Sedím v Nathanielovom aute a začínam byť nervózna. Celý môj plán drží na jednom jedinom momente prekvapenia. Ak sa Nathaniel dozvie, že slúžim už Luciusovi, je všetko stratené. Prekrížim si nohy a potom vyzriem von oknom.

Míňame známu scenériu mesta a chystáme sa priamo do odľahlej zdemolovanej štvrti, kde stojí Nathanielove laboratórium.

Vonku sa pomaly začína stmievať. Sneh sa už dávno roztopil a namiesto neho je teraz všade na zemi buď sivý betón alebo hnedé smradľavé blato. Po zelenej tráve nie je nikde ani stopy.

„Nemusím ti snáď hovoriť, že ak sa o čokoľvek pokúsiš, skončila si," povie Nathaniel a potom preradí rýchlosť.

Neodpovedám mu, len mlčky prikývnem.

Na zadnom sedadle za mojim chrbtom sedí v aute Satomi. Tentoraz nemá podobu psa, ale svoju ľudskú. Má oblečené nohavice a tričko, navrchu má rozopnutý čierny kabát s umelou kožušinou na kapucni. Ryšavé vlasy má rozpustené a spomedzi nich jej trčia špicaté zvieracie uši.

Hmká si nejakú melódiu a kýva nohou. Sem-tam zahliadnem v spätnom zrkadle, že sa na mňa díva. Musí mať obrovskú radosť, že ma znova vidí. Možno by bolo ťažšie odhadnúť to, keby nemávala svojim líščím chvostom tak divoko, až vydáva pravidelný tlmený buchot.

„Ukľudni sa, Satomi," zavrčí Nathaniel.

Buchot prestane. Naše pohľady sa stretnú. Vidím, že jej na krku ešte stále visí sklenená ampulka. V jej vnútri akoby blikotal zlatý plameň. Netuším, čo to má za obojok, ale keby sme ho dali ktorejkoľvek svetelnej bytosti, vedeli by sme ju poraziť.

Nathaniel spomalí a zapne diaľkové svetlá. Zdá sa mi to zbytočné, keďže široko-ďaleko nevidno ani jednu živú bytosť. Všetci sa už dávno z tejto štvrti vypratali. Neďaleko koluje mnoho chýrov, že sa tu dejú čudné veci a hoci im nikto neverí, pre istotu sa tomuto miestu vyhýbajú.

„Hneď, len čo spečatíme našu dohodu, môžeme začať s projektom. Akurát začne nočná zmena ďalších laborantov, takže im náš príchod príde vhod," začal sa Nathaniel venovať našej práci.

Áno, najlepšie bude sústrediť sa na to, po čo sme sem prišli.

„Pracuje tam veľa ľudí?" opýtam sa.

„Ani nie," povie. „Projekt sa snažíme prísne strážiť. Nechceme, aby sa nejaký blázon rozbľabotal o tom, čo robíme. Aj keď je pravdepodobné, že by mu aj tak nikto neveril. Niektorým veciam z toho stále nedokážem uveriť ani ja."

„Hmm," bezducho poviem.

Oči mi zaklipkajú. Potrebujem to tu čo najrýchlejšie vybaviť, potom sa najlepšie po ceste aj nakŕmiť a vrátiť sa k Laure a Sethovi. Všetko je pripravené. Len čo sa Laura troška spamätá a otrasie zo spomienok na peklo, zbalíme si veci a vypadneme.

Seth bol proti tomu, ale napokon sa mi ho podarilo presvedčiť. Odídeme do iného mesta, možno dokonca i do iného štátu. Najlepšie však niekam do stredného mestečka, ktoré bude dosť veľké nato, aby sme zapadli a neboli podozriví, no dosť malé a zaostalé nato, aby ľudia neverili v žiadne nadprirodzené bytosti.

Seth navrhol Foxmoor, ale ten sa mi nepáčil. Počula som, že tam do dnes robia akýsi pohanský rituál. Nepotrebujem bojovať s nejakou bohyňou, ktorá ich ochraňuje. Vraj majú líščiu bohyňu. Satomi mi úplne stačí.

Na moment privriem viečka.

„Tak som ťa konečne našiel, dievča."

Prudko otvorím oči a vystriem chrbát, no nikde nikoho nevidím.

„Čo sa stalo?" opýta sa ihneď Satomi.

„Ak sa o niečo pokúšaš," Nathaniel sa mi začne znova vyhrážať.

„Kto je to?" opýta sa Satomi. „Cítim ho, no–"

„Nathaniel, pozor!" skríknem.

Obráti hlavu dopredu a zazrie pred našim autom stáť muža. Ešte pred sekundou tam nebol a nemohol sa tam len tak zčista-jasna objaviť. Akoby vyrástol uprostred cesty len necelý meter pred nami.

Nathaniel dupne na brzdy, auto zaškrípe. No zabrzdiť nestihne, hoci sme šli pomaly. A muž je až príliš blízko.

Predná strana auta vrazí do niečoho tvrdého a nás zahodí dopredu. Bezpečnostný pás ma prudko zdrapí za hrudník a nedovolí mi rozbiť si hlavu o predné sklo. To sa však nedá povedať o Satomi, ktorá celú cestu nebola pripútaná. Hlavou vrazí do opierky na mojom sedadle a ja začujem ako zakvičí, keď si zlomí nos.

„Čo to bolo?" pýta sa Nathaniel.

„Ja neviem," pokrútim hlavou.

„Preboha, dúfam, že som ho nezabil."

Odopne si pás a vypne motor. Otvorí dvere a svižne vyskočí z auta. Pozrie sa na cestu, aby pozrel, koho zrazil. Obaja sme jasne rozoznali siluetu človeka, no na ceste teraz nikto nie je.

„Nič tu nie je," povie šokovane.

Som démonka a aj tak som takmer posratá od strachu. Možno preto, že ten hlas veľmi dobre poznám.

„Môj nos," zafňuká Satomi a so slzami v očiach vystúpi z auta.

Nathaniel jej chce niečo odvrknúť, ale vtedy na cestu pred nás dopadne niečo obrovské. Keď zazriem na zemi stáť štyri obrovské paprče so zahnutými pazúrmi, nemusím zdvihnúť hlavu, aby som videla tri hlavy.

Bune.

„Ako si sa opovážila ma zradiť, dievča?" zavrčí.

Nathaniela si zatiaľ nevšíma, no ten na neho zíza, neschopný slova.

„Nezradila som," odpoviem rýchlo. „Nemala som na výber. Musela som prísť sem, aby som mohla zistiť, čo si chcel."

„Klamárka!" zahrmí.

Chce čosi povedať, ale Nathaniel ho preruší.

„Ty!" skríkne. „Ja si ťa pamätám! Bol si tú noc v kostole!"

Má pravdu. Nathaniel si nato nespomínal, pretože keď Bune opustil svoje väzenie v prekliatom kostole, zjavil sa v tejto svojej podobe a jeho spolu s Jánom ovalil svojim chvostom. Obaja dostali poriadnu ranu do hlavy a upadli do bezvedomia. Mohli si gratulovať, že sa vôbec po takom údere ešte prebrali.

Nathaniel si teraz nato všetko spomenul. Bune vyzeral hrôzostrašne. Každá z jeho troch hláv vyzerala ináč. Tá ľudská sa teraz so mnou zhovárala, no vtáčia iba naprázdno cvakala zobákom. Psia dychčala a z jej obrovskej papule na zem padali nechutné veľké kvapky ťahavých slín.

„Človek, nemiešaj sa do toho," umlčí ho Bune.

No Nathaniel nemá rád, keď mu ktokoľvek rozkazuje.

„Satomi!" skríkne. „Rýchlo!"

„Jasné!" usmeje sa na neho.

Vyskočí do vzduchu a na zem zletí jej kabát. Jej tenké pružné telo sa v jarnej noci za zlatej žiary svetla zmení na huňaté vrtké telo líšky. Tentoraz má iba jeden chvost. Už na nikoho z nás neplatí jej fígeľ.

„Tak ty máš so sebou hračku," povie Bune.

Jeho chvost sa rozhýbe a vôkol počujem zasvišťať vzduch.

„Nathaniel, toto nebude ľahké. Bune je jeden z vládcov pekla!" skríknem.

„Ja viem!"

Než stihnem čokoľvek urobiť, schmatne ma okolo pliec a uteká so mnou.

„Kam idete! Ihneď sa vráť! DEVI!" vreští Bune.

„Zahraj sa najprv so mnou," usmeje sa na neho Satomi.

Zavrčí a potom do neho skočí. Jej zuby však tvrdé šupiny nedokážu rozhryznúť. Bune švihne chvostom a stavia sa na zadné laby, no hoci mu Satomi nedokáže ublížiť, šikovne sa uhýba jeho úderom a znova ho napáda na to isté miesto. Dúfa, že vytrvalosťou sa jej podarí zraniť ho.

Zdá sa, že Nathaniel počítal s tým, že Buneho neporazí. Práve preto teraz so mnou uteká do laboratória, ktoré je blízko. Bune o tom nevie, pretože ho necíti.

Nathaniel ma pustí, aby naťukal kód na bráne. Elektronický systém pípne a brána sa otvorí.

„Preboha!"

Ten vzduch, ktorý sa von vyvalil, mi podrazí kolená. Okolie neznesiteľne páchne krvou, bolesťou a zmesou skazenej mágie. Môj žalúdok mi urobí salto a než stihnem čokoľvek urobiť, kŕčovito sa mi stiahne.

Rukou ledva stihnem zachytiť svoje vlasy a potom začnem zvracať.

Ten pach je neskutočný. Ešte nikdy v živote som nič také necítila.

Aj Bune zacíti mágiu presakujúcu cez otvorenú bránu a obráti všetky tri hlavy smerom k nám.

„Čo ste to porobili?" vykríkne. „Načisto kazíte poriadok celého sveta."

„Satomi!" skríkne Nathaniel.

Satomi preletí popri Bunem a ten po nej chmatne psou papuľou. Podarí sa mu zaštipnúť zubami koniec jej chvosta, no ona je o čosi rýchlejšia. V papuli mu zostane kúsok jej hustej srsti, ale Satomi je už pri nás a preletí cez otvorenú bránu dnu.

Dopadne na všetky štyri a už je z nej znova dievča. Schmatne ma za ruku a strhne do dvora. Nathaniel stlačí gombík a brána sa začne zatvárať.

„Nie!" skríkne Bune. „Ihneď ma tam pusťte! Keď sa o tom všetkom dozvie Lucifer, urobí všetko preto, aby váš výskum zrovnal so zemou!"

Uteká priamo k nám a chce sa dostať cez otvorenú škáru dnu, no Nathaniel je rýchlejší. Z vrecka vytiahne rovný papier popísaný zvláštnymi znakmi. Bez toho aby čo i len zažmurkal, zahodí papier skrz bránu von, priamo na Buneho.

Kým obyčajný kus papiera by vo vzduchu začal poletovať ako lietadielko, posvätný talizman rozčesne vzduch rýchlejšie, než čepeľ dýky.

Prilepí sa Bunemu priamo na čelo a ten zvrieskne. Talizman na jeho hlave zahorí modrým plameňom. To je všetko, čo z neho vidím, hneď nato sa totiž kovová brána zaklapne a hoci je tvorená len kovovými mrežami, Bune spred mojich oči zmizne rovnako ako jeho rev, akoby sme sa ocitli v úplne inom svete.