Preglgnem a brána sa s hrmotom otvára. Nathaniel ustúpi, aby sme mohli vojsť dnu a dvere sa za nami zaklapnú.

Ovalí ma ticho. Ticho, ktoré je tak príbuzné tomu pekelnému, až ma to na moment vydesí. Pozriem sa na Setha a vidím, že i jemu sa zračí v tvári prekvapenie.

„Kde sme?" opýtam sa.

Zniem nervóznejšie, než by som chcela.

„Sme vo vedeckom centre na výskum paranormálnych javov, Devi," povie Nathaniel pokojne a pokračuje.

Ideme za ním, kráčame vybetónovaným dvorom, na ktorom stojí niekoľko áut a dodávok, blížime sa k tej ošarpanej budove, ktorá je vysvietená, akoby sa tam pracovalo. Možno sa aj pracuje, hoci je už večer.

Znova naťuká nejaký kód a priloží na čidlo svoju kartu. Zariadenie zapípa a dvere sa otvoria.

Gaaaaaaaah!

Pomoc!

EEEE...

Bwaaaaaah!

Človek, človek, človek...

Prosím...

Vlna vnemov a zvukov pôsobí po tej stiesnenosti ohromujúco. Moju myseľ zapĺňajú desiatky výkrikov, stonov, slov. Šepot... Na jazyku cítim pach krvi, drobné odtienky blikajúcej mágie. Každá z nich chutí inak, v budove sa teda ukrýva niekoľko démonov a nadprirodzených bytostí.

„Robíte pokusy na démonoch?" otočím sa k Nathanielovi.

„Táto časť vedy je neprebádaná, Devi," hovorí mi. „Akonáhle budeme mať hmatateľné dôkazy, budeme mať prístup k niečomu, čo otrasie základmi celého sveta. A svet ešte nie je na takéto veci pripravený. Ľudia chcú jednoducho veriť, že pod posteľou alebo v šatníku sa skutočne neskrýva žiadne monštrum."

Dvere za nami za zaklapnú, mykne ma pri tom buchnutí, ale Nathaniel pokračuje.

„Chcela si miesto, kde ťa nedokáže vystopovať žiadny démon. Cítila si to ticho? Plot a steny budovy sú zabezpečené náboženskými symbolmi a talizmanmi. Pomáhajú nám uzavrieť mágiu bytostí pred svetom.

Dokážeme sa ľahko ubrániť zvedavým očiam ľudí, ale nemáme dostatok skúseností nato, aby sme sa vyhli bystrým zmyslom démonov.

Práve preto so mnou spolupracuje množstvo kňazov z rôznych náboženstiev. Máme tu budhistov, ale i rôzne kňažky. Zástupcovia každého jedného náboženstva sa stretli na tomto mieste, aby mi pomohli s mojim výskumom."

Približujúce sa kroky upútajú moju pozornosť. Zdvihnem hlavu a uvidím pred sebou Jána, katolíckeho kňaza, s ktorým sme spolupracovali na prípade prekliateho kostola.

„Ján," hrdlo mi zovrie.

„Je mi ľúto, že ťa ten nečistý duch stiahol na zlú cestu, Devi," povie. V jeho hlase počujem súcit. Napriek tomu, že som stále živá a dokážem fungovať, rozpráva o mne tónom, ktorým sa hovorí o zosnulých na pohrebe. „Tvoju dušu už nemôžeme spasiť. Vzoprela si sa Bohu a preto ťa nezachráni už ani len exorcizmus. Naozaj ma mrzí, že som ti nedokázal pomôcť."

Do očí sa mi nahrnú slzy. Neviem prečo. Akoby sa moje vnútro prebralo a pochopilo, že mi viac už nikto nedokáže pomôcť. Vzápätí tento slabý odtienok ľútosti a prázdno, ktoré po ňom vzniklo, vyplní hnev. Prudký a jedovatý, rozpáli ma dožerava.

„Ján!" vykríkne Nathaniel.

„Devi!" Seth ma schmatne za ruku a vrhneme sa k dverám.

Je to pasca, samozrejme. Mohlo mi to napadnúť.

Len čo sa naše dlane dotknú dverí, stena nám uštedrí elektrický šok a my odletíme k zemi. Nathaniel sa na nás díva a v jeho očiach vidím zmes emócií. Ján naopak nemešká, ale vytiahne svätenú vodu a začne nás ňou šibať.

Jej kvapky ma pália ako horúci vosk, vpíjajú sa do mojej pokožky ako kyselina a spôsobujú mi neuveriteľnú bolesť. Ani si to neuvedomím a zrazu jačím z plných pľúc, metám sa na podlahe. Seth vedľa mňa takisto.

„Nathaniel," pozriem na neho. „Myslela som... Verila som ti."

„Mrzí ma to, Devi. Potrebujeme ťa na výskum. A ty si sa pokúsila zradiť ma. Chcela si mi vziať Satomi," zašepká. „A ja som si myslel, že som sa do teba zamiloval."

„Nechoď na zlú cestu, Nathaniel," napomenie ho Ján. „Démoni nevedia milovať. Sú to len hriešne bytosti, ktoré nepoznajú lásku. Šíria na tomto svete iba zlo a snažia sa skorumpovať každú dušu, aby ju stiahli do pekla."

„To nie je pravda!" zaškriekam.

„Mlč, nečistý duchu!" vykríkne Ján a náhlivo pokračuje s modlitbou. „S radosťou ti prinesiem obetu; meno tvoje, Pane, budem velebiť, lebo si dobrý. Sláva Otcu..."

Jánova modlitba ma paralyzuje. Ustrniem a nemôžem sa hýbať. Horko-ťažko sa mi podarí otočiť hlavu, aby som videla na Setha, no aj on má problémy. Ako robot leží na zemi, ruky má pripažené k telu. Oči sa mu krútia v jamkách, modlitba mu spôsobuje bolesti.

„Chcela som len prežiť!" vykríknem. Ján na moment prestane s modlitbou a díva sa na mňa. Prudko sa posadím, po tvári mi stekajú slzy. Pália viac ako svätená voda, ktorou ma doteraz Ján oblieval. „Len som nechcela umrieť! Nevedela som ani len čo robím! Bola tam tá hlúpa šupina! Pretože ste ho vy dvaja nemohli vyhnať! Pretože ste zlyhali ako vymietači diabla! Lebo vás len ovalil, ale po mne podupal a roztrhol mi brucho! UMIERALA SOM!"

Nathaniel sa na mňa díva, zreničky sa mu rozširujú. Zrazu privrie oči, akoby ho zasiahla do hlavy prudká bolesť. Obzriem sa na Jána a vidím, že i jemu na čelo vystúpili kropaje potu. Bune ich odhodil a oni si udreli hlavu. Prišli o pamäť. Iba ja jediná si pamätám, čo sa v skutočnosti stalo v tú noc v kostole.

„Nechcela som spadnúť do pekla! Čo som mala robiť?" vrieskam. „CHCELA SOM LEN PREŽIŤ!"

„Nepočúvaj ju, Nathaniel! Démoni sú luhári! Vieme to všetci," Ján sa vzchopí ako prvý a znova začína pokračovať s modlitbou.

„Je mi to ľúto, Devi," povie Nathaniel. „Nikdy som ti nechcel ublížiť."

„Choď do pekla, Nathaniel!" opľujem ho. „Vezmi si tú svoju líšku a vypadni! Dúfam, že za sex so mnou zaplatíš aspoň pár minútami v očistci! Počula som, že bolí takmer rovnako ako pobyt v pekle!"

„Buď už ticho! Prikazujem ti! V mene Boha, mlč už!"

Ľahnem si naspäť na zem a dívam sa na nich. Želám si, aby som mala moc zabíjať očami. Ján pokračuje v modlitbe, ale prestáva so svätenou vodou. Neustále hudie svoje mantry a niekedy ich začne hovoriť v latinčine. Dostávajú sa mi pod kožu, do mozgu, sú bolestivé a otupujúce. Viečka mi pomaly klesajú.

Takto skončila slávna Devi, ktorá si len chcela užiť s blbým sexi spolužiakom, ktorý bol náhodou démonom. Bez toho, aby v skutočnosti tušila, že jej super milencovi išlo po celý ten čas iba o prekliaty grimoár. Jednoduché. Možno trocha tragické, ale stáva sa.

„Niet svetla pre večne zatratených," povie Seth nahlas.

Zasmejem sa na jeho slovách. Táto myšlienka ma straší od momentu, čo som umrela a stala sa démonom. Ležím vedľa neho na zemi, z posledných síl natiahnem ruku a chytím sa jeho ľadových prstov.

„Sme v tom spolu, Seth," vyšlem k nemu svoju myšlienku. „Mrzí ma, že som ťa dostala do takýchto sračiek."

„Nie je to tvoja vina, Devi. Niekedy sa veci jednoducho dojebú."

„Ty si zahrešil?" mám chuť sa zasmiať nad jeho tichou nadávkou ozývajúcou sa v mojom vnútri.

Sme obaja démoni a dávame si na jazyk pozor lepšie ako 90 % tínedžerov. Je to komické. Kým oni svojvoľne hrešia a užívajú si život bohapustými spôsobmi, my dvaja sa zvierame v bolestivých kŕčoch len preto, lebo sme démoni. Akoby sme boli súčasťou Luciferovej vzbury.

Chceli sme len prežiť...

„Game over?" zasmeje sa Seth.

„Game over..."