Vonku je už dávno hlboká tma, keď precitnem a pozriem na hodinky vo svojom telefóne. O polhodinu mám večeru s Luciusom, chlapíkom, ktorý učí na mojej škole a je nejako spojený s Nathanielovym laboratóriom.

Do šiat som sa obliekla už dávno, no nie som ešte nalíčená. Nechystám sa ale na seba kydať tonu mejkapu, moja tvár sa po premene zjemnila a málokedy sa mi na nej vyhodí nejaká vyrážka. Pravdepodobne si iba nalíčim mihalnice a použijem jeden z Lauriných leskov na pery.

Tak strašne mi chýba.

Hoci bola na mňa v škole niekedy až prísna, nič to nemení na tom, že to bola moja kamarátka a asi jediný človek, ktorý ma dôkladne poznal. A jediný človek, ktorý poznal moju rodinu a skutočnú povahu Setha zároveň.

Chcem ju späť. Chcem, aby bola znova v tomto byte a pomáhala mi s mojou seminárnou prácou popri tom, ako bude pracovať na svojom počítači z domu.

Vzdychnem a potom zleziem dole z postele, na ktorej som sedela. Nerozsvecujem svetlá, vleziem iba do kúpeľne, aby som našla jeden z jej leskov. Potme si prejdem maličkým chlpatým aplikátorom po perách a známa vôňa čerešní mi do oči nahrnie slzy.

Je čas ísť.

Taxíkom sa odveziem do jedného z nočných podnikov. Už pri vstupe ma privíta obrovský hluk. Kým pri niektorých stoloch večerajú páry v stredných rokoch, vzadu vidím za dvomi spojenými drevenými stolmi sedieť partiu mladých. Hlučne sa zabávajú a popíjajú, zrejme prišli niečo osláviť.

Len čo vstúpim viac dovnútra, všimnem si Luciusa, ktorý sedí za jedným zo stolov. Je oblečený ležérne, ale aj napriek tomu vyzerá fantasticky. Cez tmavé tričko má natiahnutý dlhý rozopnutý sveter. Vo výstrihu mu teraz jasne vidím visieť niekoľko amuletov.

„Prišla si," povie a vstane, aby sa mohol so mnou zvítať a usadiť ma.

Zložím si svoj kabát a prevesím si ho cez vešiak, ktorý je namontovaný na stene pri našom stolíku. Keď sa usadím na stoličku a troška sa udomácnim, pribehne mladá vysmiata čašníčka, ktorá mi podá menu s nápojovým lístkom.

Žiadna luxusná večera sa nekoná. V tomto podniku sa zamerali hlavne na tekutú stravu s určitým počtom percent. A tak si napokon po jej opätovnom návrate vyberiem kuracie nugety s dipom a hranolkami.

Lucius si na večeru nedá nič, iba minerálku s ľadom, hoci vonku je stále zima. Nekomentujem jeho voľbu a doobjednám si ešte čaj. Možno by som si dala pivo alebo pohárik vína, no zrazu sa nato necítim, hlavne keď on bude na obyčajnej minerálke. Platia na našej škole tak zle, že si nemôže dovoliť viac?

„Dúfam, že ti nevadí miesto, ktoré som vybral," začne Lucius, keď čašníčka odíde aj s našimi objednávkami. „Je tu niekedy trocha hluk, no aspoň nikto nemôže počuť našu konverzáciu."

„Nie, to je v pohode. Kedysi som sem chodievala."

Predtým, ako som sa stala členkou PRS tímu a začala do rána namiesto opíjania sa kamerovať neexistujúcich duchov.

„Chodí sem mnoho študentov," povie a potom stíši hlas. „Opýtala si sa ma, či verím na démonov. Možno odpoviem, ak mi povieš, či na nich veríš ty."

„Verím," poviem ihneď.

„To bolo úplne bez zaváhania," skonštatuje Lucius. „V dnešnej dobe nie je mnoho ľudí, ktorí by mali dostatok odvahy na vyrieknutie takejto myšlienky. Mnohí to považujú za diagnózu."

Stíchne práve včas, aby prichádzajúca čašníčka nič nepočula, kým kladie predo mňa maličký keramický čajník so šálkou a pred neho vysoký sklenený pohár minerálky s kockami ľadu.

„Ale niečo mi hovorí, že sa takúto otázku nepýtaš ľudí na každom kroku."

„To nie."

„Preto by som rád prešiel k hlavnému motívu tohto večera."

Ignoruje, že ho hypnotizujem očami. S pomocou slamky vyloví z vysokého pohára kocku ľadu a potom ju chytí do prstov. Vidím, ako sa rýchlo roztápa po kontakte s jeho pokožkou a začne ešte viac, keď si ju priloží k spánkom.

Sledujem, ako roztápajúci sa ľad steká dole po jeho tvári na stôl.

Keď je načisto po nej, konečne sa mi pozrie do očí a opýta sa: „Čo chce so mnou bývalá Nathanielova partnerka?"

To, že vie, kto som, ma načisto vyvedie z miery. Koľko toho vie? Vie, že som z postu milenky prešla do úlohy pokusného králika v laboratóriu?

„Neznášam, keď ma všetci poznajú len kvôli Nathanielovi."

„Tak mi skús povedať niečo o sebe, na základe čoho si ťa zapamätám," povie.

Na perách sa mu zjaví slabý úsmev, ale jeho oči sa neusmievajú. Stále sa na mňa skúmavo pozerá a odhaduje ma.

„Bola som súčasťou jedného z tímov, ktoré pre neho pracovali. Potom sme na jednom z prípadov spolupracovali spolu a on sa rozhodol, že sa stanem súčasťou jeho tímu. A pomedzi to sme sa nejako dali dokopy. Ale to je už iný príbeh," usmejem sa.

Chcela by som ho dostať na svoju stranu, aby som mohla získať výsledky z laboratórií. Viem, že tam pracuje, no neviem, či mu môžem dať priamu ponuku a nahovoriť ho, aby podviedol Nathaniela. Pri niekom inom by som sa vkradla do jeho hlavy a zistila, či by sa mu taká myšlienka páčila, poprípade ich zhypnotizovala, aby som mohla dostať to, čo chcem.

Ale na Luciusa to vôbec nezaberá. Všetky tie hlúpe talizmany ho chránia a mne neostáva nič iné, iba zariskovať.

„Počúvam," prebodne ma pohľadom.

„Pravdou je, že Nathanielov prípad sa pokašľal. A on ho odmieta vyriešiť, pretože by to znamenalo jeho zlyhanie. A tak sme sa pohádali a rozišli sa."

Fajn, to znie celkom uveriteľne. Navyše, každý, kto pracoval s Nathanielom, vie, aký je hrdý a pyšný na svoje úspechy v paranormálnom svete.

„Našla som si sponzora a založila novú spoločnosť, ktorá mu konkuruje."

„Preto ti v posledných dňoch nevie prísť na meno," povie Lucius.

„Pozri. Viem, že robíš v jeho labáku, chodievala som tam ešte keď som pomáhala s pokusmi. No teraz mi tam zavrel dvere a my potrebujeme do tímu niekoho, kto by sa do toho rozumel aj z vedeckej stránky."

„To si na nesprávnom mieste. Ja som nikdy nebol žiadny vedec, hoci učím na škole. Som jeden z jeho pokusných králikov."

Doriti.

„No hoci ti neviem pomôcť s takýmito vecami, viem toho celkom dosť o svete nadprirodzena. A možno to je to, čo potrebujete omnoho viac, než je veda. Môžem vám pomôcť s tímom. Nathaniel nemá dosah nato, čo budem robiť vo svojom čase mimo laboratória."

„Skutočne? Bola by to pre nás obrovská pomoc. Samozrejme, že by si mal zaplatené všetky hodiny, ktoré by si strávil prácou s nami."

„To nebude potrebné," mávne rukou a potom sa na mňa pozrie. „Chcem vedieť, čo presne sa stalo počas toho prípadu."

„Nathaniel vypustil na svet démona. Mocného démona."

Chcem rozprávať ďalej, ale Lucius zdvihne ruku a zastaví ma. To už prichádza čašníčka, aby priniesla moje voňavé kuracie nugetky.

„Aké je jeho meno?" opýta sa Lucius. „Ak vieme meno, sme na veľkej stope tomu ako sa takéhoto démona zbaviť."

Zdá sa, že Lucius sa skutočne rozumie do toho, o čom hovorí. Kým jem a počúvam jeho teórie, začína mi dochádzať, že som našla skutočný diamant. Nielen, že sa skutočne vyzná, ale možno prídeme nato, ako sa zbaviť Buneho. Medzitým sa ho pokúsim nalákať do postele a získať prístup k laboratóriu.

Dve muchy jednou ranou.

Dokonalé.

„Som rád, že som ťa pozval na večeru," povie mi nakoniec, keď vyjdeme z podniku von a on ma ide odprevadiť na najbližšiu zastávku. „Nestretávam mnoho ľudí, ktorí majú pochopenie pre tento môj koníček."

„Myslíš pre randenie so študentkami?"

„Je to iba večera. A obaja sme už dospelí. No ak budem niečo chcieť, pôjdem aj proti celému svetu," povie.

Zastanem a dívam sa na neho. Presvedčenie zračiace sa v jeho očiach vo mne vyvolajú rešpekt a strach zároveň. Ľudia toho natárajú mnoho, no svoje sľuby málokedy dodržia. Sú zbabelí a utekajú pred svojimi rozhodnutiami, no Lucius je v čomsi iný.

„Máš ďalšiu hlúpu a trúfalú otázku?" opýta sa s úsmevom.

„Ty nie si Lucifer, však?"

„Som iba obyčajný človek," povie.

Na zastávku prihrmí autobus a ja rýchlo nastúpim. Otočím sa za ním, no vidím už iba jeho miznúci chrbát. O zamávanie na rozlúčku zjavne nestojí.