Pozrie sa na mňa a trocha nakloní hlavu do strany. Vyzerá v tom momente ako roztomilé šteniatko a ja sa musím ovládnuť, aby som sa na neho neusmiala.

„Ako to myslíš?"

Snažím sa upokojiť. Necítim sa pri ňom tak zvláštne, ako keď som ho stretla prvý raz. Cítim síce mrazenie na chrbte, ale to zato, že tu na chodbe býva strašne chladno. V lete to uvítam, ale teraz na jeseň, keď začína byť vonku naozaj sychravo, to nie je až také príjemné.

Premýšľam. Neexistuje, že by rozprával v mojej hlave. Je možné, že sú to len moje myšlienky, ktoré nabrali jeho tón hlasu. Je predsa nereálne, že by som dokázala čítať myšlienky.

Toto nie je žiadna fantazijná rozprávka, kde žijú duchovia, víly a zlé čarodejnice. Tri roky pracujem v Paranormal Research Society a okrem pár nadšencov som sa stretla len so samými podvodníkmi.

Ale čo potom ten môj inštinkt?

Asi mi už naozaj preplo.

Vzdychnem si a pozriem sa na neho. Jeho tmavé oči ma pozorne sledujú.

„To je jedno," mávnem rukou. „Len som trocha unavená. Predsa je už skoré ráno."

Pozerám sa na neho a hľadám akékoľvek známky abnormalít. Ale on je len on. Nevidím žiadne rohy, či špicatý chvost. Je to len obyčajný chalan, ktorý sa vrátil z nejakej zábavy a teraz stojí vymknutý pred svojim bytom.

Netuším, ako dlho tu býva. Klamala som, keď som povedala, že som tu vždy žila. Nasťahovala som sa sem len nedávno. Je možné, že sme sa jednoducho ani len nestretli.

Seth prehrabne svoju bundu a napokon vyloví z vrecka mobilný telefón. Démon s mobilom? To je hlúposť. Démoni predsa nechápu našu modernú technológiu. Ako by ju mohli používať?

Trocha sa upokojím, kým vytáča nejaké číslo a prikladá si mobil k uchu. Opriem sa o svoje dvere a očami si dovolím po ňom kĺzať koľko sa mi len zachce.

Musím si zahryznúť do pier. Je to presne typ chalana, akí sa mi páčia.

„Tyler?" prehovorí do slúchadla telefónu svojim úžasným hlasom. „Nenašiel si tam niekde kľúče? Čo? Už si spal? Sorry. Ja len, stratil som kľúče a nemám sa ako dostať domov."

Z jeho telefónu sa ozýva rozhorčené mrmlanie prijímateľa hovoru a ja sa pousmejem. Opitý študent teraz myslí hlavne na spánok, nie na kľúče jedného zo svojich parťákov. Možno by som ho mohla nechať vo svojom byte. Ak mu stačí zdriemnuť si v kresle.

„No ok," hlesne napokon a zloží bez rozlúčky.

„Našiel ich?"

„Neviem," vzdychne. „A je absolútne neochotný mi ich pohľadať."

Znova prehľadáva svoje vrecká.

„Nevyzeráš opitý nato, že si sa bol baviť do štvrtej ráno," rypnem do jedinej veci, ktorá mi na ňom pripadá podozrivá.

„Nepijem až toľko a trvá dlho, kým sa opijem," odpovie.

„Načo by si chodil na párty, keď sa tam poriadne neožerieš?" opýtam sa.

Piatkové zabávanie totiž prestávalo byť o zábave, ale o opíjaní sa. Zvyčajne vyhral ten, kto sa dal dole najviac. Nechápala som to.

„Nemusím sa opiť nato, aby som sa vedel baviť," odpovie mi a v jeho očiach zazriem otázniky.

Obranne prekrížim ruky na svojich prsiach a uhnem pohľadom. Mala som radšej držať jazyk za zubami.

„Tiež si bola na nejakom žúre?" spýta sa a ja počujem v jeho hlase opatrnosť.

„Čo? Nie, nie," rozosmejem sa, „bola som s našim tímom u klientky."

„Tímom," zopakuje.

„To je na dlhšie," odpoviem mu a konečne sa otočím ku dverám. „Čo by si povedal na taký čaj?"

„Skvelý nápad."

Odomknem svoj byt a vpúšťam ho dnu. O pár sekúnd nato sa obaja zložíme za stôl v mojej kuchynke a ja napúšťam do rýchlovarnej kanvice vodu. Postavím ju na stojan a zapnem. Kým vyťahujem z poličky šálky, uvedomím si, že hoci je pomaly päť hodín ráno a ja som ešte stále nespala, vôbec sa už necítim unavená.

Pár minút dozadu by som najradšej zaspala aj postojačky a teraz si tu budem sedieť a pokojne popíjať čaj s chalanom, ktorého vidím druhý raz vo svojom živote.

Zjavne už vôbec nie som normálna.

„Chceš cukor?" spýtam sa.

„Hej," zaznie jeho hlas v mojej tesnej blízkosti.

Srdce mi podskočí v hrudníku, ale navonok sa mi podarí zostať v pokoji. Natiahne ruku vedľa mňa a siahne po lyžičke, ktorú mám v prstoch. Vezme si ju a ja cítim na svojom zátylku jeho dych. Do nosa sa mi dostane slabý opar alkoholu. Takže neklamal a naozaj bol na nejakej zábave.

Naberie si jednu lyžičku cukru a nasype do šálky. Potom mi ju podá a než stihnem čokoľvek povedať, už sedí opäť na svojom mieste.

Nasypem si svoj cukor do šálky a keď kladiem cukorničku na svoje miesto, zahrkoce. Ruky sa mi troška chvejú z tej náhle skrátenej vzdialenosti medzi nami. Už dávno sedí na stoličke za stolom, no ja ho ešte stále cítim pri sebe.

Kanvica cvakne a ja ju beriem do rúk. Kým nalievam vriacu vodu do šálok, snažím sa upokojiť a utíšiť svoje myšlienky.

Stretávam sa s mužmi dennodenne. S chalanmi v našom tíme, so slávnym médiom, s mojimi spolužiakmi. No ani pri jednom z nich som si natoľko neuvedomovala, že sú to muži a že ja som žena. Nielen, že ma nepriťahovali, moja myseľ jednoducho ani nepripúšťala možnosť, že by medzi nami niečo mohlo byť. Brala som ich jednoducho ako kamarátov, pri ktorých by som nikdy neprekročila hranicu.

Otočím sa so šálkami v ruke a prichádzam k nemu. On je úplne iný prípad. Od prvého momentu ma priťahuje ako magnet a jeho existencia ma takmer dusí.

„Ďakujem," natiahne sa a vezme si svoju šálku.

Sadám si oproti nemu a opieram sa na stoličke, aby som predĺžila vzdialenosť medzi nami.

„Tak teda, čo je to za tím, s ktorým to tráviš piatkové večery?" pobáda ma k rozhovoru.

„Patrím do Paranormal Research Society," spustím svoje rozprávanie popri miešaní horúceho zeleného čaju. „Svoje noci trávime tým, že navštevujeme miesta, na ktorých údajne straší. Snažíme sa o tom získať akýkoľvek dôkaz a potom našim klientom pomôcť, aby ich tie veci už neobťažovali."

„To je zaujímavé," usmeje sa na mňa.

Takmer sa ostýcham po jeho úsmeve.

Uvedomujem si, že ma už má vo svojej sieti a ja sa ho podvedome snažím zaujať svojimi rečami o nadprirodzene. Dúfam len, že ma nebude považovať za nejakú zaslepenú fanatičku, ktorá verí rozprávkam o duchoch.

No čím ďalej rozprávam, tým sa cítim pri ňom príjemnejšie. Je naozaj dobrý poslucháč. Vôbec ma neodsudzuje a ani nespochybňuje veci, ktoré mu spomínam z práce. Jasné, zopár z nich som si vymyslela, aby som bola zaujímavejšia, ale to nie je podstatné.

„Môže to byť naozaj fajn," usmeje sa a položí už vypitú šálku čaju na stôl.

„Možno ťa niekedy zoberieme na nejaké miesto. Ak máš rád strašidelné atmosféry, bude sa ti to páčiť."

„Platí," usmeje sa. „Tak ja už pôjdem," zdvihne sa zo stoličky a ja si uvedomím, že práve v tom momente ma pošteklilo sklamanie.

Nechcem, aby odišiel. Chcela by som, aby náš rozhovor nikdy neskončil. Na začiatku som sa cítila pri ňom zvláštne, no teraz všetok ten tlak zmizol a v jeho spoločnosti sa cítim príjemne.

„Seth," prehovorím a pošúcham si ramená, „ak chceš, môžeš si zdriemnuť u mňa v kresle."

„Naozaj?" spýta sa ma.

„Naozaj," odpoviem.

Usmeje sa a ja na okamih zacítim známe mrazenie v zátylku. Na sekundu mi zlý pocit schmatne žalúdok, zakrúti ním a potom ho hodí o stenu môjho brucha. No než sa stihnem spamätať, Sethov zlomyseľný úsmev je preč a všetko je opäť také ako predtým.

Vyzlieka si bundu a sadá si do kresla, ktoré je v izbe neďaleko mojej postele. Zo skrine vyťahujem tenkú deku a podávam mu ju.

„Prepáč, druhú prikrývku nemám."

„To je v pohode," odpovie a prikryje sa ňou.

Som trocha v rozpakoch. Zvyčajne by som sa vyzliekla a takmer nahá sa zvalila do postele, ale pred ním sa jednoducho neodvážim. Skopnem preto len ponožky z nôh a líham do periny oblečená v rifliach a tričku.

Očami skontrolujem výhľad z okna a uvedomujem si, že pomaly začína svitať. Netuším, koľko hodín sme sa tam zhovárali, ale som lenivá hľadať svoj mobil. Konečne padá na mňa únava a ja som takmer mŕtva skôr, než narátam do troch.

Až keď poobede otváram oči, môj byt je prázdny. Len na stole nájdem lístok od Setha, v ktorom mi oznamuje, že jeho kľúče sa medzitým našli a už je u seba doma.

Chvíľku si želám, kiežby sa jeho kľúče nikdy neboli našli.

Pozriem na hodinky na mobile a zistím, že je pol druhej poobede. Vstanem a vytiahnem z chladničky čosi pod zub. Potom si doprajem výdatnú sprchu a umyjem zuby. Keď sa napokon skontrolujem v zrkadle, som so sebou spokojná.

Starostlivosť o pleť nasledovaná jemným líčením robí zázraky. Aj keď naposledy som už pri Sethovi nepanikárila ohľadom svojho vzhľadu, stále by som pri ňom vyzerala ako pekná udržiavaná žena a nie ako chodiaca mŕtvola. Cítim sa o niečo príťažlivejšie.

Rifle a tričko vymením za legíny a top dlhý až po zadok. Vlasy si nechávam rozpustené a len ich poriadne prečešem kefou.

Viem, že dokážem vyzerať dobre, keď sa posnažím. Problém je len ten, že keď takmer každý druhý deň chodievate spávať o piatej ráno, až tak veľmi sa vám starať o seba nechce.

Otváram dvere na byte a odchádzam do obchodu. Potrebujem si nakúpiť potraviny, kým mám za čo. Vchádzam do najbližšieho obchodu a uvedomujem si, že ľudia sa po mne nejako často dívajú.

Pozriem sa na seba, no nevidím žiadnu anomáliu. Čo mám oblečenie naopak? Alebo sa mi rozmazali oči? No nech sa kontrolujem koľko chcem, nič na sebe nevidím. Polku obchodu preto prejdem s očami zapichnutými takmer do zeme. Až kým košíkom do niekoho nevrazím.

Zdvihnem hlavu a neverím vlastným očiam.

„Seth?"

„Ahoj," zazubí sa na mňa.

„Asi je hlúpe spýtať sa, čo tu robíš, však?" usmejem sa.

Som rada, že ma vidí takto. Včera som vyzerala strašne. Ale dnes, dnes vyzerám perfektne.

„To isté čo ty," odpovie mi a potom si ma premeria očami. „Vyzeráš dnes dobre."

Vidím, ako jeho oči prechádzajú po mne a leskne sa v nich hlad. Výborne. Presne tam som ho chcela mať.

„Ako si sa vyspala?" podpichne ma a hodí do svojho košíka nejaké mäso v akcii.

„Dobre," odpoviem. „Konečne som si poriadne pospala. A hlavne, prečo si zmizol len tak?" vyčítam mu to.

Zvláštne. Napätie medzi nami je preč a my sa teraz bavíme ako starí známi.

„Išiel som si po tie kľúče skôr, než môj kamoš zase zaspí, alebo sa stihne znova opiť," zavtipkuje. „Aké máš na dnes plány?" spýta sa ma.

Zastanem a takmer netrafím rukou hodiť tovar do svojho košíka na predlaktí. Chce ma niekam pozvať? A tak skoro?

„Prepáč, ale dnes večer musíme navštíviť s našim tímom nejaký starý kostol," odpoviem mu.

„Tak dúfam, že lapíte nejakého ducha."

Zasmejem sa na jeho poznámke. Duchovia neexistujú. Pravdepodobne to bude len ďalšia nudná obhliadka polorozpadnutej budovy.

Vtedy som ešte netušila, že sa na tom miestne stretnem so skutočným zlom.