Ahojte. :) Určite teraz nikto nechápe, že čo sa deje, keďže nové časti Nadpozemskej vášne vychádzajú vo štvrtok, aaaale pamätníci vedia, že som sľúbila bonusovú časť za 100 000 prečítaní! :D A keďže som ju nechcela kydnúť len tak náhodne do častí, tak som sa rozhodla vložiť ju na koniec tretieho dielu. :) Enjoy. :)

♥♥♥

„Kam ideš?" opýtal sa Seth.

„Do toho ťa nič," odsekla mu Laura a potom na seba navliekla biely zimný kabát.

Sledoval, ako po jednom zapínala gombíky a vytiahla von svoje dlhé blond vlasy. Siahla do vrecka a vytiahla drobný ružový lesk na pery. Zaostril.

Nikdy si nemaľovala pery. Fajčila cigarety a neznášala, keď si rozmazala kvôli nim rúž. Kedy ju vlastne naposledy videl fajčiť? Royal Vanilla... Dlhé štíhle cigarety s bielym filtrom. So zvláštnou sladkastou chuťou tabaku. Človek by si myslel, že tam namiesto neho napchali stéviu.

Pousmial sa. Keď je už pri tom fajčení, kedy ju vlastne naposledy videl niekomu robiť oral? Vyžívala sa v ňom, často zvykla obslúžiť niektorého z hostí na Lilithiných párty. Ale naposledy bola tichá a pokojná. Iba sedela na pohovke s pohárom vína a dívala sa, ako sexujú ostatní.

„Ty niekoho máš?" spýtal sa, keď cmukla voňavými ružovými perami.

„Prosím?" otočila sa.

„Ty niekoho máš!" vykríkol a vyskočil zo stoličky v kuchyni.

„Daj mi pokoj, Sutekh."

„Až keď mi povieš pravdu, Laurinda."

„Prestaň ma tak volať!" zazrela po ňom. „Nikoho nemám. Nemôžem sa občas chovať ako človek a vyjsť si na rande? Len tak, tváriť sa, že som obyčajná ženská?"

„Okej, okej," zdvihol obe dlane dohora a potom sa vrátil do kuchyne. „Ale potom mi ho predstav. Alebo ju?"

„Choď dočerta, Sutekh."

Keď utekala po zasneženom chodníku, nemyslela na nič iné, iba na neho. Na moment, keď ju po prvý raz pozval na pohárik. V ušiach sa jej ozývalo cinkanie ľadu v pohári, jeho hlas a monológ o práci.

„Veselé Vianoce, Laura," povedal jej kdesi uprostred januára, keď sa znova stretli.

„Vianoce?" zdvihla obočie. „Je už predsa dávno po Vianociach."

„Bol som cez sviatky so svojou rodinou," odpovedal.

„Tak to má predsa byť," zovrela drobnú bielu škatuľku previazanú ružovou stužkou v dlani.

„Dúfam, že sa ti ten darček bude páčiť. Je to len maličkosť."

Položila stužku na nočný stolík a otvorila papierovú škatuľku. Do ruky jej vypadol malý sklenený valček plný ružovej hustej tekutiny. Uchopila do prstov zlatý vrchnáčik a otvorila ho. Izbu zaplnila vôňa čerešní.

Namočila chlpatý aplikátor ešte raz do tej sýtej ružovej farby a potom si ju opatrne naniesla na pery. Nešlo jej to, ruky sa jej chveli, nedokázala pekne obkresliť kontúru svojich pier. Keď bola po dobe, ktorá jej prišla ako večnosť, hotová, zacmukala.

„Vedel som, že ti tá farba na perách pristane. Málokedy sa maľuješ a ak aj máš zvýraznené oči, pery nikdy nie."

„Ďakujem," odvetila.

„Som rád, že sa ti páči," usmial sa na ňu.

Jasné, že sa jej páčil. Bol to predsa darček od neho. Aj keby jej doniesol obyčajný balíček žuvačiek, tešila by sa. Vedela, že nie je normálna. Odjakživa predsa všetci hovorili, že démoni nie sú schopní lásky. Že sú to len odporné bytosti plné zloby a nenávisti.

Preto jej srdce splašene bilo, keď vystúpila z taxíka a kráčala po úzkom chodníku k malému domčeku? Pretože sa tešila, že zašpiní jeho biednu ľudskú dušu?

Nie.

Tešila sa, že sa na ňu usmeje svojimi očami, že ju chytí za ruku, pobozká do vlasov. Kľakne si pred neho na kolená a pozrie sa naňho.

Bude trocha prekvapený, ale keď pochopí, čo sa chystá urobiť, uvoľní sa. Chytí ju za vlasy a ona bude cítiť, ako ju bude ťahať za korienky, keď bude blízko vrcholu.

A potom si dajú pauzu. Zjedia nejakú večeru, pustia si film. A potom, potom sa budú znova milovať.

V jeho manželskej posteli, v spálni, kde spáva so svojou ženou, ale miluje sa len s ňou.

Nerobila to preto, aby sa nakŕmila, aby ho stiahla do pekla. Robila to preto, lebo ho milovala.

„Laura..." usmial sa na ňu, keď slabo otvoril dvere a zazrel ju.

„Som tu," povedala.

Oči mu skĺzli po jej namaľovaných perách a potom sa znova usmial.

„Poď ďalej."

„Kde máš manželku?" spýtala sa, keď vyzula svoje čižmy na vysokých tenkých podpätkoch.

„Odišla navštíviť svoju sestru," mykol plecom. „Posledné dni nám to spolu neklame, chápeš. A moja dcéra je zrejme v škole."

„Čo ak príde domov skôr?"

„To nepoznáš moju dcéru, Laura. Predpokladám, že sa vráti až nad ránom. V piatky chodieva s kamarátkami na diskotéky. Ale nebavme sa o nich. Zavolal som ťa ku mne domov, pretože ti chcem niečo ukázať."

„Čo také?" opýtala sa, kým skladala zo svojich pliec biely kabát.

„Si tak krásna," povedal, keď zazrel jej biele pletené šaty. „Neustále nosíš bielu farbu a vyzeráš v nej ako anjel."

„Čo si mi to chcel ukázať?" opýtala sa.

„To počká," povedal zhrubnutým hlasom.

Podišiel k nej a potom pobozkal jej čerešňové pery. Pocítila na jazyku šteklenie jeho túžby. Čokoľvek, čo chcel, presunul na koniec. Jeho prioritou bola ona. Chcel ju hneď tu a teraz. Zbožňovala to. Cítila sa pri ňom tak milovaná. Bolo krásne byť pre niekoho v živote dôležitou...

„Čo si mi to teda chcel ukázať?" opýtala sa ho znova, keď vstala z postele.

Díval sa, ako si znova natiahla spodnú bielizeň, ako si hore nohami rolovala pančuchy. Kým sa obliekla, postlal posteľ, aby sa zdalo, že sa v nej nikto neváľal a potom na seba natiahol tričko s teplákmi.

„Uvidíš!" povedal nadšene.

Zasmiala sa.

V jej pamäti bol navždy vyrytý ako vážny biznismen v obleku. A teraz ho tu videla poskakovať ako malého chlapca.

„Kam ideme?" spýtala sa, keď ju ťahal za ruku hore schodmi.

„Do podkrovia. Mám tam niečo ako svoju vlastnú pracovňu," zachichotal sa.

„Nehovoril si, že ti žena vyčíta, že veľa pracuješ? A ty si doma zriadiš pracovňu?"

„V skutočnosti, toto je miesto, kde zhromažďujem veci ohľadom môjho hobby. Žena sa mi vyhrážala, že mi to vyhodí, ale dcére sa niektoré veci odtiaľ zdajú cool."

„Čo to je?" spýtala sa.

Podkrovie bolo tvorené množstvom skriniek a vitrín, všade v nich boli poukladané zvláštne predmety. Ľudské lebky, starý ošúchaný tarot, drahokamy a starožitné šperky, ďalšie zaprášené veci.

„Sú to začarované veci."

„Začarované," zopakovala.

Zovrelo jej hrdlo. Z niektorých vecí mohla cítiť ich démonickú energiu aj napriek tomu, že boli pevne zamknuté za sklom.

„Nepovedal som ti o tom, ale v rámci hobby rád zbieram prekliate predmety. Ale nie všetky z nich nosia smolu. Napríklad, toto lano by malo nosiť šťastie. Je to originál lano zo šibenice. Staré niekoľko storočí. Ešte sa mi nepodarilo zistiť, koho na ňom obesili, ale raz to vypátram."

Zažmurkala a snažila sa tváriť normálne.

„Viem, že sa ti to môže zdať čudné, ale dúfam, že ma nebudeš považovať za blázna," povedal. „Tu, v tejto polici, môžeš vidieť rôzne knihy o okultizme. Najprv som to považoval za hlúposti, táraniny. No ako som začal zbierať tieto veci, začal som sa dozvedať množstvo podivných príbehov a stali sa mi divné veci."

„Prečo mi to ukazuješ?" spýtala sa.

Nie. Hádam len... Hádam len neprišiel nato, že je v skutočnosti démonka.

„Lebo je to moja súčasť. A chcel by som, aby si o tom vedela. Fascinujú ma nadprirodzené veci a som presvedčený o tom, že skutočne existujú."

Vyľakala sa. Tam veľmi chcela utiecť od toho démonického sveta. A on tu, teraz pred ňou, sa jej prizná, že zbožňuje okultizmus. Nechcela, aby mal s tými to vecami čokoľvek spoločné. Stačilo už len to, že s ňou spával. Nemôže mu dovoliť, aby padol do týchto vecí hlbšie.

„Laura?"

„Prepáč, musím odísť," obrátila sa k dverám.

„Stalo sa niečo?"

„Nie, nestalo."

„Ty sa na mňa hneváš?"

„Nehnevám sa, naozaj."

„Laura, počkaj!"

Treskla dverami a vybehla do studeného januárového večera. Vonku znova začalo snežiť, navyše fúkal studený vietor.

„Už máš dosť?"

Zvrtla sa a prižmúrila oči. Na streche ich domu sedel Seth.

„Čo tu robíš?" zhrozila sa.

Odrazila sa od zeme a vyletela do vzduchu.

„Laura!" jej milenec vybehol von z domu, ale nevidel ju.

Nenapadlo mu, že by ju mal hľadať na oblohe. Myslel si, že už stihla ujsť a tak sa potom obrátil a vošiel naspäť do vnútra.

Laura pomaly dopadla nohami na strechu, kde sedel Seth.

„Čo tu chceš?"

„Díval som sa na to vaše predstavenie cez strešné okno. Prečo si ušla?"

„Má rád nadprirodzené veci," zašepkala.

„A?"

„Čo urobí, keď sa dozvie, že som v skutočnosti démonom?"

„Čo by urobil? Sám ti povedal, že ho to fascinuje. Ak zistí, že si démon, bude z teba hotový. Budeš jeho novou bohyňou."

„Ale ja to nechcem!" vykríkla.

„Prečo?"

„Chcem, aby ma miloval vďaka tomu, aká som. A nie preto, že som démon a jeho také veci fascinujú!"

Seth vzdychol a potom vstal. Potľapkal ju po pleci a potom sa k nej obrátil.

„Nájdi si inú obeť na kŕmenie, Laura. Ak sa do neho naozaj zamiluješ, bude neskoro."

„Prečo? Prečo bude neskoro?"

„Pretože ľudia sú smrteľníci."

„Hah," vydýchla a potom sa zasmiala. „V tom prípade už je dávno neskoro, Seth."

***

„Laura..."

„Áno?"

„Viem, že nie si človek," povedal. „Viem, že nás všetkých nakoniec prežiješ."

Oči sa jej rozšírili.

„Moja dcéra Devi. Keď sa pominiem, daj mi na ňu pozor."

„Dám," sľúbila.

Videla ju po prvý raz na jeho pohrebe. Mala jeho tvár, jeho husté tmavé vlasy. Oblizla si pery a na jazyku zacítila príchuť čerešní. Zvrtla sa a rozhodla sa, že je čas odísť. Jeho príbuzní by sa zrejme čudovali, prečo na jeho pohrebe plače neznáma mladá blondínka.

„Daj mi na ňu pozor."

„Dám..."

Nestávalo sa, že by Laura plakala. Od momentu, ako sa stala démonom, nevyronila ani len jednu slzu. Lilith ju nazývala Ľadovou kráľovnou. Pretože sa nad každého vyvyšovala a každým pohŕdala. Ale on ju poznal. Už s ňou predsa býval tak dlho. No ani on nezažil, že by niekedy naozaj plakala.

Až teraz.

„Čo sa stalo?" Seth pribehol k nej.

„On umiera," šepla.

Oh, ten chlap, do ktorého sa zamilovala. Vravel jej, že to má ukončiť. No nečakal, že by umrel tak skoro.

„Prečo ho nepremeníš na démona?"

„Ako to môžem urobiť?" zdvihla k nemu zaslzenú tvár. „Ak ho zmením, nikdy v živote nepôjde do neba. Nikdy v živote sa s ním nestretnem v pekle. Už nikdy viac nebudeme spolu!"

Bolo to vtedy, keď si uvedomil, že démoni skutočne dokážu ľúbiť. On by svoju lásku bez milosti premenil na démona. Ani by mu len nenapadlo, že tak zabráni jej zmŕtvychvstaniu a večným nebesiam.

Laura bola...