„Á, tu si," zvrtne sa ku mne Bill, no potom zastane. „Si v pohode? Si nejaká bledá."

„Jasné, som v pohode," odvetím rýchlo a snažím sa zmeniť tému. „S čím treba pomôcť?"

„Urobíme si v sakristii našu základňu, takže tam budeme potrebovať preniesť počítače. Zároveň je to asi aj jediná časť budovy, kde ako-tak ide elektrina, takže vlastne ani nemáme na výber."

„Ostávame tu na noc?" spýtam sa.

Bill mi venuje zmätený pohľad: „Vždy ostávame na mieste cez noc."

„Jasné," odpoviem.

Cítim, ako ma aj ten posledný kúsok dobrej nálady, ktorý mi ostal, opúšťa. Nechcem v tejto budove ostať ani minútu, nieto ešte celú noc.

Takmer utekám von z kostola. Jesenný vzduch mi vystrelí facku, zapadajúce slnečné lúče ma oslepia. Chvíľku len tak stojím a dýcham, než si uvedomím, že som vonku. Moje pľúca ožijú a ja sa nadýchnem sviežeho vzduchu. Hrudník sa mi rozpína a nervozita ustupuje. Tá zmena je neuveriteľná.

Vzdychnem si a prejdem k autu. Otvorím kufor a prezriem si výbavu. Nechýba niekoľko notebookov, kamera s termosenzorom a rôzne prístroje, ktorým som nikdy nerozumela.

„Devi, moja drahá," začujem za sebou hlas a prejde mnou vlna odporu.

Rýchlo sa nadýchnem a zatnem zuby. Keď sa otočím, na tvári mi už žiari milý úsmev. „Audrey! Dlho sme sa nevideli."

„To teda," nahne sa ku mne a objíme ma. Smrdí tabakom a potom, ako vždy. Skrčím nosom pri jeho blízkosti. „Ako sa máš, moja milá?"

„Mám sa fajn," odpoviem milým tónom, hoci vo vnútri sa moje vnútornosti trasú od hnusu. „Ako sa ti darí?"

„Ah, dobre, veľmi dobre. Pomáham už mnohým ľuďom, Devi. Potreboval by som asistentku."

„Hovorila som ti, že teraz popri škole nič nestíham," pokračujem a vytiahnem z auta dve tašky s počítačmi. „Možno po škole by sme sa vedeli dohodnúť."

„Budem čakať, kým sa mi ozveš," odpovie mi a potom sa natiahne za mojou tvárou.

Vyhnem sa jeho ruke a utekám späť ku kostolu. „Ešte sa vidíme."

„Určite áno," usmeje sa na mňa radom zažltnutých zubov. „Nech sú všetci anjeli pri tebe, moja drahá."

Nečakám, kým nastúpi do auta. Vchádzam opäť do toho studeného kostola. Ten rozdiel je citeľnejší, než predtým. Chladný potuchlinový vzduch sa okolo mňa omotá a odmieta ma pustiť.

Nechcem ale znova prepadnúť panike. Len pokoj. Nádych a výdych. Všetko to, čo sa ti stalo, bolo spôsobené len tou tajomnou atmosférou kostola.

Nie je tu nič strašidelné. Je to len starý opustený kostol, ktorý sa čoskoro zmení na luxusné bývanie. A nenahrabú sa na tom len stavbári a architekt, ale aj vy, pretože šialený majiteľ verí povedačkám robotníkov a myslí si, že tam straší.

„Devi? Dones, prosím ťa, tie počítače sem," usmerňuje ma hneď Bill.

„Idem, idem," preruším niť svojich myšlienok a kráčam do prednej časti kostola.

Za necelé dve hodiny máme konečne rozostavené všetky prístroje a zariadenia. Do kostola nazrie niekoľko zvedavcov a prichádza majiteľ.

„Takže môžeme začať s pátraním," prehlási spokojne Bill a ide sa zvítať s majiteľom.

Sedím za stolom a predo mnou sa mihajú zábery z kamier, ktoré sme rozostavili. Na krku mi sedia slúchadlá. Na jednej z kamier sledujem, ako sa Bill usádza s majiteľom za jednu z lavíc. Štáb naokolo zatiaľ chystá osvetlenie a kamery.

Keď je napokon všetko pripravené, vezmem si slúchadlá a nasadím si ich. Okrem obrazu nahrávame aj zvuk a ja viem, že nechcem, aby mi z rozhovoru s majiteľom kostola niečo uniklo. Keď mi veľké mäkké kruhy pokrývajú celé uši, zisťujem, že ich rozhovor sa práve začal.

„Ako ste sa dostali k tomuto majetku?" pýta sa Bill otázku na úvod.

„Odkúpil som ju od cirkvi, pretože oni postavili v tejto časti mesta nový kostol bližšie autobusovej zastávky a nemali záujem o rekonštrukciu tohto. Cintorín vedľa je už naozaj starý, okrem pár príležitostných návštevníkov sem už nikto nechodí. Povedal som si, že to bude dobrá investícia."

„Kedy ste si všimli prvé známky toho, že sa tu deje niečo podozrivé?"

„Nuž... ja som si vlastne ani nevšimol," prizná sa a rozpačito sa zamrví na stoličke. Trhne mi kútikom úst a je mi jasné, že túto odpoveď v štúdiu potom vystrihnú. „Ale chlapi, čo sa pustili do opravy kostola, mi začali rozprávať o tom, že sa tu dejú čudné veci."

„Aké čudné veci," nahne sa Bill k nemu bližšie.

„No... je to divné, sám tomu nemôžem uveriť a zdá sa mi to smiešne. Ale na druhej strane, ak to dokáže vydesiť takých chlapov, niečo na tom musí byť."

Počúvam jeho reči a nedokážem odtrhnúť oči od obrazovky počítača. Teraz začína tá najzaujímavejšia časť.

„To, že tu je chladno, je prirodzené," začína rozprávať. „Ale v lete sa tu ešte ani raz nestalo, že by sa ľuďom zrážal dych priamo pred očami. Ale to je len irelevantná hlúposť. Najprv to začalo nevinne. Chlapi začali mať pocit, že sa na nich niekto díva. Hlavne, keď ich tu bolo len zopár, alebo po jednom. Najprv si mysleli, že sa tu ukrýva možno nejaký bezdomovec alebo narkoman. No to nedávalo zmysel. Dvere totiž boli zamknuté a okná sú príliš vysoko. Aj napriek tomu ale skontrolovali celý kostol a nikoho nenašli."

Pokrútim hlavou nad jeho poznámkou. Tak majú iba hlúpy pocit, na tom predsa nič nie je. Prečo sa správajú ako vyplašené zajace? Potom som si spomeniem na ten odporný lepkavý pocit, ktorý som mala, kým som bola hore a strasiem sa.

„Potom sa stalo čosi úplne divné," pokračuje majiteľ. „Jeden z chlapov chodí na stavby spolu so svojim psom. Nemôže ho nechať doma, lebo mu ničí nábytok. V ten deň som tam bol s nimi. Keď sem s ním prišiel, pes odmietal vstúpiť do kostola. Kňučal a štekal a oni ho museli doslova vtiahnuť dnu. A to sme si mysleli, že sa mu tu bude páčiť, lebo vonku bolo neznesiteľné teplo. No a potom ho zavreli dnu a išli na obed. Netuším, prečo ho tam nechali. Ten chudák sa šiel zblázniť. Vyštekával ako blázon, no oni nato nedbali. Hovoril, že takto rovnako šteká aj keď ho samého nechajú doma. No tu im bolo jedno, či niečo zničí."

Bill akoby vycítil, že tento príbeh ešte ani zďaleka nekončí. „Čo sa stalo potom?" opýta sa majiteľa.

„Vrátili sa po polhodine z obeda. V kostole bolo ticho. Keď vošli dnu, pes k nim nepribehol. Našli ho zabitého uprostred oltára."

Pero, ktorým krútim v ruke, mi vypadne z prstov. To je choré.

„Všetci chlapi boli na obede a v kostole nikto neostal. Zamkli. Nemal sa tam nikto ako dostať. Doteraz si to nevieme vysvetliť."

„Ako bol ten pes zabitý?"

„Nebola to otrava, ak nato narážate. V objekte sa nenachádzali potkany. Ten pes bol zabitý, viem to. A napriek tomu, že nebol vôbec dorezaný, naokolo bolo strašne veľa krvi. Nechápem to."

„Čo ste s ním urobili?"

Skrčím nosom pri Billovej poznámke. Som si istá, že by sa najradšej na to úbohé zviera pozrel.

„Už ho pochovali," odpovie mu majiteľ.

„Stalo sa potom ešte niečo?"

„Mám pocit, že to bolo potom ešte horšie. Odvtedy, ako sa to stalo, máme strašnú smolu. Vidíte, že napriek tomu, že sme tu od leta, nemáme takmer nič hotové."

„Prečo je to tak?"

„Naozaj sa nám smola lepí na päty. Trhá nám potrubie, elektrické rozvody nefungujú, povoľujú sa nám skrutky a časti lešenia. Jeden chlap spadol a dolámal si nohu. Je už mesiac doma. Druhý zase povedal, že keď bol dole, z ničoho nič spadlo z lešenia vedro plné malty a išlo priamo na jeho hlavu. Práve urobil krok vpred a ono ho iba škrablo po ruke. Keby tam stál, tak je asi na mieste mŕtvy."

Odmietala som tomu veriť. Bolo to všetko až príliš nelogické. Nie sme vo svete, kde nefunguje fyzika. Ani v žiadnej rozprávkovej knižke.

„Susedia, čo bývajú neďaleko kostola, tvrdia, že v noci počujú hrať organ a vyzváňať zvony. Nechápem to. Nikto tu vtedy nie je a mechanizmus na zvone, ktorý hlási čas, bol vypnutý."

Videla som, ako Bill nedokáže obsedieť na stoličke. Určite musel byť nadšený. S niečím takýmto sme sa ešte nikdy nestretli.

Oprela som sa na stoličke. Slnko už muselo zájsť, farebné sklo na oknách sa už tak neblyšťalo ako predtým. Sledovala som osvetlené miesta kostola na kamere a zazívala. Zase tu budeme musieť trčať do tretej ráno minimálne. Chcem ísť konečne domov, dočerta!

„Neviem. Spočiatku som bol skeptický, ale ten mŕtvy pes ma vydesil. Buď je tu schovaný nejaký psychopat alebo neviem."

Premýšľam nad tým. To by bolo najlepšie vysvetlenie pre všetky veci, ktoré sa tu dejú.

„A hlavne, ten organ odtiaľto poletí už zajtra," zaklincuje to majiteľ.

Rozosmejem sa. Očividne nie som jediná, kto má z neho strach.

Kamery sa konečne vypínajú a atmosféra sa uvoľňuje. Bill sa rozpráva s majiteľom a vysvetľuje mu princíp nášho nočného lovu. Natiahnem sa a začnem hojdať na stoličke. Očami skontrolujem ostatné kamery, ktoré som predtým nesledovala a vydýchnem si. Nikde ani živej myšky, keď nerátam náš tím.

Myšlienky mi odbiehajú k zabitému psovi. Kto by bol schopný takého zverstva?

„Ako to ide, Devi?" spýta sa ma Bill cez vysielačku.

„V pohode," odpovedám. „Nuda ako vždy."

Ukáže mi palec hore do kamery, aby som ho videla a ja pokračujem v strhujúcom ničnerobení. Začína sa mi driemať a to som dnes spala až do poobedia. Pretriem si oči a podopriem bradu, keď kútikom oka čosi zahliadnem.

Akoby cez jednu z kamier prešiel čierny tieň. Zaostrím na danú štvrtinu obrazovky, no vidím len svetlo a tancujúce tiene.

Tiene.