V ústach mám sucho. Pomaly zdvihnem papierový kelímok k svojim perám a napijem sa svojej kávy. Je ešte stále horúca a jej teplo mi príjemne rozohrieva celé telo. Zovriem pohárik v ruke.

„Vieš, Seth. Stále tak trocha neverím tomu, že si démon," prehovorím a potom si vezmem z jeho rúk späť moju vlastnú kávu. „Tri roky chodíme od jedného prekliateho a strašidelného miesta k druhému," sadnem si na lavičku na chodbe. „Nestretla som v živote žiadneho ducha ani démona."

„Až na mňa," skonštatuje.

„Až na teba," zasmejem sa. „Ty jeden obrovský klamár. Ešte som nevidela chlapa, ktorý by sa ma snažil zbaliť tým, že je démon."

„Keď mi konečne uveríš, bude už neskoro," zavtipkuje.

Plesknem ho so smiechom po pleci. Studenú ťažobu na žalúdku skúsim zahnať poslednými dúškami teplého kofeínového nápoja a potom hodím pokrčený kelímok do koša neďaleko. Jeho oči majú už opäť krásnu hnedú farbu, ktorá ma tak priťahuje. Zbožňujem chalanov s hnedými očami.

Do chodby začnú prúdiť davy študentov. Väčšina hodín sa už zrejme skončila. Mňa ešte čaká nejaká tá prednáška. Opriem sa na lavičke a zafučím. Vôbec sa mi tu nechce sedieť. A keď si ešte predstavím, že dnes budem zase ako nejaký splašený zajac pobiehať po nejakom opustenom polorozpadnutom kostole, nie som z toho vôbec nadšená.

„Devi?"

„Čau, Laura," zamávam jej.

Kráča priamo k nám a vidím na jej tvári, že nie je spokojná s tým, že som dnes vymeškala ďalšiu hodinu hoci som bola v škole.

„Aký bol seminár?" spýta sa Seth a použije pri tom protivný provokačný tón.

Zazrie na neho a je mi všetko jasné. Neznáša Setha kvôli tomu, že je len obyčajný flákač. A možno aj kvôli tomu, že sa obáva, aby ma nestiahol spolu so sebou?

„Ideš ešte na poslednú hodinu?" odignoruje jeho otázku a zastane pri mne.

„Idem, idem," zatiahnem a vstanem.

Spoločne sa zdvihneme a kráčame k ďalšej triede. Pozerám sa na Lauru a ničomu nerozumiem. Vždy bola takáto. Pamätám si ju takú od prvého ročníka na vysokej škole. Od samého začiatku ľudia otravovali len ju, pretože ona bola tou, čo všetko vedela a dokázala s čímkoľvek pomôcť a poradiť.

Laura nikdy toho veľa nenahovorila. Keď väčšinou niečo povedala, bolo to jasné a k veci. Nezaujímali ju hlúpe rozhovory o výpredajoch či kozmetike, no ak sa niekto z profesorov opýtal na niečo týkajúce sa ekonomiky, dokázala sa ihneď zapojiť. My ostatní sme len čumeli ako takí idioti a nezmohli sa na slovo.

Vďaka perfektným známkam a bezchybným projektom si ju obľúbilo mnoho profesorov a znenávidelo mnoho študentov. Bola uzavretá a nechodila na žiaden diskotéky či zábavy. Zvyčajne trávila čas v knižnici.

Priatelila som sa s ňou už tri roky a dokopy som o nej nevedela nič. Nevedela som, aké sú jej záľuby, či sny. Aká bola jej prvá láska.

Nikdy som ju nevidela v spoločnosti nejakého muža. Nevedela som prečo, ale predpokladala som, že na niečo také nikdy nemala čas. Vždy sa vzdelávala a tvrdo pracovala na svojich známkach, či v práci, ktorú si našla popri škole.

Nevedela som, či má nejakú známosť, ale predpokladala som, že áno. Veď nebola vôbec škaredá. Mala postavu modelky, napriek tomu, že bola chudá, mala pekne vyvinuté prsia a zadok.

Svetlé sivé oči, dlhé jemné blond vlasy. A pekné pery. Závidela som jej ústa. Tie moje boli večne suché a popraskané, nech som si ich natierala balzamom koľko chcela, či pila hektolitre tekutín.

„Daj si od neho pohov," prehovorí Laura tichým hlasom tak, aby nás Seth nepočul.

Kráčame po schodoch a ja neviem, čo jej mám nato odpovedať. „Vieš, Laura," poviem napokon. „Nedokážem sa mu tak vyhnúť. Je to môj sused."

„Spackáš kvôli nemu školu, uvidíš."

„Pozri," pošúcham sa po nose a pritvorím na okamih oči. Tie jej neustále poznámky o škole mi začínajú liezť na nervy. „Je moja voľba, čo urobím so svojim štúdiom. Zatiaľ sa mi darí robiť skúšky, dochádzka nie je až taká podstatná. A keby som aj chcela skončiť, tak ťa do toho nič nie je."

Zovrie pery, ale nepovie nato nič.

„Čo je, dievčence?" strčí sa medzi nás dve Seth a zavesí sa nám na plecia. „Hádam sa len nehádate kvôli mne?"

Laura mu venuje ďalší vražedný pohľad. Som udivená tým, aký vie byť na ňu drzý. To sa nebojí, že sa mu pomstí? Keby chcela, dokázala by proti nemu obrátiť každého profesora na škole. A možno aj študentskú radu, ktorej je členom.

„Zvládnem viac mileniek naraz, Laura. Ak by si sa chcela zabaviť, len mi daj vedieť," žmurkne na ňu.

„Robíš si srandu?" vyprskne na neho.

„Hahah, prepáč, prepáč," zašvitorí.

V priebehu pár sekúnd sa hádajú a naťahujú ako starí priatelia. Pokrútim hlavou a prejdem popri nich. Začína ma z ich ustavičného kriku pobolievať hlava. Navyše Seth mi vypil asi tak polovicu kávy a ja budem potrebovať ešte aspoň jednu, kým vyrazím na misiu s našim tímom.

„Keď sa dohádate, tak vás čakám v triede," skočím im do škriepky a potom miznem v učebni.

„Nechaj ju na pokoji, rozumel si?" zavrčí Laura na Setha. „Devi je moja."

„Čo so mnou?" spýtam sa, keď sa zjavia za mojich chrbtom.

„Nič," odpovie Laura.

„Zdalo sa mi, že som počula svoje meno," odsuniem si stoličku a usadím sa na voľné miesto.

Väčšina našich spolužiakov už je usadená a má vytiahnuté papiere s perami. Napodobním ich a vyťahujem zošit zo svojej kabelky.

„Laura len hovorila," prehovorí Seth a ja vidím, že tentoraz stojí naozaj na úzkej hrane. Ja byť Laurou, tak by som ho v tomto momente asi už zaškrtila. „Že by bola veľmi nerada, keby jej kamarátka Devi nespravila skúšky vďaka mne. Vysvetlila mi, že sa mám správať slušne," podpichne ju posledný raz.

Pripomínajú mi mačku so psom.

Pozerám na Lauru a nestačím sa čudovať. Jej svetlá pleť má teraz jasný ružový odtieň. Som zvyknutá na jej chladnú povahu, preto som celkom prekvapená, keď zistím, že skutočne zúri. No napriek tomu sa nehýbe ani nezvyšuje hlas. Predvedie dokonalé sebaovládanie a potom sa usadí ku mne.

Seth si sadá z druhej strany. Skontrolujem ich pohľadmi a zdá sa, že búrka je na nejakú dobu zažehnaná.

No keď náš ďalší vyučujúci vojde do triedy a začne preberať dnešné pripravované učivo, nevnímam z neho ani slovo. Myšlienky sa mi krútia neustále okolo toho zvláštneho kostola. Vôbec sa mi nepáči nič z toho, čo sa tam udialo. Keď si spomeniem na rozprávanie majiteľa a psa, ktorého tam našli zabitého, naskáču mi na chrbte zimomriavky.

Seth má položenú dlaň na lavici. Mykne prstami a jeho malíček sa dotkne mojej ruky. Vytrhne ma tým z myšlienok. Presuniem na neho svoj pohľad. Nepríjemné pocity sú fuč.

„Čo je?" naznačí mi perami.

Pokrútim hlavou a začnem baliť svoj zošit. Za necelých desať minút končíme. Nie som jediná, ktorá sa nevie dočkať konca vyučovania. Spolužiaci naokolo majú tiež už takmer všetko zbalené a zdá sa, že aj profesor vycítil atmosféru odchodu, ktorá zavládla v miestnosti.

„Zvyšok si vysvetlíme budúci týždeň, môžete ísť," ukončí hodinu a trieda zašumí.

Vybehnem z miestnosti a utekám po chodbe. Je takmer pol piatej a ja sa musím urýchlene dostať do kostola.

„Bill?" prehovorím do telefónu, keď mi to zdvihne. „Už idete na miesto?"

„Stačí nám až okolo siedmej. Audrey sa ponúkol, že ťa príde vyzdvihnúť, keď mu dáš vedieť, kde si."

„Nie, netreba," zavrtím hlavou, „zájdem aj sama. Viem už, kde tam je zastávka, takže sa odveziem busom."

„Len mu pekne zavolaj," zruší ma a potom mi zloží.

Chvíľku premýšľam. Možno by som sa mohla odviesť s Audreym. Zistím, čo si myslí o súčasnom prípade. Vždy som si myslela, že je podvodník, ale čo ak mal teraz pravdu? Nikdy som nebola pri jeho skutočnej práci s klientmi, poznala som ho len vďaka spoločnej práci na televíznej šou.

Vzdychnem si a vytočím Audreyho súkromné číslo.

„Áno, Devi?" ozve sa hneď po prvom zazvonení. Snažím sa netváriť ako po obliznutí citrónu, keď začujem jeho otravný hlas. „Volal ti Bill?"

„Hej," poškrabem sa po brade a premýšľam, ako mu odpovedať. „Vzal by si ma pred siedmou na stanovište?"

„Jasné," odpovie. „A kde si teraz?"

„No, akurát som skončila v škole. Pôjdem sa ešte najesť domov a..."

„Nemusíš jesť doma," skočí mi do reči a ja zatnem zuby. Viem, že som práve povedala niečo, čo som nemala. „Som práve v meste a som celkom hladný. Tak sa môžeme najesť spolu."

„Nemám momentálne peniaze," zaklamem.

Chcem sa večeri s ním vyhnúť.

„Pozývam ťa, zlatko," povie a tým mi prebije môj argument.

„Dobre," odpoviem napokon. „Kam pôjdeme?"

Povie mi meno nejakého snobského podniku a ja si vzdychnem opäť. Aspoň, že za mňa zaplatí. Keby som v takejto reštaurácii jedávala každý deň, skončila by som na ulici bez peňazí už po týždni.

„Kam ideš?" zjaví sa pri mne Seth. Tak ma naľaká až vyskočím do vzduchu. Zasmeje sa a položí ruky na moje plecia. „Hou, hou, čo je?"

„Ale nič," zašomrem. „Idem na skorú večeru s kolegom z tímu."

„Smiem sa pridať?" spýta sa.