Len čo Bune nahlas oznámi svoje plány, hostia v jeho dome stíchnu. Prechádzam po nich očami, no hoci ich na pohľad vôbec nepoznám, ich závisť v očiach je mi povedomá.

Výborne. Závidia mi to, že som sa stala Buneho pravou rukou a popri tom nemajú ani páru, čo so mnou vlastne zamýšľa. Lebo ja to už tuším. Určite zo mňa neurobil svoju priamu slúžku za odmenu. Nepochybujem o tom, že pre iných démonov to musí byť česť, slúžiť mu, no ja sa nato nielen, že necítim, ale to ani nechcem.

Bune tým niečo sleduje, no ja ani zďaleka neviem, čo to má byť.

Kým sa usadím vedľa Buneho na obrovskú čalúnenú pohovku, ktorú si tam dal vyviesť iba nedávno, očami prechádzam po hosťoch.

„A teraz čo?" mimovoľne šepnem.

„Teraz tu seď a sleduj ich," povie potichu.

Dívam sa na neho, nechápem, čo sa mi snaží povedať. Obraciam však svoj pohľad naspäť na hostí, ktorých si sem zavolal. Vidím v ich pohľadoch údiv, pohŕdanie, niektorí sa na mňa usmejú, keď si všimnú, že sa na nich dívam.

Keby som tak vedela, čo si skutočne myslia.

Žmurknem a potom mi to dochádza. Ako démoni sa predsa môžeme poľahky vkradnúť do ich mysle. Možno majú vytvorený štít, ktorý ma nepustí do ich hlavy, ale niektorí možno nie.

A tak pomaličky obtáčam svoju mágiu okolo nich, snažím sa nájsť nejakú trhlinku, či prasklinu, ktorou by som sa im dostala do mysle a prečítala ich skutočný názor nato, že som zrazu pravou rukou Buneho.

Tí, ktorí sú príliš emotívni, sa dajú ľahko prečítať. Ich nevraživosť voči mne im srší z očí. Dostávam sa k nim cez ne poľahky, akoby ich myseľ patrila mne.

„Prečo by zvolil ako svoju pravú ruku to malé démonie dievča? Pravá ruka má byť mocná, reprezentuje predsa svojho pána všade, kde sa pohne. A on si vyberie takého neskúseného démona. To je urážka. Urážka všetkých démonov, ktorí patria pod jeho velenie."

„A ešte k tomu je to len polovičný démon! Je to len obyčajná sukuba, ktorá sa nedokáže zbaviť ani len svojej ľudskej časti. Neustále nosí svoju ľudskú podobu!"

Vzďaľujem sa od ich nenávistných myšlienok a namiesto toho sa obzerám po tých, ktorí majú zdanlivo kamennú tvár. Čo si myslia oni v skutočnosti? Dozviem sa to, keď skúsim nazrieť do ich mysle?

No nedokážem to. Väčšina z nich svoju myseľ poriadne chráni, stránia sa ukázať mi svoje myšlienky. Ustupujem preto do uzádia a namiesto toho zaklopem na dvere Buneho hlavy.

„Dokážeš im čítať myšlienky, pretože si silnejší?"

„Čím silnejšia si, tým viac toho dokážeš," odvetí prosto jeho hlas v mojej mysli. „Niekedy to vieš dokonca urobiť tak, aby vôbec nevedeli, že si sa im vŕtala v hlave."

Teraz tomu rozumiem. Bune sa vrátil na zem. Keďže bol nejakú dobu uväznený a nemohol sa vyslobodiť, mnohým démonom to možno aj vyhovovalo. Obzvlášť, ak patrili pod neho a potom ho nemuseli poslúchať. A možno boli jeho nepriatelia a chceli sa ho zbaviť. No teraz sa vrátil, pretože som rozlomila kruh. Narušila som súčasný stav, ktorý tu panoval.

Určite mnohí sledujú, čo sa zmení po tom ako sa Bune vrátil. Bude vyrovnávať svoje staré účty? Alebo bude žiť nevinným životom nenápadného človeka?

A teraz si ich všetkých zvolal, aby im mohol povedať, že som odteraz jeho pravou rukou. Kto zastával toto miesto predo mnou? A kto chce teraz sedieť na mojom mieste?

Keď jeho večierok konečne končí a démoni odchádzajú, znova sa usadím na jeho pohovku a sledujem ho. Stojí pri dverách a v ruke krúži ďalším pohárom vína. Nato, že ho vypil dnes viac než dosť, z neho vôbec nie je opitý. A dokonca to ani nevyzerá tak, že by sa chystal každú chvíľku zvracať. To ja by som strávila celý zvyšok večera už na záchode.

„Dobre," nadýchnem sa a on obráti svoju pozornosť na mňa.

Kým pre mňa vlastne je? Môj nepriateľ? Môj šéf? Môj spojenec? Nemám ani len tušenia, ako sa mám k nemu správať. Najprv ma volá dievča a nemá voči mne absolútne žiaden rešpekt a potom ma vymenuje za svoju pravú ruku. A zdá sa, že nie som jediná, komu sa takéto jeho správanie nepáči.

No to, čo ma desí z toho všetkého najviac, je to, že ho nedokážem prečítať. Správa sa nevypočítateľne a ja neviem, čo mám od neho očakávať. A preto neviem, ako sa mám pri ňom správať. Možno keby som ho obdivovala ako polka démonov v jeho klube, bolo by to oveľa jednoduchšie. Všetko komplikuje to, že ho viacmenej neznášam, pretože si ma k sebe pripútal.

„Povieš mi niekedy úprimne, prečo si to urobil?" opýtam sa ho. „Vieš, že sa chcem oslobodiť od tvojej nadvlády. A ty ma vymenuješ za svoju pravú ruku?"

„Spod mojej nadvlády sa nikdy neoslobodíš, dievča," povie. „Vlastnej krvi neutečieš nikdy. Svoj osud si spečatila v momente, keď si v agónii perami ochutnala moju krv zo šupiny. Patríš mne a ja patrím tebe. A toto zmeniť je ako dosiahnuť, aby slnko zhaslo."

Zasmejem sa: „Haha! Možno o tom nevieš, ale slnko eventuálne jedného dňa vyhasne. Nato sme ako ľudia prišli už dávno."

„Naozaj máš pocit, že po tak dlhej dobe ešte budeš stále na zemi?" opýta sa ma.

Úsmev na jeho tvári ma zarazí. Bune dokonale chápe tomu, že nebude na zemi celú večnosť. Jeho osudom je predsa horieť v pekle. To iba ja si naivne myslím, že sa tam nikdy v živote nedostanem. On o tom vie a nebojí sa toho. Nebojí sa toho, že bude nadosmrti trpieť v obrovských bolestiach. Na rozdiel od Setha, ktorý sa chveje pri každej spomienke na peklo, Bune to akceptuje a stavia sa k tomu čelom.

Nikdy v živote mu to nepoviem, ale na chvíľku si získal môj rešpekt.

„Nemám," vydýchnem napokon.

Možno by som sa mala k tomu takisto postaviť čelom. Jedného dňa skončím v pekle. O tom som predsa vedela už dávno. vedela som o tom už keď mi Seth ukázal svoje spomienky. Mojim cieľom bolo predsa pomstiť sa toľkým ľuďom, koľkým len stihnem, kým sa do toho pekla dostanem. S takým odhodlaním som chcela zachrániť Lauru a poraziť falošnú Lilith.

Na mojom zozname je ešte niekoľko vecí, ktoré chcem urobiť.

Pomstiť sa Nathanielovi, zachrániť Lauru a potom sa vymotať spod nadvlády Buneho. Možno budem vždy jeho podriadeným démonom, ale ak sa bude Bune smažiť v pekle, jeho nadvláda nado mnou nebude znamenať nič. Vyslobodila som ho, aby som sa zbavila Cambrie, no teraz ho potrebujem znova nejako uzamknúť alebo stiahnuť naspäť. A potom budem znova slobodná. Aspoň zdanlivo.

„Ale Bune," pokračujem. „Ako ťa mám reprezentovať, keď absolútne nič neviem?"

„Budeme sa učiť navzájom," povie mi. „Rád by som sa dozvedel o tom vašom maličkom ľudskom projekte, v ktorom ste sa hrali na lovcov démonov."

„Moja vlastná paranomálna spoločnosť, ktorú som založila," poviem. „Vytvorila som ju preto, aby som urobila napriek Nathanielovi."

„Tomu majiteľovi výskumného strediska," pochopí. „Nepochybne to bol dobrý ťah ak mu chceš ublížiť bez toho, aby si ho zabila," prízvukuje znova, aby som naozaj pochopila, že Nathaniel je istým spôsobom teraz osoba, ktorá musí kvôli svojim informáciám a tajomstvám ostať nažive. „Bolo by nesmierne zaujímavé, keby sa na lovcov démonov hrali samotní démoni. Čo ty nato, dievča?"