Vstupujeme do kostola. Dnes je tam väčšie svetlo než počas dňa. Všade sú postavené stojany s pečúcimi reflektormi.

„Audrey! Som rád, že si znova prišiel," pribehne k nemu Bill.

Prechádzam popri nich bez povšimnutia. Zmiznem v sakristii a až keď sa usadím za rozostavené monitory, spokojne zafučím.

„Ako sa darí?" spýta sa ma jeden z kameramanov, ktorý práve vošiel dnu.

„Taký štandard," odpovedám. „Iba celé noci nespím."

„Budete mať kúsok pauzu," rozpráva kým nastavuje zobrazovanie kamier. „Toto dáme ako posledné dve-tri časti celej série a potom budete mať zaslúženú prestávku." Vezme vysielačku zo stola: „Všetko je pripravené."

Opäť sama trčím pri monitoroch a štáb zatiaľ filmuje ďalší rozhovor s Audreym.

„Som si definitívne istý, že prekliatie tohto kostola ešte nezmizlo," rozpráva oduševnene. „Stále tu cítim zlú energiu, plač malých detí."

Pokrútim hlavou. Je to len obyčajný podvodník. Ako som si vôbec mohla myslieť, že by tu skutočne niečo mohol cítiť?

Sledujem ako pokračuje vo svojom dramatickom prejave a zívnem. A je to tu. Nemala som dnes ešte druhú kávu.

Na jednej z obrazoviek zazriem pohyb. Funguje to rýchlejšie ako kofeín. Ihneď som úplne čulá. Rýchlo pootočím hlavu a na poslednej kamere zazriem čiernu postavu. Tentoraz je ale na nej niečo iné. Je až príliš hmotná. A navyše prichádza bližšie a pokúša sa uchmatnúť kameru. Démon, ktorý kradne?

Beriem do ruky vysielačku: „Bill? Vzadu niekto je."

Kameramani sa zvrtnú a utekajú do zadnej časti kostola. Audrey v tom zmätku ostáva zabudnutý pri oltári. Jeho päť minút slávy končí. V nasledujúcich sekundách nastáva absolútny chaos.

Krik a hluk neznámu postavu vydesí. Rozbehne sa smerom k schodom, no zakopne o stojan. Spadne na zem. Nikdy neuverím tomu, že sa zlý duch dokáže potknúť. Vidím ako sa reflektor pomaly zakníše a potom padá k zemi.

Nastane obrovský rachot. A hneď za ním svetlá v celom kostole zablikajú a zhasnú.

Schmatnem zo stola baterku a utekám von zo sakristie. Zapnem ju a zalejem chodbu bielym lúčom svetla.

Chcem utekať za nimi dozadu, no potom vedľa mňa čosi potichu zakňučí. Obzriem sa a uvidím Audreyho ležať na zemi. Drží sa za hlavu a trasie.

„Audrey! Hej, čo je?" chytím ho za plece a trocha ním myknem.

Zvrieskne a vyškriabe sa na nohy. Vyšmykne sa mi z rúk a uteká smerom von. Počas toho niekoľkokrát zakopne a raz aj zletí na zem. Pred ním pri schodoch stojí partia kameramanov s Billom. Zápasia s čiernym tieňom, kričia a nadávajú. No on prefrngne pomedzi nich a ujde von do noci.

Kým premýšľam, čo sa mu stalo, o krok cúvnem. Moja noha šliapne do prázdnoty.

Huh?

Zaškriekam od ľaku ako letím dole. Baterka mi vypadne a kotúľa sa po zemi. Rukami sa nejakým zázrakom zachytím o okraj jamy, ale som slabá.

„Pomôžte mi niekto!" kričím, ale nikto ma nepočúva.

Natiahnem sa nadol a moje špičky nôh zaškrabnú o dno. Chvalabohu. Znamená to, že nespadnem hlboko. Nadýchnem sa a potom sa pustím. Nohami dopadnem na zem, jedna z nich sa mi šmykne a už som na zadku. Rukami ohmatávam studený kameň okolo seba a zistím, že som na schodoch.

„Zapni už to svetlo, doriti!" dolieha ku mne krik zo zadnej časti kostola.

Onedlho sa všetky reflektory opäť rozsvietia a oslepia ma.

„Tak sme chytili ducha," začujem Billov smiech.

„Pusti ma!" počujem cudzí hlas.

„Ani náhodou a to buď rád, že sme ešte nezavolali políciu."

Sedím na schodoch a čakám, kým sa kroky nepriblížia dostatočne blízko.

„Pomôže mi niekto?" zakričím.

„Devi?"

„Hej. Ja."

„Kde si?"

„Tak cca pár metrov pred vami je diera v zemi."

„Ty kokos. Kedy sa tu zjavila?"

„Netuším."

Do tváre mi zasvieti svetlo z baterky. Prižmúrim oči a pomaly vstávam. Noha ma trocha bolí, ale zrejme nie je vyvrtnutá ani zlomená.

Bill mi podá baterku a ja si ňou posvietim pred seba. Vyzerá to tak, že schody končia pod kostolom a nahrádza ich chodba, ktorá sa tiahne kamsi do neznáma.

„Je tu akási tajná chodba," poviem.

Jeden z kameramanov skočí ihneď za mnou - diváci milujú tajné chodby.

Bill ide takisto za nami a spoločne prejdeme tých niekoľko schodov. Nachádzame sa teraz v širokej chodbe. Steny sú síce z kameňa, ale nie sú na nich ani žiadne obrazy či stopy, ktoré by nám našepkali kam chodba vedie.

Pokračujeme a kamera všetko dôkladne sníma.

„Čo myslíš, kam to vedie?"

„Netuším," myknem plecami. „Možno je to skrýša."

„Tu sa zrejme ukrýval aj ten potkan, čo sme ho chytili."

„Koho ste to chytili?"

„Nejakého smradľavého chlapa. Asi bezdomovec."

Kráčame už nejakú chvíľu a začínam byť kúsok nervózna. Vzduch tu je ťažký a vlhký, smrdí potuchlinou.

Napokon nás zastavia ťažké dvere. Ustúpim a Bill ich s úžasom v očiach skúma.

Stlačí kľučku a zaprie sa do dverí. S hlasným škripotom povolia a odhalia nám svoje tajomstvo.

Vojdeme dnu a ocitneme sa v starej hrobke za kostolom. Je to drobná kamenná stavba. V stenách sú uložené hroby zosnulých. Nepochybujem o tom, že sú to zrejme ľudia s nejakým významným postavením. Tí obyčajní a chudobní si nemohli dovoliť vlastnú hrobku.

„Vieš, čo to znamená?" otočí sa Bill a kameraman sníma jeho radosťou rozžiarenú tvár.

Viem. „Že do kostola dá dostať aj inak než len cez vchod."

„Presne tak."

„Super!" uškrnie sa kameraman a červené svetielko zhasína.

Pýtate sa, prečo diváci sledujú našu televíznu šou, kde vystupuje podvodník?

Pretože sme sa divákov nikdy nesnažili nasilu presvedčiť, že nadprirodzeno existuje. Ak sme riešili nejaký prípad a zistili, že zato nemôže duch, ale človek z mäsa a kostí, nechali sme to tak. Nikto nezachádzal tak ďaleko, aby vyrábal scény s falošnými duchmi. Stačilo len kúsok upraviť už natočené zábery, pridať tam dramatickú hudbu a diváci sami v každej časti našli niečo, čo im našepkalo, že v tomto svete je veľa otázok, na ktoré zatiaľ nemá nikto odpoveď.

Je niečo po polnoci. Do kostola vchádzajú dvaja policajti, aby si prevzali bezdomovca, ktorého sme našli. Vysvitne, že on je pôvodcom všetkých „nadprirodzených" javov v kostole.

Natáčanie je na konci. Som strašne rada, že tu nemusím trčať do tretej ráno.

„Kde je Audrey?" spomenie si Bill.

„Neviem," pokrútim hlavou. „Videla som ho utekať z kostola. Pôsobil naozaj vydesene."

Niekto zo štábu sa rozosmeje: „Nebojí sa démonov, ale naľaká sa obyčajného bezdomovca."

Zasmejem sa, no keď si ho predstavím, úsmev mi zmizne z tváre. Čo ak naozaj niečo videl? Ešte nikdy som ho nevidela tak vyvedeného z miery. Ten bezdomovec bol v zadnej časti kostola. My sme boli vpredu.

Zmiznem v sakristii a sadnem za jeden z počítačov. Spustím si záznam z kamery a snažím sa nájsť úsek, kde Audrey uteká von.

Nevidím na zázname vôbec nič. A potom vypadne tá elektrina a všade nastane tma. Na kamere sa dajú rozoznať len nejaké nejasné obrysy. Jeden z nich je Audrey, druhý som ja. Škoda, že kameru s nočným videním mal chlapík, ktorý filmoval lov na bezdomovca v zadnej časti kostola.

Celé je to zvláštne.

„Balíme!" ozve sa vo vysielačke.

„Už na tom pracujem," odpovedám do nej a začnem postupne vypínať a baliť všetky notebooky.

O polhodinu sa veziem posledným spojom domov. Bill sa ponúkol, že ma vezme autom, ale ja som odmietla. Vozil ma uplynulé dni často aj keď si tým predĺžil cestu domov. A tak som ušla skôr než ma stihol presvedčiť.

Vystupujem zo zastávky a kráčam domov. Trvá mi to asi desať minút a keď sa konečne došuchtám k svojmu vchodu, som už celkom ustatá.

Prejdem po schodoch a svetlá v chodbe sa rozsvietia. Zastanem pri svojich dverách, keď si niekoho všimnem sedieť na schodoch vedúcich hore.

Myknem sa a zazriem známy hrejivý úsmev: „Milé od teba, že si prišla skôr než po tretej ráno."

„Seth, čo tu robíš?"

„Nemám sa ako dostať do bytu. Zabuchla si mi kľúče, nepamätáš?"

„A to si nemohol zavolať niekoho, kto by ti otvoril?"

„Mohol, ale povedal som si, že bude lepšie, keď počkám na teba. Ty si včera spala u mňa, teraz by sme si to mohli vymeniť, čo ty nato?"

Vzdychnem si: „Súhlasím s tým len zato, že som to ja, kto ti zabudol kľúče. Ale som unavená, pôjdem so hneď ľahnúť."

Otváram dvere na byte a spoločne vojdeme dnu. Vyzujeme sa v chodbe a prejdeme do kuchyne.

„Čo povedalo médium na tvojho dokonalého priateľa?" spýta sa.

„Nič," zasmejem sa, keď si spomeniem na jeho reakciu. „Mal len jednu poznámku, ale inak bol celú cestu zdutý, takže to zrejme splnilo účel."

„To som rád," zapradie a pristúpi ku mne zozadu. „Už si mi začínala celkom chýbať," povie a zľahka sa dotkne svojimi perami môjho krku.

Zachvejem sa po kontakte s ním. Obrátim sa k nemu a nahnem sa po bozk.

„Chýbala som ti ja, či moja chuť na teba?"

„Oboje," prizná bez okolkov a nasleduje ďalší bozk. „Hovorila si, že si unavená?"

Rukami mi prejde po pleciach a chrbte, zatiaľ čo si berie moje ústa jazykom. Cítim, ako ma jeho bozky zasypávajú prívalom energie. Neviem ako to robí, ale ohromne sa mi to páči.

Dlaňami jemne stláča môj zadok a potom to už nevydrží. Zdvihne ma zaň a pošepne: „Nežnosť, či živočíšnosť?"