Tri páry Buneho očí sa mi dívajú do tváre, sliny zo psej tlamy pomaly kvapkajú dole. Modlím sa, aby mi žiadna z nich nedopadla na tvár.

„Za toto zaplatíš. Zhodíme ťa do pekla a už sa odtiaľ nikdy v živote nevrátiš."

Skloní ľudskú hlavu bližšie ku mne.

„Fizza!" začujem Luciusov hlas.

Ostrá magická čepeľ prečesne vzduch medzi mnou a Bunem, vletí ľudskej hlave zboku priamo do oka.

Bune zajačí a uskočí nabok.

Prevrátim sa a rýchlo sa plazím preč. Ruka sa mi začína pomaly hojiť.

„Lucius!" skríknem. „Prišiel si!"

„Práve včas, ako pozerám," mávne rukou a Fizza vyletí z Buneho hlavy.

Chytí ju šikovne do dlane bez toho, aby sa porezal a vrhne ju znova.

„Tak toto je ten Bune?"

Bune pohodí hlavou a na zem dopadne spŕška krvi.

„Ty si ten smrteľník, ktorý mi ju ukradol zo služby."

„To ťa nemusí trápiť. Čoskoro budeš v pekle."

„A ty tam skončíš so mnou, čierny mág."

„Zabudni."

Ľudský krik nás vráti do reality. Viac ako polovica Buneho armády je už porazená, no niekoľko vedcov leží zranených na zemi.

Bohyňa lieta vzduchom, jej hebké vlasy sú zmáčané špinavou krvou démonov. Oči jej v prítmí žiaria ako dva drahokamy, vlhké pery má pootvorené.

„Myslel som, že bohovia sú väčší pacifisti," skonštatuje Lucius.

Bez toho, aby sa díval na Buneho, na neho znova vrhne svoju dýku Fizzu. Bune ju odrazí chvostom, ale Lucius ju znova chytí. Je to akoby sám nôž dával pozor nato, aby ho nezranil – svojho pána.

„Vráťte sa do laboratória spolu so zranenými," zakričí Lucius na Nathaniela. „Modlite sa k bohyni liečenia, nech im pomôže zahojiť zranenia. Ja sa tu o to už postarám."

„Ja tiež ostávam," vykríkne Satomi a preletí popri nás. „Je to tu zábava."

„Mladé šteňa!" odvrkne Lucius.

„Mohli by sme skúsiť náš prístroj," povie nahlas Nathaniel.

„Zbláznil si sa?" skríkne Ján.

Satomi sa vrhne na Buneho a všetci ostatní sú zaujatí bojovaním s démonmi.

„Povedal som ti, že to nemáš robiť. Narušíš tým rovnováhu a poriadok tohto sveta."

„Čo ak nebudeme mať inú možnosť?"

„Znič tú vec, rozumel si?"

Nathaniel neodpovie a obráti sa smerom k laboratóriu. Pomôže Jánovi odniesť niekoľkých zranených, ale vidím mu na tvári, že sa mu nepáči kázanie jeho vlastného farára.

„Ty vieš, čo vytvoril?" opýtam sa Luciusa.

„Nie."

„Vytvoril prístroj, ktorý rozbíja duše," zasmeje sa Satomi.

„Čo si to povedala?" Bune zastane na mieste.

„To je ten experiment, do ktorého ma chcel dostať?" opýtam sa.

„Keby démoni nezačali napádať laboratórium, skúsil by ho na tebe."

„Ako rozbíjať duše?" prehovorí Lucius. „Duša je predsa nesmrteľná. Môžeš zabiť telo, ale duša vždy prežije. Preto môžeš démonov zabíjať neustále dookola. Keď si nájdu nové telo, znova sa objavia."

„Vynašli opak. Ešte to neskúsili, pretože sa boja, ako by to dopadlo. Ale v teórii by to malo fungovať. Uväzní to dušu uprostred a vysiela to do nej rôzne druhy mágie, až kým ju nezničí."

„Rôzne druhy?"

„Svetlá a temná."

„Mágia je len jedna," povie Lucius. „Závisí od toho, ako ju používaš."

„Áno, ale každá má vlastnú príchuť."

„To nemôžete urobiť!" skríkne Bune. „Také niečo by neurobil ani sám Lucifer!"

Satomi znova napadne Buneho. Je prekvapený a nečaká to, jej zuby vynechajú nepreniknuteľné šupiny a namiesto toho sa zahryznú do vtáčieho krku orlej hlavy. Vzduchom preletí niekoľko vytrhnutých pierok.

Priženie sa k nám bohyňa. Práve zabila posledného démona z Buneho armády. Kým sa Bune moce a snaží vytrhnúť zo Satominho zovretia, vzduchom zasviští meč a psia hlava padne so zadunením na zem.

Dve hlavy spustia ohlušujúci škrekot.

Bohyňa sa zaženie druhý raz.

„Za toto zaplatíš," vydýchne Bune.

Ľudská hlava dopadne na zem.

Kotúľa sa priamo ku mne a ja uskočím, aby som sa jej vyhla. Z hrdla sa rinie veľký hustý prúd krvi a ja znova cúvnem, aby som si nezamazala svoje topánky.

Satomi pustí jeho tretiu hlavu, ktorá sa metá od bolesti.

Bohyňa švihne tretí raz.

Buneho nevládne telo dopadne na zem. Všetky šupiny a pierka, kúsky srsti, sa pomaly začínajú rozpadávať na prach. Tak ako všetky telá démonov, aj Buneho obrovské telo sa mení na drobné čiastočky, ktoré postupne rozfukuje vietor do okolia.

„Prach si a na prach sa obrátiš," povie Lucius.

Bohyňa nechá svoje meče rozplynúť do vzduchu a potom sa usadí naspäť do svojej sklenenej svätyne. Lucius ju zdvihne do náručia a vyberie sa k laboratóriu. Satomi cupká za ním.

Stojím stále vonku a sledujem, ako Buneho telo mizne pred mojimi očami. Po obrovskom súboji, ktorý sme práve zažili, nie je vidno takmer žiadne stopy, ak nepočítam obrovské kaluže krvi.

A potom tam, kdesi uprostred, zazriem Buneho dušu. Žiari tromi rôznymi odtieňmi svetla, ktoré sa navzájom miešajú. Čierne tenké úponky sa pomaly zakrádajú za ňou a omotávajú sa vôkol nej. Jeho duša ide naspäť do pekla.

Lucius vie o Lilith. Povedal, že sa ju pokúsia vyhnať. Nemá čo robiť na zemi. Jej miesto je na pekelnom tróne po boku Lucifera. No ak sa s Bunem v pekle raz stretne, dozvie sa, čo všetko sa stalo.

A Nathaniel má zbraň, ktorou dokáže dušu zabiť. Skutočne zabiť. Ak ju použije, Bune bude navždy preč. Nielen jeho telo, jeho telesná schránka, ale jeho duša. Niečo, čo je nesmrteľné.

Pazúrmi preseknem čierne úponky a tie prenikavo zaškrečia, akoby boli živé. Vezmem Buneho dušu do dlane a stisnem ju v pazúroch. Píska vysokou frekvenciou, ktorá sa mi zarýva do mozgu. Bolí ho to.

„Kto je teraz v koho moci?" pošepkám mu a zasmejem sa.

„Devi?"

Strhnem sa a obrátim hlavu. Satomi stojí pred laboratóriom a čaká na mňa.

Elektronická brána na dvore sa zatvára. Na diaľku ju ktosi zatvoril, aby energia z laboratória znova ostala za uzatvorenou bariérou plnou talizmanov. Aj dvere laboratória sa zatvoria, ak sa nepohnem.

„Už idem," poviem rýchlo a zovriem dušu v dlani.

Je ticho.

Vojdem dnu a dvere sa za nami zatvoria. Satomi je už znova vo svojej dievčenskej podobe a obzerá si svoj chvost, kým kráčame po chodbe vysvietenej ľadovými žiarivkami.

„Odštipol mi z neho kúsok kožky!" sťažuje sa.

Pozriem sa na jej chvost a naozaj, začnem sa smiať. Z konca jej chvosta jej psia Buneho papuľa strhla kus srsti aj s kožou. Na rane jej už pomaly dorastá nová koža, no srsť chýba.

„Môj chvost!" zafňuká.

Som nakŕmená a Satomi je oslabená. Na rozdiel odo mňa, jej smrť démonov nič nepriniesla. A všetku svoju silu minula na súboj s Bunem, ktorý bol silnejší, než ona.

Prudko zastanem a skočím pred ňu.

„Devi?"

Voľnou rukou ju schmatnem za hrdlo, aby som jej zabránila vykríknuť. Hodím ju o stenu a pritlačím sa o ňu svojim telom.

Vedci s Nathanielom teraz určite oslavujú svoje víťazstvo a zhodnocujú výsledky. Ani jeden z nich si neuvedomí, že my dve chýbame.

Než Satomi stihne čokoľvek urobiť, pritisnem svoje pery na tie jej. Oči sa jej rozšíria, jej myseľ na moment ostane prázdnou. Nečakala, že ju znova pobozkám a rozochveje sa. Jej telo si spomína nato, ako si kedysi so mnou užívala, robila jedno šibalstvo za druhým poza Nathanielov chrbát.

Stále ju nepotrestal dostatočne.

No ja neplánujem mať s ňou sex. Chcem niečo úplne iné. Posadnúť jej telo.

Ide to ľahšie, než prvý raz. Moja myseľ vrazí do jej hlavy, som silnejšia, než čakala a ona je tak vyčerpaná. Moja čierna mágia sa rozlieza jej telom, snaží sa brániť, ale nemá šancu. Ešte nezažila, aké to je, keď ju posadne démon.

Jej ryšavé vlasy začínajú tmavnúť. Zo žiarivej oranžovej pripomínajúcej zapadajúce slnko sa stáva hustá havrania čierna. Aj jej bledá pokožka stmavla, akoby bola na dovolenke a pekne sa opálila.

Som silnejšia a hoci Lucius si myslí niečo iné, naša mágia nie je rovnaká. Jej mágia je zlatá a moja je temná. A tá moja momentálne kompletne pohlcuje tú jej. Až ju obracia na zlú.

Vyskočím z jej hlavy naspäť do môjho tela a pustím ju. Zvezie sa po stene na zem a potom sa zbaví svojej ľudskej podoby. Pred mojimi očami teraz leží schúlená líška, ktorá má čiernu srsť. Je stále rovnako krásna.

Keď pomaly zaklipká viečkami a otvorí oči, jej povaha je naspäť, no niečo sa zmenilo. Satomi viac nepatrí Nathanielovi. Je už moja.

„Satomi," poviem potichu.

„Áno?" zdvihne sa.

„Vieš Nathanielov kód?"

„Áno."

„Výborne, poďme."

Prebehneme po chodbe k výťahom. O pár chvíľ už som v Nathanielovej kancelárii a Satomi ťuká číselný kód, ktorý mal vedieť len on. Zabudol nato, že Satomi býva vždy v jeho prítomnosti. Urobil chybu.

Stlačí páku a dvere sa otvoria.

Vojdeme dnu a ja podídem k stolu, ktorý stojí vzadu v miestnosti. Najprv si myslím, že to je iba nejaký obrovský mikroskop, no potom prídem nato, že namiesto zväčšovacieho skla to vyzerá ako laser.

Pod ním leží sklenená banka obmotaná rôznymi magickými symbolmi. Netuším, čo znamenajú.

Namiesto toho vytiahnem Buneho dušu a potom ju do nej vložím. Pohodlne tam dosadne a vydá zvuk akoby ste vložili oko do svojej očnej jamky.

Ostáva to už len zapnúť.

„Devi!"

Otočím sa a zazriem vo dverách stáť Luciusa. Zabudli sme zatvoriť dvere a on sa tak dostal hore.

„Nathaniel pocítil, že si ho odtrhla od Satomi a už sem ide. Posadla si ju?"

„Potiahla som ju na svoju stranu. Zaslúžila si to. Podvádzala ho rovnako ako ja," prsknem rozzúrene. „Ale ona je jeho miláčik, ten starý zvrátený zoofil!"

Nemám veľa času. Nathaniel tu bude o chvíľu a môže mať zastaviť. To sa mi nepáči.

„Čo chceš urobiť?" pýta sa ma Lucius.

Jeho hlas je pokojný, zrejme ma nechce vystrašiť, aby som niečo nevyviedla. Ale ja som tiež pokojná.

„Zabiť Buneho. Naozaj. Natrvalo. Navždy."

„A čo urobíš potom?" opýta sa opatrne.

Potom? Potom zabijem Lilith a Nathaniela. Vtedy mi už nikto nebude na tomto svete prekážať a ja si budem môcť spokojne nažívať s Laurou a Sethom. A ktovie, možno budem naďalej slúžiť Luciusovi. A ak ma omrzí, zabijem aj jeho dušu.

Naozaj.

Žiadne také, že zomrie len ich telo a ich dušička sa presunie do neba. Mne je nebo navždy odopreté a do pekla ich stiahnuť nemôžem, ak ich vyslobodí boh. Zničím ich natrvalo. Nebude žiadna spása, žiadne nebo.

Uškrniem sa.

„Nič. Bune musí zomrieť. Alebo Lilith."

„Devi, nesmieš to urobiť."

„Prečo nie?" skríknem. „Nemáš ani predstavu, čo všetko som musela podstúpiť. Opovrhuješ mnou ako všetci ostatní."

„Prijal som ťa ako svoju služobnicu."

„Tak tým ma teda nepresvedčíš."

„Devi, ak to urobíš, porušíš to najväčšie tabu celého sveta, možno i celého nekonečného vesmíru. Nezničíš len život, zničíš nesmrteľný život. Nečudujem sa, že hoci prístroj vynašli, ešte sa neodvážili ho použiť."

„Ale Nathaniel ho chcel použiť, Lucius. Na mne," poviem. „Keby nás nenapadli démoni, urobil by to. Chápeš?"

„Chceš aj jeho zabiť?"

Odvrátim pohľad.

„Myslel som, že budeš démon s kúskom rozumu," povie a prekríži ruky na hrudníku. „Ale bola hlúposť veriť démonovi."

„Choď do pekla, Lucius. Potom možno zmeníš názor."

Otočím sa a siahnem po prístroji.

Natiahne sa, aby mohol na mňa zaútočiť a zabrániť mi v jeho zapnutí, ale ja na neho zavrčím.

„Ak čokoľvek urobíš, zapnem to."

„Nerob to."

Na poschodí cinkne výťah.

Chcem to urobiť. A nič na svete mi v tom nezabráni. Nič.

Klik.

Zvuk elektrického prúdu mi zaplní uši a Buneho duša prenikavo zapiští. Ten vysoký piskot mi cez uši prejde priamo do hlavy a pred očami uvidím biele svetlo. Vidím, ako Luciusov obrys uteká preč a potom sa miestnosťou ozve výbuch.

Keď otvorím oči, vidím svoje telo, ale akoby z diaľky. Ležím na zemi, chrbtom opretá o Nathanielov obrovský kancelársky stôl. Knihy z jeho poličky sú popadané po zemi a z trezoru začujem zlostný krik.

Cez otvorené dvere vidím, že prístroj explodoval.

„Ona ho zničila," zreve Nathaniel.

„Vybuchol, keď ho použila."

„Ako teraz vytvorím nový?"

„Nemáš k nemu žiadne výkresy?"

„Nie. Vytvoril ho ten starý profesor. Museli sme ho dať zavrieť, aby nevytvoril ďalšie. Zošalel vo svojej cele v laboratóriu."

„Myslím, že tak to asi malo byť," povie Lucius a potom prejde znova do Nathanielovej kancelárie.

Moje telo sa pomaličky rozpadá na prach. Rovnako tak sa pomaly stráca i moje vedomie.