„Devi?"

Do tváre mi zasvieti ostré svetlo z baterky. Prižmúrim oči a potom mi dochádza, že to je Billov hlas a jeho ruky, čo ma dvíhajú zo zeme.

„Si v pohode?" spýta sa ma s obavami v očiach.

„Hej," odvetím po chvíľke a obzriem sa.

Po čudnom tieni nie je ani stopy.

„Týpek ťa videl na kamere utekať a spadnúť, tak mi dal vysielačkou vedieť, aby som ti prišiel pomôcť."

„Videl ma utekať?"

„Hej."

„Len mňa?" hlas sa mi zatrasie.

„Hej," znova prikývne a starosti v jeho očiach sa znásobia. „Čo sa stalo?"

„Ja neviem," odpovedám mu pomaly.

Sledujem ho a premýšľam, či mu mám povedať, čo sa práve stalo. Na kamere nebolo vidno, že ma prenasledoval tieň. Takisto nemáme ani dôkaz o tom, že som videla pohybujúce sa tiene.

„Poďme na chvíľku na čerstvý vzduch," navrhne mi Bill.

Vyjdeme von a prejdeme k autu. Otvorí na ňom dvere a mňa zaleje teplá žltá žiara svetla. Pozriem sa na seba a som zhrozená.

Moje ruky sú zakrvavené a plné rôznych smetí. Kolená síce nemám obité, dokonca ani len legíny sa mi neroztrhali, zato sú celé od bieleho prachu.

Zvrtnem sa smerom k cintorínu, kde nájdem pumpu na vodu. Párkrát stlačím kovovú páku nadol a čoskoro začujem čľapotanie vody. Strčím dlane pod studený prúd a pomaly si zmývam všetky skalky a piesok z rán.

Bill ma nemo pozoruje.

Vonku je skutočne krásna noc. Je síce trocha chladno, ale to nie je na jeseň nič nezvyklé. Na oblohe pomaly pláva pár oblakov, no držia sa ďalej od obrovského strieborného mesiaca, ktorý pôsobí v tomto momente veľkolepejšie než slnko.

Napokon si opláchnem tvár a ešte vlhkými rukami sa snažím oprášiť prach zo svojich legín.

Keď sa môj malý očistný rituál skončí, viem, že Bill už nedokáže viac mlčať, pretože ho počujem zhlboka sa nadýchnuť.

„Si v pohode, Devi?" spýta sa napokon.

Dívam sa na neho, no nedovidím na výraz v jeho očiach, pretože stojí vo svetle reflektorov auta. Neviem rozoznať, ako sa tvári a kvôli tomu neviem, ako mu odpovedať. Viem, že je nadšenec nadprirodzena a zrejme si ani neuvedomuje, že celé toto je jeden veľký podvod. Ako zareaguje, keď mu poviem, že som sa stretla s niečím, čo neviem vysvetliť.

„Vieš," pokračuje, keďže stále mlčím zahĺbená vo svojich myšlienkach, „dnes si sa správala tak trocha zvláštne."

Neviem, čo mu mám nato odpovedať. Má ma za blázna. A to je jeden z tých ľudí, ktorí si myslia, že čosi nadprirodzené existuje.

„Asi som fakt len trocha unavená," pokúsim sa o slabý úsmev a snažím sa v tomto momente vyzerať čo najvierohodnejšie.

„Nemusíš tu byť," odpovie mi. „Hodím ťa autom domov a môžeš si pospať. Prípad sme vlastne už vyriešili."

„Naozaj?" zízam na neho.

„Niečo s tým organom nie je v poriadku. Netuším, ako to rozumne vysvetliť, ale je to jediná abnormalita podľa našich prístrojov."

Nie.

„Takže hneď zajtra ho dáme zničiť a všetko bude v pohode."

Ten pocit, ktorý ma predtým varoval, je opäť tu a našepkáva mi správnu odpoveď. Ten organ s tým nemá nič spoločné. Jasné, je troška strašidelný, ale ak ho vyhodia, nič sa nezmení.

Dokonca mám pocit, že to bude ešte horšie.

Tá vec bola pri mne. Nie je viazaná na nejaký predmet, či miesto.

„Poď. Hodím ťa domov," potľapká ma bratsky po pleci a otočíme sa späť k autu.

Mám ešte stále zmiešané pocity. Hlavné je však to, že idem konečne domov.

Keď ma Bill napokon vyhodí von pred bytovkou, venuje mi ešte posledný ustaraný pohľad a odchádza. Chvíľku sa dívam za miznúcim autom a potom sa rozhodnem ísť domov. Viem však, že dnes tak ľahko nezaspím.

Utekám po schodoch a svetlá na chodbe sa pomaly rozsvecujú aktivované mojim pohybom. Zastanem na poschodí pred dverami svojho prenajatého bytu. No nestrkám kľúč do zámky a neotváram ich.

Namiesto toho sa otočím a zízam na dvere, pred ktorými som včera videla stáť Setha. Potrebujem sa porozprávať a viem, že Laura nebude nadšená telefonátom po štvrtej ráno.

Natiahnem ruku a zazvoním na zvonček. Spoza dverí začujem nepríjemné drnčanie starého kovového zvončeka.

Vzápätí oľutujem svoje rozhodnutie, no už je neskoro. Chvíľku stojím pred dverami a napokon si vzdychnem. Zrejme nie je doma, takže moja panika bola zbytočná.

Zasmejem sa nad vlastnou naivitou. Čo som vlastne chcela dosiahnuť tým, že som mu zazvonila takto neskoro v noci?

Bill má pravdu, správam sa dnes naozaj čudne.

Strčím kľúč do zámky.

„Devi?"

Zvrtnem sa a zazriem vo dverách stáť Setha. Je bosý, na bedrách mu visia sivé tepláky. Jeho odhalený hrudník mi takmer spôsobuje arytmiu. Husté vlasy mu trčia na všetky strany.

„Ahoj," poviem tichým hláskom. „Prepáč, že som ťa zobudila."

„Stalo sa niečo?" pretrie si palcom a ukazovákom oči a jeho pohľad je už o čosi bystrejší než pred chvíľkou.

„Prepáč," poviem znova a na tvári sa mi zjaví úsmev. „Len som sa chcela porozprávať a z nejakých príčin som nadobudla pocit, že práve ty si ma vypočuješ. Ale to je jedno, nechcela som ťa otravovať..."

„Poď ďalej," povie mi a ustúpi nabok.

Prejdem popri ňom do tmavej chodby a vyzujem sa. Uvedomím si, že sa začínam v tmavých priestoroch cítiť nepríjemne. Chvíľku som bola v tme a teraz sa zo mňa stáva zbabelec?

Počujem, ako Seth za mnou zatvorí dvere a prejde popri. Vedie ma do kuchyne spojenej s obývačkou. Situácia sa obracia. Tentoraz ja usadám na starú otrasnú pohovku so šálkou horúceho čaju v ruke.

„Naozaj ma mrzí, že som ťa zobudila," poviem a nedokážem sa mu pozrieť do očí.

„To je už jedno," odpovie mi.

Sadne si vedľa mňa a položí svoju šálku na drobný konferenčný stolík oproti. Cítim, ako sa malý gauč pod jeho váhou prehne a mňa nakloní kúsok k nemu.

Aj ja položím svoju šálku na stôl, aby som ju nevyliala.

Cítim, ako ma obleje horúčava. Prehrabnem si vlasy a nechám ich odpočívať na jednom pleci. Zimomriavky mi tancujú po pokožke, ale je to niečo úplne iné, než aké to bolo v tom starom kostole.

„Dnes sa stalo niečo divné," prehovorím pomaly a opriem sa dozadu.

Snažím sa ignorovať vibrujúcu energiu, ktorá mi prúdi telom.

„Počúvam," odpovie.

„Vieš. Som členkou PRS už dlho. Za celý ten čas som pochopila, že nič ako duchovia či démoni jednoducho neexistujú. Naše médium je podvodník, na prístrojoch nikdy nič nezachytíme a televízna šou je zinscenovaná. Ale dnes, dnes som sa stretla s niečím, čo si jednoducho nedokážem vysvetliť."

„Čo také to bolo?"

„Stretla som sa s niečím zlým. Najprv som to nevidela, bol to len pocit. Myslela som si, že si to namýšľam. Prepáč, ak budem znieť ako blázon, ale niečo neviditeľné do mňa sotilo a ja som takmer preletela cez zábradlie v chóre. A potom, kým som bola dole a snažili sme sa získať dôkaz o tom, či tam je nejaká entita, som to pocítila znova. Odporný pocit, ktorý sa ti nalepí na chrbát a nemôžeš sa ho striasť. Cítila som, ako ma niečo sleduje. No nič som nevidela. A potom..."

Neplánovala som prestať, ale môj hlas zrazu preskakuje, sekundu z môjho hrdla nevychádza žiaden zvuk.

Nadýchnem sa a pokračujem vo svojom rozprávaní: „Obzrela som sa a videla som to tam. Neviem, čo to bolo. Neviem, ako ti to mám povedať, ale... Nevidela som čerta s rohami alebo niečo podobné. Len viem, že to, čo som videla, nebolo nič dobré. Ja... zdá sa, že som jediná, kto to videl. Asi som sa zbláznila. Neviem, čo si mám o tom myslieť."

Otáča sa ku mne a díva sa mi do očí. Ich hypnotická sila ma uchopí a odmieta pustiť.

„Skús hlavne veriť sama sebe," prehovorí.

Veriť sama sebe.

„Takže mám veriť svojim inštinktom, aj keď nemám žiadny hmotný dôkaz?" dívam sa na neho.

Som to ja, kto prichádza o rozum, alebo on?

Nereaguje a preruší náš očný kontakt. Cítim sa, akoby mi niekto držal hrudník vo zveráku a náhle ho uvoľnil. Zmätenosť pocitov sa snažím potlačiť do úzadia a sústredím sa na svoje myšlienky.

Tá vec tam bola. Videla som ju. Som skeptická. Nikdy som neverila tomu, že niečo také existuje. Nemôžem si to jednoducho namýšľať. Možno neviem, čo to je, ale cítila som to.

Ak mám dať na svoje inštinkty, je jasné, že v tom kostole niečo je. Niečo, čo nie je človekom.

Seth sa pomrví na sedačke a jeho prekrížená noha sa mimovoľne dotkne tej mojej. Elektrina mi prúdi telom a ja si začínam znova bolestne uvedomovať, aký je príťažlivý. Spomínam si na všetky tie zvláštne pocity, ktoré sprevádzali naše stretnutie.

„Seth," snažím sa mu cez oči nazrieť do duše, ale nejde to. „Čo si mám potom myslieť o tebe?"

„Ja neviem," mykne plecami a na tvári sa mu objaví neodolateľný úsmev. „Čo si myslíš teraz?"

Na jeho tvári nevidno už ani stopy po únave.

„Keby som to mala vysvetliť čo najracionálnejšie," zisťujem, že sa mu nedokážem vôbec pozrieť do očí a tak radšej skúmam špičky svojich chodidiel, „povedala by som, že zato ako ma priťahuješ, môžu hormóny alebo niečo."

„Priťahujem ťa?" uškrnie sa ešte viac.

Cítim, ako mi do tváre stúpa červeň.

„Prečo sa tváriš tak prekvapene?" vybrblem napokon. „Musíš mať predsa doma zrkadlo."

„Hodnotíš ľudí len podľa výzoru?"

Neviem, či to má byť výčitka, alebo ma len podpichuje.

Chopím sa šálky a otáčam ju v rukách, aby som sa niečím zamestnala. „Nebudeme si klamať," poviem po chvíľke. „Vždy je to tak trocha aj o výzore. Keby si sa mi totálne nepáčil, nikde by nevznikol ten drobný impulz, kedy som si povedala, že ťa chcem spoznať." Napijem sa z čaju a som odhodlaná opäť mu pozrieť do tváre. „Ale nie je to len o výzore. Je to opäť aj o pocitoch. Preto som to zvalila na hormóny, či feromóny. Nie je to o tom, že moje oči sa chcú popásť. Celé moje telo je tebou inštinktívne priťahované."

Tentoraz je to on, kto pretrhne náš očný kontakt. Zahľadí sa na pohovku pod sebou a mne dochádza, čo som práve povedala.

„Bože!" vykríknem a prudko vstanem.

Šálka mi vypadne z rúk a capne na podlahu. Nerozbije sa, ale prevráti a čaj z nej sa pomaličky rozlieva po podlahe.

„Prepáč!" siahnem do vrecka a vytiahnem papierovú vreckovku.

Kľaknem si na zem a skúsim do nej utrieť všetok čaj, ale je ho priveľa. Kým panikárim a neodvažujem sa ani len vstať, premýšľam nad tým, či pochopil, že to prepáč som nevyslovila kvôli rozliatemu čaju, ale tomu, čo som povedala.

Počujem kroky a čoskoro vidím na zemi stáť jeho chodidlá. Skloní sa ku mne a podáva mi niekoľko papierových utierok.

Spoločne utierame podlahu, ktorá je našťastie pokrytá starými parketami a nie je na nej žiadny koberec, do ktorého by sa čaj mohol vsiaknuť.

Ak som si doteraz nebola istá tým, či náhodou nebláznim, tentoraz som vedela, že rozhodne nie som normálna. Čo som mu to povedala? Bolo to trápne a maximálne zúfalé.

Je blízko mňa a ja môžem cítiť teplo, ktoré vyžaruje jeho telo. Zovriem pery a snažím sa nemyslieť nato, ako ma privádza do varu pomaly len tým, že existuje.

Zdvihnem sa a podám mu mokré servítky. Vezme si ich a ide ich zahodiť. Ja využijem chvíľku samoty a presuniem sa rýchlo do chodby k dverám.

„Už ideš?" spýta sa ma a v jeho hlase počujem sklamanie.

„Hej. Je už neskoro," usmejem sa slabo a stlačím kľučku na dverách.

„Vidíme sa v škole," povie a opätuje mi úsmev.

„Jasné, papa," zatvorím za sebou.

Vydýchnem si až keď sa zveziem na zem za zamknutými dverami na mojom byte. Nikdy sa nezamkýnam, ale dnes to považujem za potrebné. Mám pocit, že ak to neurobím vedome, tak sa za ním určite vrátim ako námesačná.

Kým zaspávam, snažím sa vypátrať príčinu toho, prečo som v jeho prítomnosti taká nesvoja. Predpokladám, že to je kvôli mojej osamelosti. Už dávno som nemala žiadny vzťah a ani rozptýlenie.

Už som vedela, kam sa vyberiem najbližšie. Do nejakého nočného podniku.