Pomsta ma síce nenapĺňa, no ja viac nemám pred sebou žiadny cieľ. Pre čo iné mám žiť, ak nie je pre pomstu? Stále si pamätám Lauru, spomínam si na Sáru a všetko, čo urobil Nathaniel. To, čo mi urobil, je neodpustiteľné.

Nesmiem ho zabiť, nesmiem ho zhodiť do pekla. Bune potrebuje na neho dozerať aby sme sa dostali k výsledkom jeho výskumu. Môžu úplne zmeniť svet v ktorom žijeme. Ale to neznamená, že mu nemôžem ublížiť. Chcem, aby ma nenávidel. Aby vedel, že v deň, keď ma zatvoril do svojho laboratória ako pokusného potkana, urobil tú najväčšiu chybu vo svojom živote.

Otáčam sa a sledujem mladú ženu, ktorá práve vošla do Nathanielovho bytu. Ktovie, koľko žien sa tu v skutočnosti vystriedalo.

„Nat, zlatko," šteboce veselo, no keď ma zazrie sedieť na gauči, ustrnie.

Naozaj tak skutočne málo stačí nato, aby som sa znova cítila živá. Akoby som na moment zabudla na všetko, čo ten parchant urobil. Prebral dievča môjmu chlapcovi, načisto dojebal v hlave Sáru.

Stále mu môžem zobrať všetko ostatné, na čom mu záleží.

„Nat, zlatko," zopakujem posmešne.

Bože, výraz v jeho tvári je na nezaplatenie. Venuje mi vražedný pohľad, no ja si ním nenechám kaziť zábavu. Je to však všetko, na čo sa momentálne zmôže, musí sa venovať svojej novej milenke.

„Nemala si byť v práci?" otočí sa k nej Nathaniel.

No zdá sa, že mladé dievča sa nenechá len tak rozptýliť. „Čo tu robí ona?" opýta sa ihneď.

Nevedela som, že ma pozná.

„Je to moja známa," nadýchne sa Nathaniel.

V jeho hlase počujem podráždenie. Aha, takže sa mu nepáči, keď mladá takto po ňom skáče. Smola.

„Veľmi dobre viem, kto to je," zavrčí na neho. „Ukazoval si sa s ňou na verejnosti dosť často nato, aby ju poznalo takmer celé laboratórium."

Premýšľam, či si vôbec uvedomila, kým som v skutočnosti. Všetci ma totiž považujú iba za Nathanielovu milenku, s ktorou bol pri osamostatnení svojej vlastnej spoločnosti. Len pár ľudí z labáku vie, že som v skutočnosti démon. Pri mojich pokusoch bol len ten starý profesor a Matt.

„Je tu len na návšteve, tak sa upokoj," ihneď ju tíši. „Bývala to moja kolegyňa a potreboval som s ňou poriešiť jeden prípad."

Ignorujem ich hádku a sledujem Satomi. Sedí vo svojej zdomácnenej podobe psa neďaleko nás a užíva si divadlo.

Malá suka.

Na krku sa jej stále hompáľa zvláštny obojok. Sklenená zlatistá ampulka na ňom pôsobí čisto no zlovestne zároveň. Nathaniel našiel spôsob, ako potlačiť sily bytostí svetla. Pokiaľ sa to naučím, možno prídem nato ako ju zničiť.

Spomínam si, keď sme boli spolu, ochutnávali sme svoju mágiu a skúšali sa navzájom premeniť. Je to naozaj iba o pretláčaní? Naozaj stačí, aby bola bytosť silnejšia a tá druhá jej podľahne? Nie, hmotné telo nevydrží ten tlak a zničí sa, ostane duša, ktorá pôjde do pekla alebo do neba.

Jednoducho tam, kam patrí podľa toho smiešneho Boha, ktorý momentálne vládne svetu. Hoci som ho v živote nevidela a nemám žiadny dôkaz, tak troška tuším, že zrejme existuje.

Je to hlúposť.

Telo, mágia a duša.

Telo je len schránka, ktorá časom zmizne. Mágia je energia, ktorá je premenlivá. Duša je zo všetkého tá najpodstatnejšia. Ak sa mi podarí zmeniť Satominu dušu, očernie aj jej mágia.

Ale ako?

Za všetkým bude ten trik o slobodnej vôli. Pokiaľ Satomi bude dlho nazerať do temnoty, temnota bude pozerať do nej.

Dievča si sadá na gauč vedľa mňa s nevôľou. Pozriem sa na ňu a venujem jej úsmev. Moja mágia pôsobí aj na ňu a to jej podkopáva sebavedomie. Myslí si, že som oveľa viac príťažlivejšia, než je ona. Je logické, že preto žiarli na Nathaniela. Predtým sme už spolu niečo mali a ona sa obáva, že by mi znovu podľahol.

On v to možno dúfa. Ale ja sa už viac nepotrebujem kŕmiť. A o neho nezakopnem.

„Môžeme sa porozprávať?" ozve sa to dievča.

„Potom sa pozhovárame, dobre?" znervóznie Nathaniel.

„Chcem sa pozhovárať hneď teraz!"

Obrátim sa od nich a neunikne mi, že Satomi sa uškŕňa.

Nathaniel si vzdychne. „Dobre, poďme do knižnice. Devi, hneď som späť."

„Uži si to," zamávam mu.

Len čo buchnú dverami na jeho knižnici, zdvihnem sa a idem za nimi. Zastanem pri dverách a počúvam.

„Neopováž sa mi ďalej robiť takéto scény. A už dupľom nie pred cudzími ľuďmi, rozumela si?"

„Načúvaš?" začujem za chrbtom hlas Satomi.

„Zdá sa, že Nathaniel huláka tak, že to nebudem musieť robiť," otočím sa k nej.

Ich hádka bude zrejme nadlho. Mala by som využiť túto príležitosť a zmiznúť odtiaľto. Budem sa na neho dívať iba z diaľky a ignorovať ho. To bude prvý krok. A potom si podám tú hlupaňu, čo s ním podviedla Matthewa.

„Čo to máš za obojok?" pozerám na Satomi. „Zdá sa, že sa z teba už naozaj stal poslušný domáci maznáčik."

Satomi na mňa vycerí zuby, ale nič sa nedeje. Zlatá ampulka na jej krku iba zabliká, no to je všetko. Netuším, ako je tom možné, ale tá vec ju skutočne ovláda. Akoby to bol elektrický obojok.

„Darmo tu vrčíš," poviem. „Tvoje bádanie v oblasti ľudských vnemov sa skončilo. Buď aj naďalej jeho poslušná líška."

„Nemala som na výber, dobre?" štekne po mne Satomi. „Je to môj partner a ja som zaviazaná slúžiť mu. Nemôžem si robiť čokoľvek sa mi zachce. Dokážem pred ním veci skrývať, ale nedokážem mu klamať. Jednoducho som viazaná prísahou voči nemu."

„Nie je to skvelé?" usmejem sa na ňu. „A my, démoni, sme úplne slobodní."

Satomi po mne štekne, ja sa zasmejem a prejdem cez jeho obývačku naspäť k vchodovým dverám. „Uži si úlohu jeho slúžky, šteňa," uškrniem sa.

Buchnem dverami a nastavujem na svojom telefóne Nathanielove číslo ako blokované. Ak ma bude chcieť kontaktovať, má smolu. Predsa je na tomto svete aspoň kúsok spravodlivosti. Satomi je zaviazaná mu slúžiť. A on ju môže ovládať a regulovať. To zväzky z démonmi sa podľa starých rozprávok a povestí často ľuďom vymykali spod kontroly.

Démoni sú slobodní.

„Vráť sa ku mne, dievča," začujem Buneho hlas vo svojej hlave.

Okej, možno nie sme až takí slobodní...

Keď vstupujem o pár minút dnu cez obrovské drevené dvere, mám pocit, že som zablúdila. No som tu správne, nachádzam sa v prerobenom kostole z ktorého sa stal teraz priestranný dom. No okrem nás dvoch tu je teraz ešte niekoľko ďalších ľudí. Ich tváre nepoznám, no som si istá, že sú to démoni, ktorí patria pod Buneho. Možno sú súčasťou jeho armády.

„Dievča, poď sem!" začujem Buneho hlas.

Ľudia sa mi odstupujú z cesty. Bune stojí na mieste, kde bol kedysi oltár a teraz je to iba súčasť obrovského salóna, kde má množstvo sedačiek a starý vyrezávaný nábytok.

„Zavolal som si vás sem, aby som vám oznámil jednu dôležitú vec," povie Bune bez teatrálneho tónu, či úvodného odkašľania si. „Toto dievča je od tohto momentu mojou pravou rukou."