„Dobre, takže tento prípad by bol vyriešený," mykne plecom Lucius. „Môžeme sa zbaliť na odchod."

„Počkaj," zdvihnem sa. „Kam zmizol Bill?"

„Úplne som na neho zabudol," plesne sa Lucius po čele. (Pozn. autorky: Aj ja, rofl. :D)

„Keď zobrali tú vec preč v sklenenej svätyni, nemal by sa tu náhodou niekde objaviť?"

„No taká je minimálne teória. Asi by sme ho mali nájsť."

„Kým prehľadáme každú jednu izbu, tak nás asi trafí šľak."

„Neostáva nám nič iné, iba to skúsiť. Pokiaľ nechceš prevziať jeho vedenie v tíme."

***

„Čo je toto za cestu?" zašomre Bill.

„Pochybujem, že v tejto diere poznajú asfalt," poznamená ihneď Seth.

„Nato, že sme hneď vedľa hlavného mesta, to tu vyzerá poriadne zanedbane," skonštatuje Sára.

Lucius sa nezapája do ich bezduchej konverzácie. Sleduje scenériu za oknom, s rukami prekríženými. Zdá sa, že nepovažuje za vhodné klesnúť na ich úroveň, aby sa zapojil s nejakými uštipačnými poznámkami. Ten chlap vyzerá akoby bol stále naštvaný. Čo mu je?

Popri nich po úzkej ceste prefrčí terénny džíp. Bill na moment závidí, že si nemôžu vymeniť miesto. Aj on by radšej išiel dnes tento prípad riešiť sám, ako by mal viesť bandu rozhádaných deciek.

„Prejdeme po tej ceste?" opýta sa Seth.

„Ak nie, tak budeme musieť tlačiť, alebo ísť zvyšok cesty pešo."

„To nemyslíš vážne," vydesí sa Sára.

Aj ona prekríži ruky na hrudníku a s našpúlenými perami sleduje cestu vpredu. Zrejme sa musí ovládať, aby nevybafla, že ona určite žiadne poondiate auto tlačiť nebude. Typická Sára. Bill nikdy nečakal, že by sa mohla správať tak arogantne, no hneď nato si spomenul, že je vlastne Nathanielovou sestrou. Jablko nepadá ďaleko od stromu.

„Len žartujem, v pohode," usmeje sa na ňu pre istotu v spätnom zrkadle a potom sa rozhodne už poctivo sledovať hrboľatú cestu.

Myslel si, že to bude skvelý nápad, keď bude šéfovať svojmu vlastnému tímu. Bolo to niečo, po čom odjakživa túžil. Nevedel však, či mu radosť z toho všetkého prekazilo zloženie ich členov alebo to, že radosť z naplneného sna nemal s kým zdieľať.

S priateľkou sa totiž akosi odcudzili.

Všetko sa začalo tou zvláštnou Devinou návštevou. Bill mal pocit, že sa mu to asi iba snívalo. Možno preto, že sa niekoľko nocí po tom strhával na divoké sny s ňou, kedy sa ho snažila zbaliť, len on to akosi nevnímal. Až kým jej nepodľahol a potom sa nepobozkali.

Devi bola ako jeho malá sestra, nikdy si neuvedomil, že medzitým vyrástla z mikinovej vysokoškoláčky na príťažlivú ženu. Až teraz, keď sa na ňu krátko pozrel v spätnom zrkadle, tak pochopil, že by sa mal radšej dívať na cestu, ináč už neodtrhne oči z jej plného výstrihu.

Bolo to čudné. Po tom, čo sa začal strhávať zo sna a jeho myseľ bola plná Devi, akoby si začal uvedomovať, že jeho priateľka ho prestala mať rada. A vlastne, začínala byť poriadne otravná. Čoraz častejšie spomínala svadbu a rodinu, ale on ešte nechcel mať deti, potreboval si najprv vybudovať kariéru.

No najviac ho hnevalo to, že chcela, aby zmenil prácu. A to bolo niečo, čo nemohol dopustiť. Táto práca bola jeho vášňou už od malička. Vždy mal rád príbehy o duchoch a teraz mohol pátrať po údajne strašidelných miestach a zisťovať, či skutočne existuje niečo medzi nebom a zemou.

„Mal by si sa nato vykašľať," povedala mu v to ráno. „Proste žiadni duchovia a ani démoni neexistujú."

„Ako to môžeš vedieť?"

„Ja to neviem. Ale ty by si mal," odvrkla. „Pracuješ tam už tak veľa rokov a aj napriek tomu ste žiadneho ducha neodfotili a ani nenatočili. Len sa bojíš otvoriť si oči a pochopiť, že žiadne nadprirodzeno neexistuje."

Možno mala pravdu. Možno sa bál toho, že keď nadprirodzeno zmizne, bude musieť skončiť so svojou chabou praxou na nejakom podradnom mieste, kde sa nadrie ako kôň, aby zarobil minimálnu mzdu.

„Nevedela som, že tu majú výletné domy."

„Vedel by som si tu predstaviť nejakú poľovačku alebo pravidelné barbecue," mykne plecom Bill.

No vie, že navigácia ho vedie ďalej po ceste a auto preto nezastavuje.

„Ideme ešte ďalej?" nakloní sa Devi dopredu.

„Je to na uzavretom pozemku. Celá obrovská parcela je v ich vlastníctve a vraj sa tam len tak ľahko nedostaneš," odpovedá jej.

Po ďalšej polhodine cesty sa pred nimi vynára spoza roztrúsených korún zmiešaného lesa obrovský plot. Brutálne vysoký.

Bill vystúpi z auta, aby mohol zazvoniť na zvonček a otvoriť bránu. Musí potláčať svoj úsmev. Teší sa nato, že konečne bude riešiť svoj prvý prípad.

No ten sa vôbec nevyvíja podľa jeho predstáv. Prečo by sa mal? Už od samého začiatku má pocit, že sa tu stretol s bandou rozmaznaných deciek a nie so skutočnými profesionálmi. No to nebola tá najväčšia vec, ktorá ho na tom všetkom hnevala.

Bolo to, akoby sa skupinka týchto ľudí poznala už dávno. Každý z nich vedel o tom druhom niečo, čo ho provokovalo a preto na seba ustavične štekali ako hladné psy. A nech sa snažil o čokoľvek, nepodarilo sa mu ich nikdy upokojiť alebo zmieriť. Možno preto, že on o nich nevedel absolútne nič. Akoby bol vylúčený z ich súkromného krúžku.

„Dobre. Mohli by sme urobiť pár testovacích záznamov a fotografií na miestach, ktoré opisujete, uvidíme, či niečo nezachytíme aj na tých kamerách, ktoré sme rozostavali," povie napokon, keď uzavrie svoje myšlienky.

Ináč sa týmto tempom nikam nepohnú. Ak si chce urobiť očko u nového šéfa Buneho, bude sa musieť snažiť. Pokúsi sa nesklamať jeho dôveru. Ich nový nadriadený bol síce troška zvláštny, no pôsobil seriózne a tak troška i zastrašujúco. No aspoň mu neliezol na nervy ako Nathaniel.

A potom to zacítil. Bolo to akoby sa ocitol uprostred lúky počas horúceho leta. Hoci vonku bol sneh, tu jasne cítil vôňu lúčnych kvetov a počul štebot vtákov. Vzduch bol nasýtený teplom a suchom, ako tomu tak býva počas žatvy, keď sa vyberie spolu s priateľkou k domu ich rodičov.

A potom ju zazrel. Tú najkrajšiu ženu v živote. Kým Devi bola príťažlivá, ona bola úplne iná. Bola nádherná, ale neuveriteľne cudným spôsobom. Zjavila sa v miestnosti, nádherná sťa bohyňa a potom sa na neho usmiala.

„Pani moja," pery sa mu zachveli.

Bol schopný nasledovať ju až na koniec sveta. Ibaže potom zmizla...

***

„Takže plán je nasledovný. Musíme natočiť bytosť, poprípade ju skúsiť privolať a komunikovať s ňou. Kým sa tak stane, vyšetrovať budú zrejme hlavne ženy. Nemôžeme si dovoliť, aby sa nám zamilovali ďalší muži."

„Ako je možné, že Bill ostal jediný očarovaný?" opýta sa Lucius.

„Bill bol sám," povie Sára. „Prebehol do jednej z miestností a videl tú bytosť sám. Keď sme tam vošli, stihli sme ju zahliadnuť, ale ona zmizla."

„To situáciu o dosť zjednodušuje," povie Devi. „Takže vychádzajme z teórie, že táto víla sa zjaví iba mužom, ktorí sú samí. Joseph, poprosím vás, aby ste boli vždy v prítomnosti niektorej z nás. Takisto, aby ste poslali všetok mužský personál domov."

„Dobre," prikývne. „Vlastne si myslím, že ich pošlem domov asi všetkých," vzdychne. „Nechcem, aby sa o tej víle rozchýrili nejaké nové povesti."

„To je skvelý nápad."

„Čo urobíme s ním?" opýta sa Lucius a ukáže prstom na Billa.

„Bojím sa toho, že by sa mohol za ňou kedykoľvek rozbehnúť, alebo niečo podobné. Našťastie," prehrabuje sa Devi v jednej zo škatúľ a nájdem plastové sťahovacie pásiky, „máme toto."

„Chceš ho priviazať na stoličke?" zasmeje sa Lucius. „Ste to vy ale za tím."

„A ty si teraz jeho súčasťou," povie mu. „Tak buď ticho a spolupracuj, inak skončíš zviazaný vedľa neho," uškrniem sa.

Nepočul z ich rozhovoru ani slovo. Bolo to akoby všetky ich zvuky iba prechádzali popri ňom. Akoby mal hlavu v obrovskej nafúknutej bubline.

„Pani moja, kde si? Prečo si ušla? Prečo sa ukrývaš?"

„Ty ma počuješ?"

„Samozrejme, že áno."

„Volala som tu o pomoc odkedy sa tu utiekam. No nikto ma nepočuje, iba ty."

„Čo sa stalo? Prečo si ušla? A prečo si skončila tu? Tvojim domovom by mali byť plodné lúky a polia, sady plné ovocia."

„Ušla som pred ním."

„Myslím, že si vezmem kameru a asi sa my dvaja s Luciusom pôjdeme prejsť po celom hoteli," Devi si prehrabne vlasy a potom začne zamyslene klepkať svojim prstom po perách.

„Aký je plán?" opýta sa Lucius.

„Myslíš, že démoni majú moc prikazovať vílam?"

„Pokiaľ som videl reakcie toho šaša, ktorý sa okolo teba motá, pochybujem o tom. Myslím, že doteraz o žiadnych ani len nevedel. Víly asi nebývajú v pekle," zasmeje sa.

„Myslíš, že to je víla?" opýta sa ho.

„Nemyslím si to," povie rozhodne. „Víla je asi tá najväčšia blbosť, ktorú ste si mohli vymyslieť."

„A čo to potom je?"

„Neviem."

„Pred kým?" spytuje sa Bill.

Bohyňa chvíľku mlčí.

„Mal modré oči ako samotný diabol," povie bohyňa plachým hlasom. „Keď som sa zrodila, bol tým jediným, čo som videla. Videla som v jeho očiach žiadostivosť. Niečo divoké a... neľudské. Nie!"

„Pani moja, upokoj sa! Ochránim ťa."

„Nie! Nikto ma viac nezachráni! On mi chce ublížiť, chce ma pohltiť!"

V tom momente Bill pochopil, že pokiaľ ju nezachráni sám, nikto iný jej nepomôže. Bola ako zakliata princezná, ktorá čakala na svojho princa na bielom koni.

„Cítiš to?" šepne Devi

„Vôňa leta," aj Lucius stíši hlas.

„Poďme!" skríkne.

„Nie, pomoc! Pomôž mi, prosím ťa! Nedovoľ, aby ma tieto zvery roztrhali!"

„Pani moja!" skríkne Bill.

Bolo to, akoby sa skutočne stal rytierom. Jeho svaly sa napli a on v sebe našiel nevídanú silu. Sťahovacie pásky na jeho rukách padli a on bol konečne slobodný.

„Idem, moja pani!"

Prebehol chodbou a uvidel ju tam. Vôkol nej sa vznášala čerstvá vôňa leta, ako vždy.

„Tu som!"

„Och, ty môj záchranca!" usmiala sa na neho.

Chytila ho za ruku, mala tak jemnú a hladkú dlaň, až mal pocit, že sa nedotýka pokožky, ale hodvábu. Spoločne prešli chodbou a ona ho viedla do prekrásnej záhrady a sadu. Vôkol štebotali vtáčiky, slnko hrialo žltými lúčmi.

Zasmiala sa, jej smiech pripomínal letný dážď, šepot knísajúcich sa stromov, tanec pestrofarebných hlávok kvetov.

Bill ju obdivoval. Bola tak nádherná.

„Chcem ti slúžiť do smrti," povedal.

„To je od teba skutočne šľachetné," usmiala sa.

Mala plné vlhké ružové pery. Bill jazykom prešiel po tých svojich a musel sa ovládať. Tak veľmi ju chcel pobozkať. Bolo to priam až neúnosné.

„Poď bližšie, ty môj ochranca."

„Áno, pani moja."

Posadila sa do trávy a on si sadol vedľa nej. Letný vánok im strapatil vlasy. Natiahla dlaň a odtrhla jablko zo stromu, v ktorého tieni ležali. Odhryzla si z jablka a podala mu ho. Siahol po ňom a ich ruky sa spojili.

Bola príliš prekrásna nato, aby prestal.

Nahryznuté jablko spadlo do trávy. Bohyňa si ľahla do trávy a Bill sa nahol nad ňu, lakťami sa podopieral o zem po bokoch jej hlavy.

Prižmúrila oči.

Sklonil sa a pritisol svoje pery na jej. Jej chuť bola...

„Bill?"

Devin hlas ho vytrhol zo sladkého sna. Alebo to bol Luciusov smiech, ktorý ho priviedol do rozpakov.

Bol v jednej z hotelových izieb, vôkol svojho tela mal poprekrúcanú prikrývku medzi lakťami mu ležal vankúš.

Rýchlo si odkašľal a potom zoskočil z postele.

„Pátral som po stopách toho prízraku," tváril sa dôležito.

„Dobre teda," prikývla Devi. „Budem sa tváriť, že sme nevideli ako sa bozkávaš s vankúšom."

„Už idem, pani moja," zaujúkal Lucius.

Bill očervenel ako paprika a vybehol z izby. Jeho autorita ako lídra tímu bola navždy preč. Bolo mu jasné, že bude trvať pár dní, kým sa im dokáže znova pozrieť do očí.