Keď vstúpim do bytu Laury, fretka je už hore. Sedí na mojich pleciach a svojim dlhým telom plní funkciu môjho zimného šálu.

„Som doma," zakričím v chodbe, kým vyzúvam mokré zasnežené čižmy.

Spravila som hlúposť. Viem o tom, no nemám viac čo urobiť. Nemôžem knihu držať zatvorenú v sejfe, no Seth možno časom zistí, čo je toto malé zvieratko zač. No ak by som sa zrazu nasťahovala naspäť do svojho starého bytu, bolo by to podozrivé. Keď sa ale snažím fretku vidieť v jej pravej forme, nedokážem to. Vidím len zviera.

Budú ju tak vidieť i starší démoni?

„Kde si bola?" počujem Setha z izby.

Vojdem dnu a vidím Setha vyvaleného na posteli. Drží v rukách jednu z kníh môjho otca a číta.

„Neuveríš," poviem. „Dostala som k Vianociam zvieratko ako darček."

„Nevedia, že zvieratá nie sú vec, ktorú môžeš darovať? Sú to živé tvory."

„Odkedy si bojovníkom za práva zvierat?" opýtam sa ho a posadím sa vedľa neho na posteľ.

Živá fretka po mne skočí dole a vylezie na Setha. Ustrniem, keď si uvedomím, že pomaly lezie hore jeho hrudníkom a zíza mu do tváre.

„Dostala si fretku?" odfrkne. „Čakal som nejaké roztomilé šteňa alebo mača. A ty si dostala pretiahnutého potkana."

Fretka sa na neho pozrie a zrazu skočí. Roztvorí malú papuľku a zuby tenké ako ihly sa zabodnú do Sethovej brady. Vykríkne a prudko sa posadí, ale fretka mu ešte stále visí z tváre a on sa ju snaží strhnúť.

„Neublíž jej!" skríknem.

„To ona ubližuje mne!"

Fretka konečne povolí stisk svojich miniatúrnych čeľustí a hladko dopadne na matrac. Schmatnem ju do náručia skôr, než ju Seth stihne chytiť.

„Troška klišé, nie?" otočí sa ku mne. „Že tvoj nový maznáčik nenávidí tvojho spolubývajúceho."

„Ani sa jej nečudujem," poviem.

Z diaľky si ju obzrie a potiahne nosom. „Dostala si samca? Vieš o tom, že príšerne smrdia."

„Takže zato žiarli? Keď nás vidí spolu?" zasmejem sa. Hladím fretku behajúcu po mojich stehnách a pozriem sa na neho. „Tak, o čom si sa to chcel baviť?"

„Nepovedala ti Laura, že sa jej možno niečo stane?"

„Nie," odpovedám pomaly.

„A keď si sa prehrabávala v jej veciach, nenašla si niečo podozrivé? Niečo, čo sa ti na prvý pohľad zdalo čudné?"

Zamračím sa. Netuším, kam tým Seth mieri, ale uhádnuť to možno nie je až také ťažké. Či som v jej veciach nenašla nič zvláštne? A čo napríklad? Knihu s prázdnymi stránkami? Smiešne.

„Ani nie. Ak nerátam to, že som na jej počítači našla zamilovanú fotku s mojim otcom."

„Vieš," Seth sa otočí na posteli a oprie chrbtom o stenu. „Možno tomu nebudeš veriť, ale Laurinda milovala tvojho otca. Bol to iba obyčajný človek, ale prekročil hranicu a vedel o tom, že démoni existujú. Nikdy som ju nechápal. Varoval som ju, že takýto vzťah nemôže skončiť dobre."

„Prečo by nemohol?"

„Toto nie je rozprávka, Devi. Tu to nefunguje tak, že zo svojho ľudského partnera urobíš démona a budete spolu šťastne žiť naveky."

„Nemôžete premieňať ľudí na démonov, to je mi jasné."

„To nie je pravda," pokýva hlavou a sklopí pohľad. „Keby sme chceli, obrátili by sme na démona každého jedného človeka. Isteže, narušili by sme tým rovnováhu a niečo by sa muselo stať. Ale pokiaľ démon niekoho skutočne miluje, nikdy ho nepremení na démona."

„Ale prečo?"

„Riskovala by si, aby sa tvoj milovaný človek dostal do pekla? Len kvôli tomu, že ťa ľúbi? Laura mohla tvojho otca premeniť. Vyliečila by tak jeho chorobu a on by tu bol večne. Ale ona to nedokázala urobiť. Nedokázala žiť s myšlienkou, že by sa raz prepadol do pekla. Hriechy môžu byť odpustené, ale démoni majú svoje miesto pevne dané."

Zamyslene hladkám fretku po srsti a ona medzitým zaspáva na mojich kolenách.

Vedela by som premeniť Nathaniela na démona? Neľúbila som ho, spávala som s ním len preto, lebo som sa potrebovala z neho kŕmiť a nechcela som sa zmeniť na nadprirodzenú pobehlicu. Spávam s ním, pretože má obrovský sexuálny apetít.

Je to môj kolega, kamoš. Dokázala by som mávnuť nad jeho existenciou rukami a zhodiť ho do pekla. Len tak?

„Ale čo, keby ste sa navzájom privolávali z pekla?"

„Pár rokov celej našej existencie nenahradí utrpenie, ktoré zažiješ, keď sa prepadneš do tej najhlbšej temnoty. Navyše, pokiaľ si len podradný démon ako my, nikdy nebudeš mať moc privolať nejakého z pekla."

„Ale na večierku Lilith privolala naspäť Neila."

„Ona ho neprivolala, Devi. Urobilo to za ňu to dievča."

„Ale ako môže človek privolať démona?"

„Boh ich požehnal a povedal im: ‚Buďte plodní, množte sa, naplňte zem a podmaňte si ju; vládnite nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom a nad každým živočíchom, čo sa hýbe na zemi.' Ľudia sú na zemi pánmi tvorstva. A len čo sa dotkneme zeme, dokážu nás ovládať. S pomocou viery sú ľudia mnohokrát silnejší, než my."

„Ale..."

„Čo?" konečne zdvihne hlavu a usmeje sa na mňa. Nie som si istá, či som vôbec taký žalostný úsmev ešte videla na jeho tvári. „Len o tom nevedia. Mnohí z nich zahadzujú svoju vieru alebo ju obracajú a zneužívajú vo svoj primitívny ľudský prospech. A my tak využívame to, že si sami zahatali cestu. Inak by sme neprežili."

Mlčím a snažím sa všetko spracovať. Nathaniel mal pravdu. Démona možno nezabijú, ale vždy ho budú môcť s pomocou exorcizmu vedieť poslať naspäť tam, kam patrí. Do pekla.

„Seth?"

„No?"

„Aké je peklo?"

„Strašné," odbije ma jedným slovom.

Prevrátim očami: „Plašíte ma tým už od začiatku. Ale aké je naozaj? Nie som taká hlúpa, aby som povedala, že tam chcem zájsť na návštevu, aby som si to vyskúšala, ale neexistuje spôsob, ako to zistiť bez toho, aby mi bolo ublížené?"

Na moment sa rozosmeje. „Niekedy nechápem, ako môžeš byť po tom všetkom, čo si zažila, ešte stále taká nevinná a naivná. Dá sa to zistiť. Môžem byť charakter a urobiť ti exkurziu."

„Vážne? Ako?"

„Vpustím ťa do svojich spomienok. Budeš všetko vidieť mojimi očami," povie a natiahne ku mne ruku. „Zatvor oči, Devi."

Chvíľku váham, no potom natiahnem dlaň. Len čo sa ho dotknem, privriem svoje viečka a vôkol mňa nastane tma.

Akoby som bola v ničote. Hoci sa snažím svojimi očami zaostriť v diaľke a čokoľvek vidieť, všetko je temné a nepreniknuteľné. Nadýchnem sa, no môj nos nič necíti. Necíti ani teplý, ani studený vzduch. Vôkol mňa nič nie je a ja si zrazu uvedomím, že ani len nestojím na nohách. Akoby som visela v prázdne.

Absolútne ticho, ktoré som nikdy v živote nepočula, sa mi zarezáva do uší. Celý svoj ľudský život som bola zvyknutá na ruch a šum. Ľudská vrava pred bytovkou, hukot áut, zunenie domácich spotrebičov, čokoľvek. V tomto mĺkve nepočujem nič.

Absolútna ničota ma na jednej strane desí, no na tej druhej upokojuje.

Myslela som si, že to bude horšie. Počula som už o tom, že existujú takéto bezhlučné miestnosti, kde ľudia vraj dlho nevydržia, ale nie je to až také strašné, ako som si myslela. Istým spôsobom to beriem ako pokoj.

Preglgnem a ten zvuk je tak hlučný, až sa takmer zľaknem samej seba. Potom to začujem. Nie som v absolútnom tichu. Počujem, ako mi v hrudníku búši srdce, ako sa mi žilami prelieva krv. Práve mi v bruchu zašvitorí žalúdok. Nikdy som si neuvedomila, že aj niečo takéto je možné počuť.

Vydýchnem si.

V momente, ako sa dostaví úľava, prichádza prvá rana. Ako keby do môjho tela udrel blesk. Naraz celá horím, akoby mi niekto strhol z tela kožu a potom ma namočil do vody. Pálenie z mojej pokožky ale postupne prechádza do hĺbky môjho tela, každým jedným svalom, každou bunkou.

Absolútne ticho napĺňa môj vreskot. Otváram ústa a jačím z plných pľúc, môj vlastný krik v tom mĺkve znie až bolestivo nahlas. Neuvedomujem si, že môj hlas znie Sethovým vreskotom. Kričím ďalej, moje hlasivky ma pália rovnako ako celé telo.

Pálenie sa začína miešať s bodaním, z očí mi tečú slzy, cítim, ako mi po brade tečú sliny. Moje telo sa bráni, prebralo sa z prvotného šoku. Sťahuje sa pod bolesťou, krčím sa v tom vzduchoprázdne do malej guľôčky, dúfam, že to pomôže. 

No nepomáha. 

Bolesť neustáva, kosti v mojom tele sa trieštia, žalúdok a pľúca sa mi sťahujú.

Nedokážem dýchať, môj krik sa mieša s kašľom, súbojom o kúsok kyslíka. Mám tak silnú migrénu, až mám pocit, že mi roztrhne hlavu, oči ma strašne bolia, akoby sa mi očné buľvy išli každou chvíľkou rozprsknúť.

A len čo si uvedomím, že horšie to už snáď nemôže byť, keď ma moje hrdlo už bolí natoľko, že nedokážem kričať, že sa vládzem iba zvíjať, moje vedomie začne plávať. Prepadáva sa kvôli takej prudkej bolesti do bezvedomia. Vtedy moju myseľ zaplnia obrazy, ktorým nerozumiem.

Chápem, že sú to Sethove spomienky. Sú bolestivejšie, než všetka tá fyzická bolesť. Jeho vedomie sa znova preberá, dostáva facku fyzickej bolesti a klesá naspäť dole, aby ho mohla prebrať ďalšia dávka psychickej bolesti.

Dostáva sa tak do nekončiaceho bludného kruhu plného utrpenia.

Zrazu cítim, ako niekto pustí moju ruku a keď otváram oči, vidím sa ležať na posteli. Po tvári mi stekajú kvapky potu. Zažmurkám a čosi ma páli v očiach. Utriem si rukou kútiky a uvedomím si, že mi netečú z oči slzy, ale kvapôčky krvi.

Zľaknem sa a chcem sa posadiť, no Seth ma pevne plecami drží na posteli.

„To je v pohode," upokojuje ma. „Si naspäť, Devi. Len ti od toho tlaku praskli žilky v očiach. Ale už sa ti zahojili. Tvoja mágia pracuje. Dýchaj."

Zhlboka a pomaly dýcham. Myknem rukami na posteli a uvedomím si, že fretka z môjho lona zmizla. Obzriem sa a vidím ju schúlenú vedľa mňa. Sleduje ma drobnými očkami a váha, či podísť bližšie.

„To bola tvoja spomienka?" opýtam sa ho, keď konečne lapím dych.

„Hej," kývne mi. „Ver mi, že keby si tam bola osobne, bude to ešte bolestivejšie."