Je niečo po tretej hodine ráno. Diablova hodina sa práve začala.

Sme v prázdnom dome, jeho majiteľka odišla ešte dnes večer. Povedala, že nedokáže v tomto dome už viac vydržať a ja jej to nezazlievam. V celej budove vládne akási ponurá atmosféra. Som si istá, že to je ale spôsobené skôr tým otrasným starým nábytkom a pachom potuchliny, než nejakou nadprirodzenou bytosťou.

Stojím vedľa môjho kolegu Billa a držím v ruke rozsvietenú baterku. Za nami stojí kameraman a filmuje nás.

„Ideme nato," povie vedľa mňa Bill.

Hlas sa mu chveje vzrušením.

Svietim pred neho baterkou naokolo a rozhliadam sa, či niečo nezazriem.

„Prehováram k akejkoľvek bytosti, ktorá sa nachádza v tomto dome," zakričí Bill nahlas. „Ak si tu, daj nám nejaké znamenie!"

Na okamih všetci znehybnieme a stíchneme. Očami sledujem priestor predo mnou a čakám, či sa niečo stane. Možno nejaký pohyb, zvuk, čokoľvek.

Nič také sa nedeje. Sklamane si vydýchnem a Bill to skúša znova. Z jeho kriku ma začína bolieť hlava.

„Daj nám nejaké znamenie!" zajačí Bill.

Sekunda ticha.

Niečo sa mi šuchne o nohu. Myknem sa a namierim baterku k členkom, no na zemi nič nie je. Dych sa mi zrýchľuje rovnomerne s tepom.

„Niečo sa ma dotklo," šepnem a Bill na mňa vytreští svoje oči.

Kameraman filmuje ako divý.

Baterkou svietim pred seba a naokolo, ale nikde nič nevidím.

Zrazu niečo buchne. Obaja len tak podskočíme a obzrieme sa. Svietim baterkou na miesto, odkiaľ som začula zvuk.

Na stole sedí mačka majiteľky. Oblizuje si labku a jej oči svietia v šere. Kužeľom svetla skĺznem dole pod stôl a vidím, že na zemi je zhodený kalendár. Zrejme ho sotila zo stola, potvora jedna.

„Len mačka," povie Bill a v jeho hlase počujem rovnaké sklamanie ako práve cítim.

Kameraman vypína kameru: „Ale táto scéna bude super do časti. Postriháme to, aby to vyzeralo napínavejšie."

Prikývneme a keď sa ubezpečím, že červené svetielko na kamere už nesvieti, zhasínam baterku. Bill pri dverách stlačí spínač a izba sa zaplní teplým žltým svetlom.

„Aj tak je to hlúposť," hodím sa do starého čalúneného kresla a natiahnem sa k mačke, ktorá na mňa zazerá zo stola. „Žiadna bytosť tu nie je. Tá šialená ženská si to vymyslela."

„Tvrdí, že sa jej v noci niečo dotýka a zvádza ju," odpovie mi Bill.

„Pretože to je šialená stará panna, ktorá chová tucet mačiek. A to, že tu jednu z nich zabudla, len vypovedá o tom, že už jej ani len tá pamäť neslúži najlepšie."

Kameraman sa zasmeje na mojej poznámke a ja sa spokojne uškrniem. Opriem sa v kresle a mačka pomaly prelezie do môjho lona. Keď sa mi usadí na nohách, škrabkám ju po hlave a miestnosť sa po chvíľke zaplní jej upokojujúcim pradením. Mám rada mačky, mala by som si konečne nejakú zaobstarať.

„Takže to na dnes balíme?" spytuje sa ma Bill.

Myknem plecami.

„Záberov máme dostatok," informuje nás kameraman. „Už to len nejako zostriháme a pridáme hudbu. Bude to super," ubezpečuje nás.

„Dobre," prikývnem napokon. „Aj tak tu žiadna poondiata bytosť ani nie je."

„To nemôžeš vedieť, Devi," odpovedá mi Bill a v jeho hlase počujem vážny podtón.

„Ale prosím ťa. Ak tu je nejaká bytosť, tak ju s radosťou pozývam do môjho domu. So mnou si užije viacej, než s tou starou šibnutou ženskou," rozosmejem sa.

Mačka na mojich nohách prestane priasť. Prebodne ma očami a potom ma poškriabe na ruku, ktorou ju hladím. Zasyčím od bolesti a chytím si červené pásy na ruke, z ktorých sa pomaličky začína perliť krv.

Malá mačkovitá šelma zasyčí a potom s hlasným mraučaním ujde z izby.

„Urazila sa zato, že tak škaredo rozprávaš o jej paničke," zachichoce sa Bill.

„Odporná mrcha," vstanem z kresla a prechádzam do kúpeľne.

Rozsvietim svetlo nad zrkadlom a umyjem si ruku v prúde vlažnej vody. Škrabance štípu ako šľak, ale nie sú veľmi dlhé ani hlboké. Asi predsa nebudem chcieť mačku.

Zastavím vodu a svetlo nad mojou hlavou zabliká. Zdvihnem hlavu k žiarovke a kútikom oka zazriem za sebou v zrkadle pohyb. Zvrtnem sa, no za mnou v kúpeľni nikto nie je.

„Bill?"

„Čo je?" ozve sa vedľa z izby.

„Ale nič," poviem napokon.

Asi sa mi to len zdalo.

„Poď už, ak si si tú ruku už umyla. Zbalíme prístroje a padáme. Dnes sa chcem aspoň kúsok poriadne vyspať."

„Idem, idem," zakričím za ním a vyjdem z kúpeľne.

Po ceste autom mlčíme. Ticho prerušuje len hlasné zavýjanie rádia, ktoré nedovoľuje Billovi zaspať za volantom.

Počúvam tú mizernú hudbu a začínam cítiť, ako na mňa klesá únava. Zajtra ma ráno čaká dôležitá prednáška a ja namiesto spánku behám o tretej ráno po cudzom dome a vyvolávam duchov ako taký idiot. Viečka mi oťažievajú.

„Ďakujem za pozvanie. Veľmi rád sa s tebou stretnem."

„Hmm?" zdvihnem hlavu a pozriem vedľa na Billa. „Vravel si niečo?"

„Nie, nič," odpovie mi, ani neodrhne pohľad od cesty.

„Zdalo sa mi, že si niečo hovoril," zamrmlem, no únava si ma opäť vezme do svojho náručia a ja usínam.

„Už sme tu, Devi. Zobuď sa!" trasie mnou Bill.

Nedobrovoľne otváram oči a vidím ho skláňať sa predo mnou. Dvere na mojej strane sú otvorené a on sa ma snaží práve dostať z auta.

„Už idem," odpoviem mu a vstanem.

Chladný nočný vzduch ma kúsok preberie a mne sa podarí prejsť po vlastných až ku vchodu staršej bytovky. Očami sledujem hypnotizujúce ornamenty okolo okna môjho bytu a uvedomujem si, že som schopná zaspať postojačky uprostred schodov.

„Dobrú noc, Devi," zakričí za mnou Bill a nasadá do auta.

„Dobrú!" zavolám naspäť, no to už za sebou zabuchol dvere a nemôže ma počuť.

Auto odfrčí ešte skôr, než stihnem zo svojej tašky vytiahnuť kľúče. Odomykám vchodové presklené dvere s ozdobnou kovovou mrežou a pomaly sa šuchcem po schodoch hore do svojho bytu. Potrebujem sa hýbať. Ak pôjdem výťahom, tak asi zaspím na polceste.

Konečne sa mi podarí zastaviť pred dverami môjho bytu. Keď sa dostanem dnu, skopnem zo seba topánky a zavesím tenký svetrík na vešiak v chodbe.

Prejdem cez drobnú kuchynku do vedľajšej izby, kde ma čaká lacná drevená posteľ s rovnako lacným matracom a prikrývkami. Napriek ich cene sa tam ale dá vyspať pohodlne, hoci mám pocit, že dnes by som bola schopná zaspať aj na betóne pokrytom sklenenými črepmi.

Zhadzujem zo seba tričko a skopávam z nôh rifle. Ponožky dopadnú na formujúcu sa kopu oblečenia na zemi. Sedím na posteli len v nohavičkách a podprsenke. Rukou siahnem na chrbát a konečne rozopnem tento moderný korzet, ktorý mi celý deň škrtil hrudník. Keď aj podprsenka skončí na podlahe, polonahá sa vyvalím do postele.

Pomrvím sa a nohami vkĺznem pod páperovú prikrývku. Zakryjem sa až po plecia a viečka mi opäť oťažievajú ako aj predtým v aute.

„Máš pravdu," začujem jemný hlboký hlas. „Myslím, že tu sa mi bude páčiť oveľa viac, než v tom starom dome."

Zrejme už začínam upadať do spánku a sníva sa mi. Aj keď by som prisahala, že cítim, ako vedľa mňa na posteli niekto sedí. Matrac je naklonený a ja sa pomaličky nakláňam dole. Zvláštne, ako vie mozog skombinovať rôzne vnemy a premietnuť ich do sna...

„Sladké sny, moja drahá."