„Nerozumiem, prečo by si nemohla bývať so mnou, Devi," Nathaniel odkladá prázdnu šálku od kávy do drezu a otáča sa pri mne. Usmieva sa, ale ľadový plameň v jeho očiach mi našepkáva, že to myslí vážne.

„Nerada by som bola za zlatokopku, dobre?" zdvihnem dlane do vzduchu na znak kapitulácie. „Mám taký pocit, že by si nemal dobrú povesť, keby sa niekto z tvojej spoločnosti dozvedel, že prášiš svoju asistentku."

Usmeje sa pri zmienke o sexe a oprie sa o drez v kuchyni. Hnev v jeho očiach vyhasol a namiesto toho v nich vidím tancovať iskierky hravosti. Zbožňujem, keď je takýto. Vtedy zabúdam, že je to môj nadriadený, ktorý je odo mňa o pár rokov starší a považujem ho skôr za perfektné spestrenie môjho kŕmne orientovaného života.

„Skonči školu a nasťahuj sa ku mne, čo ty nato? Nikto nemusí vedieť, že tu bývaš. Môžeme sa tváriť, že spolu pracujeme."

Vzdychnem a pozriem na neho. „Dobre, ešte si to rozmyslím. Ale nechcem ti nič sľubovať dopredu."

„Fajn," usmeje sa. „Verím ti."

Škrabot pazúrov na drevenej podlahe upúta moju pozornosť. Zdvihnem pohľad a vidím Satomi vkráčať do miestnosti vo svojej huňatej psej forme. Zavrtí na mňa chvostom a sleduje ma tmavými očami.

„Môj pes si ťa riadne obľúbil."

„Je celkom chutný," opätujem úsmev Nathanielovi.

Obaja sa rozosmejeme, keď začujeme spoza svojich chrbtov psie zavrčanie.

Len čo sa v chodbe rozozvučí zvonček, pes prestane vrčať a ostane sedieť na podlahe pred dverami.

„Zdá sa, že ide Sára," podotknem.

„To áno. Som rád, že ho chodieva venčiť."

„Ak ho má tak rada a ty nemáš čas sa oň starať, prečo jej ho nedáš?"

Pes zastrihá ušami, ale Nathaniel ho ignoruje. Díva sa na mňa a jazykom si rýchlo oblizne peru. Chvíľku hľadá správne slová a potom sa na mňa usmeje: „Bez teba a môjho psa by som sa cítil v tomto mojom byte príliš osamelo."

Prsknem smiechom a obrátim sa. Absolútne netuší, že viem o tejto forme Satomi. Začujem cupot čižiem na chodbe a rýchlo na seba oblečiem kabát. Povedzme, že Sáru nemám veľmi rada. Tým svojim prehnaným ochranárskym postojom voči Nathanielovi vyvoláva u mňa dojem, že trpí nejakým komplexom, alebo po nociach tajne číta príbehy o incestoch.

„Kam ideš?" opýta sa ma Nathaniel.

„Do školy predsa," zasmejem sa. „Nejako ti nedochádza, že som stále ešte len študent a mám niečo, čo sa volá skúškové."

„Ale veď ešte nie je január."

„Áno, ale pomaly sa blížia Vianoce a to znamená, že aj prvé predtermíny. Rada by som mala tento semester z krku skúšky čo najskôr." Obrátim sa k nemu a uškrniem sa na neho: „Aby som sa ti potom mohla venovať naplno."

Rozosmeje sa a ja medzitým rýchlo nasuniem na nohy svoje zimné čižmy. Keď otvorím dvere, Sára stojí priamo pred nimi, ale ja jej len s tichým „ahoj" prefrngnem popri boku a už utekám dole schodmi.

O necelú polhodinu stojím v škole na chodbe pred miestnosťou, kde sa má konať moja prvá skúška v tomto semestri. Nie som na ňu absolútne pripravená, jednoducho som popri všetkých tých veciach, ktoré sa odohrali, nemala čas posadiť sa pred knižku a prečítať si ju. Nieto ešte pri nej trčať po večeroch a bifliť sa naspamäť nič nehovoriace poučky.

Kým ostatní stoja na chodbe a do uší sa mi dostáva ich bzukot, prejdem priamo ku kancelárii môjho skúšajúceho a bez strachu zaklopem na jeho dvere. Vojdem dnu a zatvorím za sebou.

„Čo si prajete, slečna..."

„Thompsonová," usmejem sa na neho. „Tuším ste tento semester spomínali, že budete udeľovať známky aj za dobrú dochádzku a výborné výsledky."

„Áno, to je síce pravda, slečna, ale keď som si pozeral zoznam svojich študentov, nemal som pocit, že by sa naň hlásili tí, ktorí dosahovali excelentné výsledky."

„Môžete sa ešte raz pozrieť, prosím?"

Díva sa mi do očí a premýšľa.

Pozri sa tam! Hneď! Thompsonová D. Perfektná dochádzka, všetky zadania urobené na plný počet bodov. Vidíš to tam. Akoby si si to predtým nevšimol, ale teraz je to tam jasné na papieri. Čierne na bielom.

Konečne odo mňa odvráti pohľad a skloní sa k vytlačenému zoznamu študentov.

„Hovorili ste, že Thompsonová."

„Áno," usmejem sa na neho znova.

„A naozaj, máte pravdu. Prepáčte, že som si to nevšimol. Musel som vás nejako prehliadnuť."

„To je v poriadku, občas sa to stáva," podídem bližšie a posadím sa na stoličku neďaleko.

„Naozaj úžasné výsledky. Dostanete odo mňa áčko a to bez zaváhania."

„Som vám naozaj vďačná," zapradiem. „Máme tento semester toho mnoho a nie som si istá, ako by som to zvládla, ak si chcem odovzdať tak výborné výsledky."

„Samozrejme, slečna. Bude to tento semester aj motivačné štipendium?"

„Dúfam, že áno."

Vstanem až keď vidím, že mi známku bezpečne zapísal do môjho elektronického indexu. Podídem k dverám a posledný raz sa na neho pozriem. Naše pohľady sa znova stretnú.

„Pekný deň prajem," usmejem sa na neho.

Jednoducho si mi dal dobrú známku, lebo som si ju zaslúžila, dobre? Nikto z ostatných študentov o tom nemusí vedieť. Závideli by a boli by problémy.

Slabo kývne hlavou a opätuje mi môj úsmev. „Aj vám, slečna."

Vyjdem z jeho kancelárie a vydýchnem si.

„Devi!" zavolá na mňa niektorá zo spolužiačok. „Čo si za ním bola riešiť?"

„Že či môžem ísť na druhý termín. Zabudla som sa odhlásiť a nie som pripravená," zaklamem.

„A dovolil ti?"

„Hej. Tak ja sa teda radšej spakujem. Majte sa."

Pár nervóznych študentov mi čosi odmrmle, ale ja ich nepočúvam. Potrebujem si ešte skočiť do bytu Laury, ktorý je teraz našim bytom a čosi si tam zariadiť.

Seth nie je doma, keď vstúpim dnu a to mi vyhovuje. Prejdem k jednej z Lauriných kníh a vytiahnem odtiaľ kľúčik, ktorý som tam znova schovala. Je od bezpečnostnej schránky v banke a ja viem, že patril môjmu otcovi. A teraz ho mám ja.

Mobil v mojom vrecku zavrčí a ja ho skontrolujem. Je to Nathaniel. Ten chlap je naozaj otravný. Nečudujem sa, že si tak dlho nevedel nájsť poriadnu priateľku. Možno keby dal šancu svojej sestre, konečne by boli obaja spokojní.

„Áno?"

„Myslel som, že máš skúšku."

„Mám, ale profesor mešká," zatiahnem a prejdem do chodby. S mobilom na uchu sa snažím znova obuť a obliecť si kabát. „Čo potrebuješ?"

„Zabudol som ti povedať, že dnes o desiatej je stretnutie našej spoločnosti. Konečne preberieme oficiálne nové tímy a všetko. Ako členka seniorského tímu by si tam mala byť. A priprav sa nato, že sa tam objaví aj niekoľko hostí, ktorí nám dávajú finančné dary a dotujú nás. Okrem toho aj televízia a tak."

„Oukej," vzdychnem si. „Hovoríš, že o desiatej?"

„Hej."

Pozriem sa na hodinky na ruke a vidím, že je niečo po deviatej.

„Pokúsim sa o pol prísť k tebe, dobre?"

„Stihneš za necelú polhodinu napísať skúšku?"

„Samozrejme, že áno," zasmejem sa. „Som predsa geniálna. Oh, už je tu, musím končiť, aby ma nevyhodil," poviem rýchlo. „Vidíme sa čoskoro."

Rozlúči sa so mnou, ale to ja už nepočúvam. Vybehnem z bytu a ponáhľam sa smerom k jednej z najsnobskejších bánk. A celý čas premýšľam nad tým, čo také tam otec mohol mať ukryté.

Nikdy sme neboli bohatí. Neboli sme síce chudobní, mama a otec zarábali celkom slušne, ale nikdy sme neboli boháčmi s drahými autami a prehnane veľkým domom. A otcova rakovina nevycicala len jeho život, ale aj ich peňažné zásoby.

A predsa, napriek tomu všetkému, má bezpečnostnú schránku v banke. Čo v nej ukrýva?

Len čo vojdem do banky, atmosféra v nej ma tak troška metie. Z pohľadu zamestnankýň sediacich za stolom vidíte, že vás považujú za čosi mizerné, čo je nehodné zašpiniť im tu koberec svojimi lacnými topánkami. No ich nevraživosť sa mení na úsmev a ochotu, len čo sa posadím k jednej z nich.

„Ako vám môžem pomôcť?" blysne sa na mňa vybielenými zubami.

Pozriem sa na ňu, na jej bezchybne vyžehlenú uniformu, pevný drdol, z ktorého nevytŕča ani jeden vlas, rúž nanesený tak dokonalo, že ani len Laura by sa zaň nemusela hanbiť.

„Mám tu jeden kľúčik," poviem. „Patril môjmu príbuznému aj a som ho zdedila," vytiahnem z vrecka drobný kľúčik s číslom a logom ich banky.

Žena ho vezme do rúk a naťuká jeho číslo do počítača.

„Smiem vidieť váš preukaz totožnosti?" spýta sa.

Podám jej ho a ona ho skontroluje.

„Áno, je to schránka vášho otca, no už pri jej zakladaní z vás urobil disponentku."

„Nikdy mi o tom nepovedal."

„Občas to tak ľudia robia," povie a vráti mi aj kľúč, aj preukaz. „Prajete si pozrieť sa tam?"

„Samozrejme."

Privolá nejakú asistentku a tá ma ihneď vedie k výťahom ukrytým na konci chodby za stenou. Nastúpime a ona stlačí gombík podzemia. Výťah ticho zuní a ja nervózne krútim kľúčikom v rukách. Netuším, čo tam bude. Čo také ukryl do schránky, že o tom nevedela ani jeho vlastná žena a dcéra? A prečo sa rozhodol kľúč prepísať na mňa?

Možno iba mnoho očakávam, možno je to len nejaká sprostosť. Bohvie.

„Je to v tomto bloku, pani," povie mi pracovníčka.

Došikuje ma ku dverám a ja vojdem dnu. Ocitám sa uprostred záplavy malých schránok. Každá z nich má len malú veľkosť, možno o kúsok väčšia, než škatuľa od topánok. Rozhliadnem sa po číslach na dvierkach a očami rýchlo vystopujem tú moju. Podídem k nej a strčím do nej kľúčik.

Ruky sa mi chvejú, netuším, čo tam nájdem. Po otcovi mi poriadne nič neostalo.

Otvorím schránku a nazriem dnu. Je tam čosi zabalené v papieri, vyzerá to tak, že sa to tam ledva vošlo.

Siahnem rukou dnu a viem, čo to je, bez toho, aby som to rozbalila. Je to jedna z otcových kníh, tým som si úplne istá. Vytiahnem ju von a strhnem z nej papier. Len čo sa moje prsty dotknú jej mäkkej kože, z pľúc mi unikne všetok vzduch.

Po spánku mi stečie niekoľko kvapiek potu, zaleje ma chlad. Kniha v mojich rukách pulzuje, jej kožená väzba sa mi vpíja do rúk, žerie zo mňa vzduch, moju mágiu. Kŕmi sa na mne ako cudzopasník.

O krok cúvnem, konečne sa mi podarí lapiť vzduch. Vnútornosti v mojom tele sú stiahnuté a pokrútené, chrbát sa mi ohýba.

Očkom rýchlo pozriem na asistentku v banke, ale je v dostatočnej vzdialenosti a snaží sa tváriť, že nič nevidí. Možno je zvyknutá aj na horšie reakcie, keď ľudia otvárajú v tejto miestnosti schránky so svojim dedičstvom.

Narovnám chrbát, zadrapím prsty do knihy. Znova zapulzuje, chvíľku mám šialené predstavy o tom, že sa na jej povrchu otvoria oči, alebo že mi cupne z rúk a rozbehne sa po podlahe. No nič také sa nedeje, kniha je stále v mojich rukách a hoci sa nehýbe, jej bubnovanie akoby sa ma snažilo presvedčiť, že táto kniha žije.

Viem presne, čo je to za knihu. Otec ju raz mal doma, no potom sa jej zbavil, keď sa mama kvôli nej pohádala. Je to prekliaty grimoár, ktorý zabíja.