

Dvere sa rozletia a dnu vojde Bill. Chcem sa ho opýtať, prečo sa vrátil a či potrebuje s niečím pomôcť, no vtedy si všimnem jeho výraz tváre. Vyzerá úplne zasnene, omámene. Sám pre seba sa usmieva a potom sa posadí na voľnú stoličku.

„Bill?"

Zasmeje sa akoby si spomenul na niečo príjemné.

„Haloooo?" skúsim mu zamávať pred tvárou.

Cez otvorené dvere dnu vbehne Sára so Sethom. Joseph im je v pätách, no nestíha s dychom.

„Čo sa to tu, dopekla, stalo?" opýta sa Lucius.

„Bill sa práve zamiloval," zasmeje sa Seth.

„Prosím?" nadvihnem obočie.

Sára sa mi to rýchlo snaží objasniť: „Zaľúbil sa do víly."