Zízam na obrazovku a čakám, kedy sa niekto vynorí v zábere. Inak by som predsa nevidela hýbajúce sa tiene. Znamená to, že tam niekto je, nie? Nesvietime tam sviečkami, celý obraz by mal byť statický.

Kde to je?

Očami rýchlo skočím na názov kamery a uvedomujem si, že to je tá pri organe.

Beriem do ruky vysielačku.

„Bill?"

„Áno?"

„V chóre sa niečo hýbe. Nevidím, čo to je, ale vidím pohybujúce sa tiene."

„Vážne?" začujem v jeho hlase radosť. „Ideme tam."

V momente berie do ruky kameru citlivú na teplotu a jeden z kameramanov uteká hneď za ním. Spoločne vybehnú po schodoch a ja to sledujem na obrazovkách.

Vidím, ako sa tiene roztancujú a vzápätí vchádza do záberu Bill s kameramanom. Okrem nich tam však stále nikto nie je.

„Nikto tu nie je, Devi. Si si istá?"

„Som," odpoviem mu. „Ukážem ti záznam, keď prídeš."

„Poď sem hore a ukáž mi, kde si čo videla."

Aj keď veľmi nerada, napokon vychádzam zo sakristie a idem opäť smerom k chóru. Jeden zo štábu ma nahrádza za obrazovkou a ja nemyslím na nič iné, len ako odtiaľto vypadnúť. Zo všetkého mám zrazu zlý pocit a to ešte ani neodbila polnoc.

Vyjdem hore po schodoch a vidím, ako Bill naokolo sleduje všetko kamerou s termosenzorom.

„Wow!" vykríkne.

„Čo sa deje?" spýtam sa okamžite.

„Celá miestnosť je chladná, ale ten organ je úplne horúci. Na termokamere mi doslova svieti!" vykrikuje. „Ako je to možné?"

Natiahnem krk a pozerám na obrazovku. Celá miestnosť je modrá, iba organ žiari uprostred ako plameň odtieňmi žltej, oranžovej a červenej.

Urobí krok k nemu.

„Nedotýkaj sa ho!" zvriesknem.

Bill zastane pred orgánom a otočí sa ku mne. V jeho očiach vidím zmätok, prekvapenie.

„Prečo? Je to len obyčajný organ."

Zízam na neho a neviem, čo mu mám nato odpovedať. Má predsa pravdu. Je to len obyčajný starý zaprášený hudobný nástroj.

„Ktovie, či ešte funguje."

Natiahne sa a jeho prsty klepnú po klávesoch.

Z píšťal sa ozve silný zvuk, ktorý mi rozvibruje každú bunku v tele. Cítim, ako mi tón duní v hrudníku.

„Heeeej!" začujeme zdola krik.

Obaja vyzrieme ponad zábradlie a vidíme dole stáť štáb s kamerami.

„Nabudúce nám najprv dajte vedieť, že chystáte šokovú terapiu!" kričí jeden z členov štábu a smeje sa.

„Jasné!" Bill vystrčí nahor palec a otočí sa naspäť k organu. „Prekliaty organ v kostole," hudie si sám pre seba. „To by bola celkom pecka."

Hoci to aj tak nedáva zmysel, príde mi to ako najrozumnejšie vysvetlenie. „Aj majiteľ ho spomenul," začnem opatrne. „Nevyriešime to tak, že ho dáme vyhodiť?"

„Ešte počkáme cez noc a uvidíme," odpovie mi. „Ale je to možné."

Niekto zo štábu vyjde za nami hore a Bill mu ukazuje záznam z termokamery. Nadšene sa zhovárajú a ja sa rozhodnem nezavadzať. Zleziem dole po schodoch, keď ma Bill dobehne.

„Hovorila si, že si na kamere videla hýbať sa tiene."

Prikývnem.

„Poďme sa nato pozrieť," odpovie a spolu kráčame smerom do sakristie.

Ale keď sa ocitneme pri počítačoch a na jednom z nich sa snažím prehrať záznam z pár minút, stane sa niečo zvláštne.

„Tomu nechápem," poškrabe sa Bill po brade a znova čosi ťuká na klávesnici. „Prečo mi program ukazuje, že kamera bola pokazená?"

„Čože?" nakloním sa ponad jeho plece. „To je hlúposť. Vidíš, že teraz funguje. A dívala som sa na to miesto, kým sa tam tie tiene hýbali. Videla som to. Kamera fungovala. Keby nešla, mala by som časť obrazovky modrú a hneď by som ti to hlásila."

Díva sa na mňa a ja vôbec neviem, či mi verí.

„Možno sa tu mihol niekto zo štábu a čosi postláčal," mykne napokon plecom. „Škoda. Prišli sme o dobrý dôkaz."

Zahryznem si do pier a opriem sa chrbtom o stenu. Všetko sa ukáže nad ránom, keď začneme prehovárať k bytosti, ktorá tu prebýva. Len dúfam, že všetko, čo som tu zažila, je iba moja bujná fantázia.

Ďalších pár hodín trávim sledovaním kamier, no nič podozrivé si už nevšimnem. Keď čas v rohu obrazovky skočí na 3:00, vysielanie v počítači sa konečne stane zaujímavejším. Štáb znova pobehuje po mieste, chystá kamery a mikrofóny. Väčšinu svetiel vypínajú kvôli atmosfére. V noci budú používať kameru s nočným videním.

Do sakristie vstúpi jeden člen z tímu a nahradí ma za počítačmi. Tentoraz sa svojho miesta vzdávam nedobrovoľne.

Beriem si baterku a utekám za Billom.

„Môžeme začať?" spýta sa.

Štáb prikyvuje, kamery sa spúšťajú. Baterkou svietim pred seba a pomaly kráčam za ním.

„Prehováram k akejkoľvek bytosti, ktorá sa tu nachádza!" vykríkne Bill svoju obľúbenú formulku.

Pošúcham si voľnou dlaňou rameno a zisťujem, že po koži sa mi rozbehlo stádo zimomriavok. Chĺpky mi odstávajú.

Slnko už dávno zapadlo a aj vonku sa istotne ochladilo. Nečudujem sa, že aj tu je taký obrovský chlad.

„Ak si tu, daj nám nejaké znamenie!" zakričí Bill.

Obzeráme sa na všetky strany, no nikde nevidíme žiaden pohyb.

„Idem skontrolovať ten organ," otočí sa ku mne Bill a vzápätí už radostným krokom uteká do zadnej časti kostola.

Prehadzujem si baterku v rukách a premýšľam. Neviem, čo si mám o tomto mieste myslieť, ale som presvedčená, že som sa prvý raz jednoducho nechala strhnúť tou ponurou atmosférou kostola. Nič také ako démoni predsa neexistuje.

„Daj nám znamenie!" počujem Billa kričať zhora.

Pousmejem sa. Bill bol vždy blázon do nadprirodzených vecí...

Urobím ďalší krok vpred, keď za sebou zacítim pohyb. Zvrtnem sa a čakám, že uvidím niekoho zo štábu, no nikde nikto. Obrátim sa znova vpred, no ten odporný pocit je tu znova. Akoby sa niekto zozadu na mňa díval a tlačil ma očami ďalej.

Chcem ísť za Billom, no moja baterka zabliká a zhasne.

„Čo? To nie je možné!" zahromžím.

Pred každou nočnou akciou sa vždy ubezpečíme, že máme všetky batérie nabité, poprípade otvoríme nové.

Spomeniem si na slová Billa, ktorý mi kedysi nadšene rozprával o tom, ako si duchovia prepožičiavajú energiu z batérií a preto sa v ich prítomnosti rýchlo vybíjajú baterky, či kamery a prístroje.

„To je smiešne," zasmejem sa nad vlastnou zbabelou myšlienkou.

Koľko rokov už pracujem v tomto tíme? Ani raz sa nestalo niečo, čo by mi potvrdilo, že duchovia existujú.

Po chrbte mi prebehne mráz. Zvrtnem sa, no v tej tme nič nevidím. Neviem, čo by som chcela vidieť. Určite tam nikto nie je. Presne viem, kde sa nachádza každý tím štábu a viem, že ani jeden z nich nebude pri mne.

Jeden sedí pri kamerách, ďalší je s Billom a ostatní šli už domov.

„Je tu niekto?" spýtam sa a nenávidím v tomto momente svoj hlas.

Znie totiž ako písknutie malej myši než ako ľudský hlas.

Cez jedno z okien sa dnu prediera slabý mesačný svit. Stačí to nato, aby som zahliadla nejakú siluetu, ktorá sa mihne popri mne.

Vlastne to ani nie je silueta. Toto je skôr niečo ako tieň. Tieň, ktorý sa nemihá po zemi a stenách, ale stojí predo mnou. Tvorený čiernočiernou tmou. Nevidím, či to je muž, či to je žena. Jediné, čo dokážem rozoznať na tom čudnom výjave, sú len červené oči, ktoré takmer žiaria.

Mŕtva baterka mi vypadne z ruky. Rozbehnem sa k dverám skôr, než dopadne na zem. Utekám dozadu k východu a cítim, že tá vec je priamo za mnou. Počujem, ako mi dychčí pri uchu.

Srdce mi bije ako splašené, nemôžem dýchať. Zakopnem o rozlomenú lavicu, ktorú som si v tej tme nevšimla a letím k zemi.

Reflexívne natiahnem pred seba ruky a vzápätí dopadám na tvrdú podlahu. Prach a smeti na zemi mi oškrú pokožku na dlaniach, kolená mi zahrkocú pri kontakte s chladným kameňom na zemi.

Snažím sa zdvihnúť, dlane sa mi šmýkajú po špinavej zemi. Tá vec je pri mne a ja začujem tichý smiech.