Inkubus: Štedrá noc (Vianočný špeciál)
„Už si znova tu?"
Otvorila oči a zazrela ho nad sebou. Celý svet navôkol bol taký svetlý, až jeho silueta bola úplne tmavá. Chvíľku jej trvalo, kým v temnote rozoznala jeho známe črty tváre. Pretrela si viečka a posadila sa.
„Sutekh."
„Nevolaj ma tým príšerným menom, Laurinda. Som Seth."
„Ty ma prestaneš volať Laurinda, ja ťa prestanem volať Sutekh."
„Platí," odpovedal a posadil sa vedľa nej.
Zdvihla hlavu k svetlosivej oblohe. Z mliečnych mrakov sa navôkol sypali husté snehové vločky. Hoci chceli zakryť jej telo, boli príliš slabé a roztopili sa ešte skôr, než ju stihli prikryť súvislou vrstvou. Nadýchla sa a o sekundu nato sledovala svoj dych zhmotňujúci sa pred očami.
Vianoce mali pre ňu špeciálny význam. Chcela byť sama. Tak prečo tu zase je?
„Prišiel si na mňa dohliadnuť?" zdvihla jedno obočie.
„Lilith ťa chce vidieť. Chce vedieť, ako sa ti darí."
„Vari to necíti?" odpovedala mu chladne.
„Práveže cíti."
Laura vzdychla a potom sa postavila. Nohy sa jej na okamih skĺzli po zasneženej streche, ale ona rýchlo nadobudla stratenú rovnováhu. Cez vetraciu šachtu k nim doliehali spoločné modlitby ľudí z vnútra kostola.
Zaostrila na kovový kríž na samom vrchu. Zlovestne sa na ňu leskol a ona musela odvrátiť pohľad. Mala pocit, že z toho lesku oslepne.
Pozrela sa pred seba nadol. Sneh usilovne pokrýval celú zem, odhrnuté chodníky a cesty sa znova strácali pod ťažkou bielobou, ktorá ťahala oči minimálne ako žiariaci kríž na najvyššej veži kostola.
Navôkol nevidela nikoho. A keby aj, nezáležalo jej na tom.
Nadýchla sa a skočila dole. Vietor jej svišťal okolo uší, snažil sa jej strhnúť sukňu z pása, strapatil vlasy. Akoby sa ju snažil zachytiť do svojich rúk, aby si neublížila. Už kdesi uprostred vo vzduchu začala spomaľovať. Keď bola asi meter nad zemou, vznášala sa pomalšie než snehové vločky navôkol.
Dopadla hladko na zasneženú zem.
„Prečo tak bezhlavo míňaš svoju energiu, keď sa odmietaš kŕmiť?" Seth stál vedľa nej.
Ani si len nevšimla, kedy sa tam zjavil. Myslela si, že je stále na vrchole kostola.
Mal pravdu. Vždy ju mal, hoci ju to privádzalo do šialenstva. Vietor sa znova oprel do jej tela, tentoraz ale jeho úmysly neboli natoľko priateľské. Do jej kože sa začínala zahlodávať ostnatá zima.
Pritiahla si svoj kabát tesnejšie k svojmu telu a zahrešila. Myslela si, že ako nesmrteľná nebude musieť jesť či spať. Ah, ako sa len mýlila. Vôbec to nebolo také, ako si predstavovala.
Hoci mala dušu démona, jej telo bolo stále pozostatkom človeka a musela sa oň starať. Pokiaľ bola nakŕmená, nemusela pár dní jesť, či spať. Výkyvy počasia jej nikdy nevadili. Ale teraz sa jej energia míňala každým dňom a ona cítila, že slabne.
Očami prešla po svojich rukách. Boli tak vráskavé, až jej pripomínali ruky strigy z rozprávky. Bola presvedčená, že aj jej tvár musí vyzerať rovnako. Hnusila sa sama sebe.
„Prečo to robíš, Laura?"
Neodpovedala, iba sa pohla smerom k svojmu bytu. Vyrušil ju na jej tajnom mieste, mala by si nájsť nejaké nové útočisko. Miesto, kde ju nebude môcť nájsť.
„Laura!" schmatol ju za plece a zvrtol k sebe.
Zovrela pery.
„Čo sa stalo? Je to už rok, čo si sa poriadne nekŕmila. Dokedy myslíš, že to ešte takto budeš vedieť vydržať? Chceš zomrieť?"
„Umrela som už pred pár rokmi, keď ste ma zmenili na sukubu," odsekla. „Prečo by som sa jednoducho nemohla teraz celá zvráskavieť a rozpadnúť na prach?"
„Lilith..."
„Lilith má desiatky poskokov, ktorí ju poslúchajú na slovo a nepriamo ju kŕmia. Čo ju po jednom mladom démonovi?"
„Čo sa stalo?" nepúšťal ju.
„On umrel," šepla. „Pred rokom."
Do očí sa jej nahrnuli slzy. Vytrhla sa mu zo zovretia a odhodlane kráčala vpred.
Kedysi jej povedali, že démoni necítia a nedokážu byť schopní lásky. Možno tí skutoční áno, ale ona bola predsa z časti človek. Mala byť nesmrteľnou, tak prečo ju tieto ľudské veci stále držali pri zemi?
Keď sa v tú noc prebrala a pochopila, že už viac nie je človekom, vybrala sa do noci hľadať svoju prvú obeť. Nikto ju neučil, ako to má urobiť.
Kráčala mestom, vôkol nej sa vznášali pachy chtivosti ľudí, pôsobili na ňu ako tá najkrajšia vôňa na svete. Prezrela si dav ľudí a rýchlo vybrala svoj cieľ. V jeho vôni zacítila zmes korenistej nervozity, hlodavého hladu.
Neustále sa díval na hodinky a zdalo sa, že niekoho čaká.
Stačilo tak málo.
Pozrela sa na neho a ich pohľady sa stretli. Cítila to. Cítila, ako si ju premeral, ako ju pošteklil jeho vzrastajúci záujem. Vedela, že sa pred jeho očami nemusela veľmi meniť. Páčili sa mu blondínky a ona bola oproti nemu tak mladá.
„Prepáčte, je to odo mňa asi hlúpe, ale mohol by som vás pozvať na pohárik?" spýtal sa priamo.
Takto sa to robí? Stačí jeden pohľad a už ich bude mať všetkých navždy omotaných okolo prsta? Veď úplne zabudol nato, že na niekoho čakal.
Prikývla.
Pili v jednom bare na prízemí hotela. Nevypil toho mnoho, dal si skutočne iba jeden pohárik. Počúvala o tom, ako rozpráva o svojej práci. Široký sklenený pohár neustále krútil vo svojej ľavej ruke, osekaný ľad v ňom slabo cinkal o sklo.
Nesnažil sa skryť obrúčku, ktorú mal na prstenníku. A jej to bolo jedno. Celú jej bytosť ovládal iba prázdny hlad.
Zasmial sa, že je načase, aby prestal rozprávať o práci. Vraj ho aj jeho žena zato stále karhá. Vraj je celé dni v robote a nakoniec o nej rozpráva ešte aj doma.
Čo iné mal robiť? Cítil sa frustrovaný, nedvíhali mu vôbec plat, potreboval peniaze pre rodinu. Jeho dcéra práve navštevovala strednú školu a puberta s ňou zamávala naplno. Počas jednej z ich hádok ušla z domu. Prečo si odoprel toľko večerov strávených v prítomnosti svojej dcéry len preto, aby zarobil nejaké peniaze, ktoré vôbec neprichádzali? Možno keby ten čas strávil inak, mal by s ňou teraz lepší vzťah.
Neustále sa len hnal za niečím, čo nikdy nepríde a kvôli tomu mu pomedzi prsty utekalo už aj to, čo mal dávno v hrsti.
Bol tak vyčerpaný. Chcel len spoločnosť niekoho, pri kom by si mohol oddýchnuť...
Keď stála pred obrovským zrkadlom v izbe hotela, kde sa s ním cez noc milovala niekoľkokrát, bolo jej zle zo seba samej. Slová ako rodina, dôvera či láska, pre ňu už nič neznamenali. V jej vnútri existovali už len hlad a túžba.
Nenávidela sa zato, no pud sebazáchovy bol nakoniec silnejší. Počas nasledujúcich mesiacov sa stretávala ešte s mnohými ľuďmi, jej ľudské vlastnosti začali pomaly oslabovať. No s ním sa musela stretnúť znova a znova. On sám ju vyhľadával a ona bola rada, že už viac nemusí hľadať ďalšiu obeť.
Nemyslela si, že ho miluje. Myslela si, že také niečo ľudské a smiešne ako láska, z nej navždy vyprchalo. No časom jej to došlo. Ako sa tešila na jeho prítomnosť, ako sa ich chvíle strávené v jednej posteli stávali momentami, ktoré si neustále prehrávala vo svojej mysli dookola a dookola.
„Veselé Vianoce, Laura," povedal jej kdesi uprostred januára, keď sa znova stretli.
„Vianoce?" zdvihla obočie. „Je už predsa dávno po Vianociach."
„Bol som cez sviatky so svojou rodinou," odpovedal.
„Tak to má predsa byť," zovrela drobnú bielu škatuľku previazanú ružovou stužkou v dlani.
Závidela im. Závidela jeho žene a dcére, že s ním strávili spolu vianočné sviatky, kým ona znova spala s náhodnými mužmi, niekedy i so ženami. Závidela jeho manželke, že nosí na prste rovnakú obrúčku, že s ním môže vychovať deti a mať rodinu.
Ona nikdy v živote neporodí dieťa. Nikdy v živote nezostarne spolu so svojim mužom a nikdy neskončí na druhom svete spolu s ním. Jej miesto bude v horiacom pekle spolu s ostatnými nízkymi démonmi.
„Dúfam, že sa ti ten darček bude páčiť. Je to len maličkosť."
Položila stužku na nočný stolík a otvorila papierovú škatuľku. Do ruky jej vypadol malý sklenený valček plný ružovej hustej tekutiny. Uchopila do prstov zlatý vrchnáčik a otvorila ho. Izbu zaplnila vôňa čerešní.
Namočila chlpatý aplikátor ešte raz do tej sýtej ružovej farby a potom si ju opatrne naniesla na pery. Nešlo jej to, ruky sa jej chveli, nedokázala pekne obkresliť kontúru svojich pier. Keď bola po dobe, ktorá jej prišla ako večnosť, hotová, zacmukala.
„Vedel som, že ti tá farba na perách pristane. Málokedy sa maľuješ a ak aj máš zvýraznené oči, pery nikdy nie."
„Ďakujem," odvetila.
„Som rád, že sa ti páči," usmial sa na ňu.
Jej vnútrajšok sa naplnil bolesťou. Ešte koľko rokov bude trvať, kým konečne umrú posledné zvyšky jej ľudskej bytosti? Ešte ako dlho bude pociťovať emócie, keď ho bude vidieť po svojom boku?
Nevedela.
No ešte o rok, keď ho videla na vlastné oči umierať, vedela, že to nejakú chvíľu potrvá.
Bolo ľahké dostať sa do nemocničnej izby. Veľa sestier a lekárov naokolo bolo v zhone, hoci bol Štedrý večer. Ak aj niekoho stretla a ten pochyboval o jej vierohodnosti, iba sa mu jednoducho pozrela do očí a použila kúsok svojej moci, aby sa mu vlámala do mysle a presvedčila ho, že je všetko v poriadku.
Otvorila dvere a vošla do osvetlenej izby. Bol tam sám, napojený na prístrojoch. Bol už večer, jeho rodina bola preč, návštevné hodiny sa dávno skončili.
V tom momente si bolestne uvedomila, že sa dostala na tú istú úroveň ako jeho manželka a jej dcéra. Ani jej nepovedal, že mal rakovinu, ktorá pokročila a postupne mu ničila všetky kosti zvnútra. Keď skolaboval v práci, bolo už neskoro.
Nedalo sa nič robiť.
„Laura," pootvoril pery. „Ako si sa sem?"
„Šššš, nič nehovor," odvetila a posadila sa na posteľ vedľa neho.
Stisla mu ruku a sledovala jeho tvár. Pustili mu dávku liekov proti bolesti, aby si mohol pospať. Cítila, že už mu neostáva veľa do konca života. Energia, ktorou sa pri ňom počas týchto rokov kŕmila, sa postupne strácala rovnako ako iskra v jeho očiach.
„Mal som ostať s rodinou," šepol. „Teraz to už viem."
Jeho ruka jej zovrela dlaň. Už to nebol ten silný stisk, ktorým jej zvieral ruky kým spolu zaspávali v hotelovej izbe.
„Laura..."
„Áno?"
„Viem, že nie si človek," povedal. „Viem, že nás všetkých nakoniec prežiješ."
Oči sa jej rozšírili.
„Moja dcéra Devi. Keď sa pominiem, daj mi na ňu pozor."
„Dám," sľúbila.
Videla ju po prvý raz na jeho pohrebe. Mala jeho tvár, jeho husté tmavé vlasy. Oblizla si pery a na jazyku zacítila príchuť čerešní. Zvrtla sa a rozhodla sa, že je čas odísť. Jeho príbuzní by sa zrejme čudovali, prečo na jeho pohrebe plače neznáma mladá blondínka.
„Daj mi na ňu pozor."
Jeho slová sa jej neustále ozývali v hlave. Aj teraz, keď sedela Sethovi na kolenách a ona rovnako pred ňou. Po tvári sa jej rozlial úsmev.
Oči jej žiarili hladnou červenou, vyháňala Devi hore na vrchol, aby sa mohla konečne nakŕmiť. Vedela, že ak to preženú, môže im skolabovať.
„Daj mi na ňu pozor."
Dávala na ňu pozor. Starala sa o to, aby ju nezbalil iný démon. Milovala sa s ňou a kŕmila sa, aby sa z nej nemohol kŕmiť len Seth.
Devi zastonala, potom jej celým telom prešla triaška a vykríkla. Mala za sebou ďalší šťavnatý orgazmus a Laura sa musela ovládať, aby ho nezhltla celý. Kŕmila sa z nej, cítila, ako ju jej životná sila napĺňa energiou, ktorú tak potrebuje pre svoj život.
Cítila, ako ju pomaly celú vyžmýkali. Jej energia sa začínala strácať, Devi zaklipkala očami. Ak ju nebudú chcieť načisto uštvať, budú ju musieť nechať odpočinúť.
Chcela ju mať celú pre seba. A potom na konci, keď by bola už načisto vyčerpaná, by ju premenila na démonku. Tým pádom by nikdy neumrela a jej duša by bola už v bezpečí. Ostane navždy v tomto svete a keď sa jej duša prepadne do pekla, pôjde tam s ňou.
Prečo by jej to potom hovoril? Musel mať na mysli toto. Iba takto splní jeho želanie. Bude na ňu predsa stále dávať pozor. Či už tu, alebo v horiacom podsvetí...
Bạn đang đọc truyện trên: AzTruyen.Top