„Skvelé," povie Nathaniel, „môžeme pokračovať."

„Čo si to na neho hodil?"

„Nič extra," povie. „Iba obyčajný talizman na odháňanie diabla. Démonom spôsobuje bolesť. Chceš ho vyskúšať?"

Neverím vlastným ušiam. Nathaniel so mnou žartuje? No keď si pomyslím nato, ako teraz odrovnal Buneho, hoci predtým od neho dostal jednu facku a upadol bezvedomia, nečudujem sa jeho prudkému nárastu ega.

„Takže to bol Bune," skonštatuje. „Vôbec som nevedel, o čo všetko tu išlo, kým som ho teraz nezazrel. Mali sme šťastie, že sa rozhodol ísť po tebe. Ale prečo povedal, že si ho zradila?"

„Skrývala som sa pred ním," zaklamem.

Nemôžem mu povedať, že sa naše puto roztrhlo, pretože tentoraz slúžim Luciusovi.

„A to ho tak nazúrilo?"

„Vyzerá to zle, keď nevie o svojej pravej ruke, kde sa nachádza," uškrniem sa.

Satomi sa zachichoce.

„Dobre," Nathaniel naťuká ten istý kód na dverách laboratória a masívne kovové dvere sa otvoria.

Všetok ten puch sa ešte zintenzívnie. Prudko sa rozkašlem a keby som nebola len pred malou chvíľkou zvracala, počkalo by si ma to teraz.

„Čo ste tu urobili, preboha?"

„Bolo tu mnoho démonov a bytostí svetla," povie. „Cítiš to, však? Ja nie. Rovnako ani žiadny človek v okolí. Ale Satomi to cíti a rovnako tak akákoľvek nadprirodzená bytosť. A ľudia, ktorí sú spiritualisti."

„Ale čo to je? Ako ste mohli za pár týždňov z tohto laboratória urobiť niečo také?"

Je to strašné.

Všade, kde sa pohnem, cítim pach rozkladajúcej sa krvi. Počujem ju kvapkať na zem, vypĺňať škáry malých bielych dlaždíc, hoci keď na ne pozriem, vidím, že sú čisté. No keď troška prižmúrim oči, vidím krv stekať po škárach, takmer až k mojim nohám.

Do uší sa mi neustále dostáva krik a plač, zvuky, ktoré je živá bytosť schopná vydávať iba v neznesiteľnej agónii.

„Počula si už o prekliatych miestach," povie Nathaniel.

Potom vezme zo steny pri dverách akýsi štetec. Namočí ho do čierneho tušu v stene a nahne sa ku mne. Satomi mi odhrnie vlasy a Nathaniel mi potom štetcom čosi namaľuje na tvár.

Všetok ten krik a stiesnenosť razom prestane.

„Čo si to urobil?"

„Otupil som tvoje zmysly," povie a potom namaľuje ten istý znak na čelo Satomi. „Ináč by si tu nevydržala. Niekedy sa proste stáva, že v budovách nestrašia žiadny duchovia. To steny len nasiakli bolesťou a krvou. To isté sa stalo v tomto laboratóriu."

„Chceš mi nahovoriť, že teraz tu nikto netrpí?" nadvihnem pochybovačne obočie.

„Nemusím ti klamať, Devi, vieš sa o tom presvedčiť i sama."

Je to zvláštne, ale asi mu verím. Zdá sa, že Nathaniel sa z hromadného darcovstva orgánov zameral na úplne iný typ výskumu. Spomeniem si na jeho spomienku, ktorú som zahliadla, keď som sa mu dostala do hlavy.

Nathaniel stvoril bohyňu. Netuším, ako sa mu to podarilo, ale urobil to. Je to človek-poloboh. A on s ňou spával a ona preto ušla do hotela, kde sme ju našli my. Lucius ju spoznal. Veľmi dobre vedel, čo sa tu udialo. Zavolal ho, aby si ju prišli vziať.

Naučili sa bojovať nielen proti démonom, ale i proti bohom.

„Poďme," pokračuje Nathaniel. „Mali by sme ísť hore, kde mám svoju kanceláriu. V trezore mám svoj nový špeciálny projekt. Šetrím ho len pre teba, Devi."

Vyviezieme sa výťahom na najvyššie poschodie. Hoci spomínal, že by mala začať druhá zmena pracovníkov, nikde ich nevidím.

„Kde sú všetci?"

„Dnes skúšajú očistiť spodné cely, kde sme držali bytosti. S Jánom a ďalšími odborníkmi, ktorých nepoznáš, skúšame nájsť spôsob, ako vyčistiť budovu."

„Chcete, aby sa tu dalo znova fungovať."

„Presne. Dúfame, že štandardné vydymenie šalviou pomôže. Ak nie, spoliehame sa na Jánove vysvätenie. Náboženská viera má v tomto svete obrovskú moc. Je to až smutné, keď si predstavíš, že každý jeden ateista nemá bytosť, ktorá by ho mohla chrániť."

„A ty veríš v Boha?" opýtam sa. „Máš predsa Satomi."

„Je božou služobnicou. Ale Boha som ešte nestretol. To však nie je podstatné, pretože sa ním raz stanem."

„Si šialený."

„Možno," vystúpi z výťahu a odomkne kartou svoju pracovňu.

Myslela som, že tam skončíme, no on namiesto toho podíde za kreslo a k poličke, kde má rôzne špiritistické knihy. Odtiahne jednu z kníh a potom začne ťukať dlhý kód. Zatiahne páku. Stena obložená regálmi s jeho obľúbenou literatúrou sa odsunie a ja vidím obrovskú miestnosť, v ktorej je len jeden stôl.

„Stretla si sa už s bohyňou, ktorú sme vytvorili. Zmiešali sme dušu človeka s umelo vytvorenou vierou veriacich fanatikov. Ľudská viera robí divy. Rovnako ako aj ľudská mágia. Boh sa zmýlil, keď nás urobil pánmi tvorstva."

Vojdeme do jeho trezoru, čo by som skôr nazvala akýmsi krytom. Zatiahne dvere a zaklapne ich, otvoriť zvnútra sa dajú, ale zvonku človek potrebuje poznať číselný kód. Žiadny štvormiestny PIN tvorený nulami. Nathaniel je v bezpečnosti svojho laboratória dôsledný.

„Stanem sa novodobým bohom a moji nasledovatelia ma budú nonstop zásobovať svojou energiou. A keď jej bude dostatok, stanem sa nesmrteľným bez toho, aby som sa zmenil v démona a upadol po smrti do zatratenia."

„Vidím, že to máš premyslené," poznamenám.

„Začal som viac plánovať do budúcnosti, Devi. Odjakživa ma fascinovalo to, že démoni sú nesmrteľní. Mnoho ľudí tvrdí, že žiť večne by bola nuda, ale len čo si začnú uvedomovať, že starnú, zmení sa to. Ale dosť už bolo mojich rečí. Predstavujem ti môj najnovší experiment."

„Och a ja som si myslela, že si ma sem dotiahol, aby sme mohli mať sex."

Zasmeje sa na mojej poznámke a urobí krok vpred. Celá budova sa však zatrasie a on cúvne.

„Čo sa to deje?" spýta sa Satomi.

„Neviem," povie a vidím mu na tvári znepokojenie.

Telefón na stene prenikavo zazvoní. Nathaniel podíde k nemu a zdvihne slúchadlo. Chvíľku počúva, čo sa deje, no potom prudko zavesí.

„Urobíme to neskôr, poďme!"

„Čo sa stalo?"

„Ten tvoj šialený pán sa rozhodol, že povolá posily," povie. „Satomi, choď za Luciusom. Potrebujeme ho tu. Ján je, myslím, dnes v laboratóriu," hodí jej talizman s nakresleným zvláštnym okom.

Satomi prikývne a otvorí dvere. Utečie skôr, než my dvaja vyjdeme z jeho tajnej časti kancelárie.

„Nepovedal si, že laboratórium je chránené?"

„Videl ako sme ho otvorili. Skúša naň zosielať vlny mágie a dúfa, že talizmany povolia."

„Myslíš, že je sám?"

„Nebol taký silný. Podľa mňa to je niečo viac. Možno je ich viac."

„A možno je to Lilith. Bune jej slúži. Alebo samotný Lucifer."

„Lilith, najkrajšia žena na svete? Rád by som si ju vzal za ženu," povie.

„Si blázon? Ako môžeš niečo také povedať?" hovorím mu. „Ani si len neuvedomuješ, kým v skutočnosti je. Má za manžela Lucifera. Myslíš, že by dovolil, aby mu obyčajný človek prebral ženu?"

„Obyčajný možno nie, ale keď sa stanem bohom, pripútam si ju k sebe."

Keď vyjdeme z laboratória, zistím, že všetci zamestnanci, ktorí tu dnes mali pracovať, stoja vonku. Uprostred davu vidím stáť Jána. Jeho čierne oblečenie uprostred spleti bielych plášťov priam kričí.

„Koľko z tvojich vedcov začalo veriť v boha, keď tu začali pracovať?"

„Všetci," zasmeje sa. „Teraz sa modlia spolu s Jánom, aby odvrátili útok démona."

Hoci dvor laboratória vyzerá, akoby bol v inej dimenzií, je jasné, že sa čosi deje. Hoci za plotom vidíme zvyčajne iba prázdnotu, tentoraz mám pocit, akoby bol labák chránený tenkou priehľadnou fóliou a cez ňu vidím, že na oblohe sa blýska.

Búrka uprostred jari. Neskutočné.

„Toto asi nebude jednoduché. No keď sa nám ich podarí vymiesť, padnú do pekla a bude pokoj."

„Myslíš, že to bude také jednoduché?"

Ignoruje moju otázku. Ponáhľa sa za kňazom s modliacimi sa vedcami.

„Ján. Pustil si cez bránu Satomi?"

„Odišla pred chvíľkou. Čoskoro bude naspäť."

„Čo myslíš, čo to je?"

„Netuším. Keď budeme pripravení, otvoríme brány."

„Ako idete proti ním bojovať?" pýtam sa.

„Vybrali ste bohyňu?"

„Svätyňa stojí pred bránou. No ak je to silnejší démon, budeme musieť vzývať silnejšieho boha."

„Katolícky ešte nikdy nesklamal," povie Nathaniel. „Ale nemíňajme si všetky esá z rukáva. Pripravení?"

Ján sa začne nahlas modliť a zamestnanci so strachom v očiach opakujú jeho slová. Krehká svätyňa z brúseného skla zažiari a ja zazriem vystúpiť k nebesiam bohyňu, ktorú sme len pred pár dňami našli v prerobenom hoteli.

Je krásna a žiari tak silným svetlom, až mám pocit, akoby bol čistý jasný deň.

„Otvorte bránu!" skríkne Nathaniel. „Devi, je to na tebe, ktorú stranu si vyberieš. Ale ak sa postavíš proti nám, nebudem zhovievavý."

Mám šancu.

Ak budem na ich strane, porazia Buneho a možno i samotnú Lilith. Zbavia ma tak mojich nepriateľov a ja budem môcť byť slobodná.

Keď sa kovová brána otvorí a ja vidím zástup démonov, zalapám po dychu. Kdeže, žiadna Lilith. Kráľovná pekla sa rozhodla, že si nebude prašivými ľuďmi špiniť ruky. Pred bránou stojí Bune a po jeho boku stoja všetky légie démonov, ktorým velí.

Majú rôznu veľkosť a tvary. Niektorí vyzerajú ako ľudia, iní ako hrôzostrašné príšery. Vydávajú škrekľavé zvieracie zvuky a v povetrí cítiť ich elektrizujúcu mágiu.

„Za toto zaplatíš, Devi! Dozvedela sa o tebe všetko!"

V hrdle mi vyschne. Hádam sa len Lilith nedozvedela o tom, že som na svet privolala Lauru. Dali sme jej predsa všetky tie talizmany a...

„Rovnako tak aj o grimoári. Myslíš si, že keď teraz slúžiš obyčajnému ľudskému smrteľníkovi, že nás porazíš? Hlúpe dievča!"

Na sekundu si vydýchnem. Takže predsa Lauru ešte nevyňuchali. Rýchlo sa nadýchnem a kým svoje ľudské prsty mením na zvieracie ostré pazúry, vyšlem vzduchom myšlienku k Sethovi.

Je to tu nebezpečné, utekaj s Laurou do bezpečia. Len čo budem môcť, prídem za vami. Nájdem vás, nech budete kdekoľvek.

Seth neodpovedá, ale viem, že moju myšlienku počul. Cítila som to. Rýchlo teda uzatváram svoju myseľ pred Bunem a som pripravená bojovať.

Veľká žiariaca líška pristane na zemi priamo pred nami.

„Satomi!" Nathaniel jej strhne z hrdla obojok a hodí sklenenú ampulku o zem.

Pätou do nej šliapne a ostrý zvuk skla mi zarinčí v ušiach. Satomi zažiari a jej líščia forma, ktorú na seba vzala, narastie ešte o niečo viac. Prišla o svoje škrtidlo, ktoré jej nedovoľovalo dýchať. Teraz je slobodná.

A ja by som mala bojovať. Čím viac démonov pohltím, tým silnejšia budem.

„Ján!" Nathaniel skríkne.

Ján spustí ďalšiu vlnu modlitieb a bohyňa zažiari. Jej vlasy sa vznášajú vo vzduchu a ona sa zavrtí, zhmotní vo svojich rukách dva žiarivé strieborné meče. Rukoväte sú ozdobené rôznymi kvetmi a symbolmi jari.

Nikto nečaká na povel. Dve vlny bojujúcich sa vrhnú proti sebe.

Vedci odbíjajú útoky slabých démonov papierovými talizmanmi a modlitbami, Nathaniel takisto. Satomi skáče vzduchom a napáda ich svojimi pazúrmi, snaží sa ich pohrýzť a udiera ich chvostom.

Vrhnem sa do množstva démonov. Viem, že nemusím byť silná, podstatou je rýchlosť. Vrážam do menších démonov a trhám ich hlavy čo najrýchlejšie. Kým sa ich mŕtve zvieracie telá rozpadávajú, vysávam z nich ich mágiu, čo ma robí silnejšou.

Niekoľko pazúrov sa mi zareže do tela, snažím sa však ignorovať bolesť a útočím ďalej. Pokiaľ ich budem požierať, zahojím sa. Musím sa len naučiť trpieť bolesť, ktorú pociťujem.

Bohyňa preletí nado mnou a potom jedným švihom meča zotne niekoľko hláv. Ich malé škrečiace duše sa postupne prepadávajú do pekla.

Práve odrazím od seba ďalšieho démona strednej triedy, keď mi popri hlave preletí chvost. Rýchlo skočím na zem a prevrátim sa, ťažký Buneho chvost vrazí do asfaltu na mieste, kde bola pred sekundou moja hlava.

Vytrhne chvost zo zeme a zanechá tam dieru.

Rýchlo vyskočím na nohy a chcem utiecť, no ďalší úder ma zasiahne do ramena.

Odletím po zemi a dopadnem k stene laboratória. Démoni sa pomaly dostávajú bližšie, už prekročili kovovú bránu. Aj napriek tomu to ale ľudia nevzdávajú a pokračujú. Je nás málo, no zabili sme už tretinu Buneho mohutnej armády.

No dokiaľ bude Bune silný, môže ich kedykoľvek povolať z pekla naspäť. Potom prehráme my. Potrebujeme zabiť Buneho.

Chytím sa za plece a chcem sa postaviť na nohy, no nezvládnem to. Obrovská tlapa s pazúrmi sa mi zaryje do kože a pritlačí ma o zem. Temenom hlavy buchnem o cestu a zasyčím od bolesti, do očí sa mi nahrnú slzy.

Tri páry Buneho očí sa mi dívajú do tváre, sliny zo psej tlamy pomaly kvapkajú dole. Modlím sa, aby mi žiadna z nich nedopadla na tvár.

„Za toto zaplatíš. Zhodíme ťa do pekla a už sa odtiaľ nikdy v živote nevrátiš," zavrčí na mňa.