„Čože?" zasmejem sa. „To je absolútne vylúčené. Ako môžem byť médium, keď neverím, že démoni existujú?"

„Skutočne si nezmenila názor po tom, čo si videla veci, ktoré sa tu udiali?"

Zmĺknem a znova uhnem pohľadom. Dívam sa na podlahu, kde pred niekoľkými minútami syčala svätená voda. Teraz po nej na starom kameni nie je ani stopy.

„Neveril by som jeho slovám, nebyť nášho včerajšieho rozhovoru. Vtedy si povedala, že si pre démona nezaujímavá."

„Nie som žiadne médium," pokrútim hlavou čo najrazantnejšie.

„Ale?" skočí mi ihneď do reči.

„Niekedy sa so mnou démoni zhovárajú."

„Ako?"

Nuž, asi nemôžem povedať, že ma jeden z nich preťahuje niekoľkokrát za deň. Rovnako nemôžem povedať ani to, že sa s ním bavím o normálnych veciach a chodíme spolu do školy.

„Niekedy ich počujem v mojej mysli. Nie sú to žiadne rozhovory. Je to len jedna-dve vety, ktoré občas začujem a myslím si, že to povedal ktosi vonku. No keď sa rozhliadnem alebo opýtam, prídem nato, že sa mi to muselo iba zdať, pretože nikto iný okrem mňa to nepočul."

„Rozprával sa s tebou ten démon, ktorý tu je?"

„Áno," šepla som.

„Čo ti povedal?"

Preglgnem a potom pootvorím pery: „Že sa ho nezbavíme."

„Ďakujem, Devi," usmeje sa na mňa.

Vzdiali sa a napätie, ktoré medzi nami vládlo, sa razom rozplynie. Než sa stačím spamätať z jeho blízkosti, vpúšťa dnu zvyšok tímu.

Nehovorí im, o čom sme sa bavili, ale Manu si ma podozrivo premeria očami.

„Kde je Lucia?" spýtam sa ho.

„Nemohla sem prísť," odpovedá. „Povedala, že démonická aura je tu tak zlá, až tu nedokáže vydržať. Celý večer zvracala a napokon ostala doma."

„To ma mrzí," pošepla som.

„Aspoň niekto má z tej bytosti tu radosť," odpovedá Nathaniel.

Zmätene sa na neho pozriem a potom sa zasmejem, keď sa mi pred očami vybaví Billov včerajší šialený úsmev.

„Musel som mu pohroziť tým, že ho vyrazím zo spoločnosti, ak sem príde s takými zraneniami."

„To znie presne ako on," zachichocem sa.

„Nebude to dobré, Ján," rozpráva sa s kňazom Nathaniel. „Myslím si, že to nestačilo. Démon sa vôbec neprejavil, možno sa len tvári, že tu nie je, aby sme odišli a nechali ho dokončiť skazu, ktorú plánuje."

„Musí tu byť silne zakorenený," premýšľa nahlas farár. „Ale kde?"

„Pod kostolom je chodba, ktorá vedie do hrobky."

„To nie," zapojím sa do ich debaty. „Keď som tu bola prvý raz, o chodbe sme ani nevedeli. Bola som hore v chóre a tam som sa cítila zvláštne. Keď sme objavili chodbu, šli sme do nej. Mali sme síce baterku, ale nebáli sme sa tam. Chodba nepôsobila ani stiesnene ani nejako obzvlášť strašidelne. Myslím si, že je to tu."

„Čo ste urobili s chórom?"

„Bol tam starý organ. Mysleli sme, že je prekliaty alebo niečo a majiteľ ho dal vyhodiť. No nič sa nezmenilo. Nevedeli sme prečo."

„Zaujímavé."

„A tú tajnú chodbu ste našli ako?" spýtal sa Ján.

„Ja neviem," mykla som plecom. „Audrey sa niečoho naľakal a ako utekal, zakopol do dlaždice a tá sa nadvihla. Kým sa snažil vyhrabať zo zeme, tak ju odtisol úplne. Spadla som do nej, keď som sa po tme trmácala za ním."

„Možno tu bude ešte nejaká tajná chodba," prehovorí Nathaniel.

„Dúfam, že sa v nej nebude skrývať ďalší bezdomovec," skonštatujem sucho.

Nathaniel nevenuje pozornosť mojim poznámkam. Prechádza si celý kostol a napokon zastane pred oltárom, ktorý tam ešte stále je. Sochy z neho sú už poolamované, farba oškretá.

Dvere na kostole sa otvoria a dnu zavanie ďalšia vlna vetra. Obzrieme sa k dverám a zazrieme majiteľa. Ah, Bože, ten nešťastník sa snáď prestavby tohto kostola ani nedočká.

„Už je to hotovo?" spýta sa.

Nathaniel sa pozrie na Jána a ten pochopí. Aj Manu sa poberie spolu s kňazom za majiteľom. Rozprávajú sa s ním pokojným hlasom a on prikývne. Vyjdú von a vietor ustáva.

Zmocní sa ma neblahá predtucha. Vo svojom vnútri začujem tichý smiech. Ten hlas už veľmi dobre poznám a dokážem rozoznať, že nepatrí Sethovi.

Spanikárim. Obzerám sa okolo seba, no nikde nič nevidím. Lešenie je od nás ďaleko, všetko sklo z okien už je rozbité. Nie je tu nič, čo by nás mohlo zasiahnuť. Obrátim sa a sledujem Nathaniela. Svieti baterkou za oltár a zdá sa, že za obrovskými sochami, ktoré zdobia celý predok kostola, čosi nachádza.

Socha, za ktorou stojí Nathaniel sa pohne. Najprv si myslím, že sa mi to len zdalo, no potom miestnosťou zahrmí praskot a ja sledujem, ako sa po soche svätca rozbieha obrovská puklina.

„Nathaniel!" skríknem, ale on to takisto počul a už beží čo najďalej od kamenných postáv.

Sledujem, ako sa socha rozpadáva na dve rovnaké časti, sťaby ju niekto presekol napoly. S obrovským hrmotom padá na zem, rozlamuje sa na kusy a hneď za ňou nasleduje zvyšok svätej trojice.

Okolo mojich nôh presviští vzduch, k pleciam sa mi dvíha vlna prachu a špiny. Rukávom si prikrývam nos a obzerám sa, či je Nathaniel v poriadku. Čoskoro sa vynorí z prachu vedľa mňa a zaženie tak moje šialené predstavy.

To už dnu vbehne Ján. Keď zastane pri nás a ostane zízať na prázdnu prednú stenu kostola, obaja sa tam pozrieme.

Celá predná stena je pokrytá krvavými nápismi a zvláštnymi symbolmi. Preglgnem, keď si uvedomím, že sú to kresby čiernej mágie.

„Nečudo, že je tu ten zlý duch tak pevne zakorenený," prehovorí kňaz. „Na tomto mieste sa kedysi konali čierne omše."

„Čo to má znamenať?" spýta sa majiteľ, ktorý sa medzi tým objavil pri nás.

„Že sa tu zrejme stretávali satanisti, ktorí–"

„Nie," preruší ho majiteľ pozemku. „Ja chcem vedieť, čo to znamená pre mňa ako majiteľa."

„Nuž, pokúsime sa temné sily odtiaľto vyhnať. Ak sa nám to nepodarí, budeme musieť nechať celú budovu jednoducho zbúrať."

„To nemyslíte vážne."

„Myslíme," otočí sa k nemu Nathaniel. „Alebo chcete, aby tu vyhasli ľudské životy? Nemusí to byť len prašivý robotník, ktorý vám to tu vymaľuje, viete. Nabudúce to môžete byť vy alebo niekto z vašej rodiny," hovorí mu úplne ľadovým hlasom.

Majiteľ potom zmĺkne.

Vzdychne si, niekoľkokrát urobí náznak pohybu, no všetka tá absurdnosť ho neustále drží na mieste a zabraňuje mu vybuchnúť.

„Dobre," zašomre napokon. „Ako dlho to bude trvať."

„Zajtra. Zajtra začneme znova," odpovedá Ján.

„Až zajtra?" spýtam sa.

Nepáči sa mi to. To znamená, že sa to zase všetko natiahne o ďalší deň a ja tu budem musieť zase prísť. Nechcela som to.

„Prečo zajtra?"

„Nechceme nič robiť urýchlene. Môže sa stať, že to bude trvať hodiny."

Mávla som rukou a otočila sa na odchod.

„Devi?"

„Prídem zajtra v rovnakom čase," zakričím za nimi.

Tresnem dvermi na kostole a spokojne vychádzam von. Bill a Audrey sem už ani nepáchnu a ja tu teraz musím trčať ako jediná pôvodná členka tímu. Paráda. Som odhodlaná odstúpiť z toho hlúpeho tímu lovcov duchov a odísť domov. Dopriať si kvalitný spánok, venovať sa škole a mať konečne od všetkého pokoj.

Dupem po schodoch po ceste nahor a pením od zlosti. Som frustrovaná a nahnevaná. Tak troška sa teším nato, ako si všetky tieto pocity vybijem pri Sethovi.

Zdvihnem hlavu, keď zazriem pred mojimi dverami bytu niekoho stáť.

„Laura?"

„Ahoj. Práve som ti zazvonila."

„Čo tu robíš?"

„Doniesla som ti papiere zo školy, čo nám rozdávali na hodine. Bude to potom na skúške, takže by si si to mala niekde odložiť."

„To je od teba milé," prešla som popri nej. „Chceš ísť ďalej?"

Dvere na mojom byte sa otvoria skôr, než stihnem strčiť kľúčik do zámky. Zdvihnem pohľad a zazriem v dverách môjho bytu Setha. Okolo pása ma omotanú moju huňatú osušku a na pleciach a vlasoch sa mu lesknú kvapôčky vody.

„Čaute."