Prevalím sa na posteli a otváram oči. Slnko mi svieti cez sklo dnu priamo na posteľ. Naťahujem sa a rukou prechádzam po paplóne vedľa mňa. Zvláštne, ako ho slnko dokázalo vyhriať. Človek by si myslel, že tam niekto ležal.

Vstávam a naťahujem sa pre mobil. Nikde ho však nedokážem nájsť. Chvíľku premýšľam a potom si spomínam. Kľaknem si na zem, kde ešte stále leží kopa oblečenia zo včera a vyťahujem z nej svoje rifle. Mobil je presne tam, kde som ho nechala naposledy - v pravom vrecku.

Vyberiem ho a rozsvietim displej. Moje oči prejdú po hodinkách na ňom.

Doriti! Zaspala som!

Vyskočím zo zeme a schmatnem gumičku zo stola. Vlasy si rýchlo namotám do drdola a zavriem sa do kúpeľne. O päť minút vychádzam kompletne vydrhnutá a snažím sa nasúkať do prvých vecí, ktoré mi padli do ruky.

Na nohy obujem tenisky, zhrabnem svoju kabelku a buchnem za sebou dverami. Utekám mestom a moja postava sa odráža v sklenených výplniach dverí a okien. Jeden pohľad na svoj odraz ma ubezpečí, že vyzerám strašne.

Na nohách mám dotrhané rifle, k tomu som si natiahla voľné obyčajné tričko a hnedý svetrík. Keby ma chytila módna polícia, dostala by som určite mínusové hodnotenie. Navyše som sa ešte ani poriadne nenamaľovala. Ale nato jednoducho nebol čas.

Jednu prednášku som už zmeškala, ešte ma čaká povinný seminár, na ktorom nesmiem chýbať. Mám šťastie, že som sa prebudila tak skoro.

Vchádzam do budovy školy a utekám po chodbe. Výťahom sa vyveziem pár poschodí a ocitám sa pred dverami triedy.

Nikto tam nie je a ja premýšľam, či som si pozrela dobre rozvrh. Pohľad na hodinky mi napovie, že som tu správne, iba mojim spolužiakom neskončila predchádzajúca prednáška. Opriem sa chrbtom o stenu a očkom hodím po prázdnej chodbe.

Práve vtedy vojde dnu a ja ho zazriem.

Oproti mne kráča chalan, ktorého vidím prvý raz v živote. Nemôžem z neho spustiť oči.

Je vysoký a dobre stavaný, kráča s vystretým chrbtom a díva sa priamo pred seba. Krátke čierne vlasy má nagélované a krátka ofina mu tak vytvára nad čelom striešku. Aj keď jeho účes nepatrí medzi nejaké moderné extravagantné umenie, pristane jeho tvári dozdobenej tmavými prenikavými očami a jemným strniskom.

Má na sebe tmavé tričko, ktoré mu krásne obopína hrudník a jeho krátke rukávy odhaľujú vypracované ramená.

Vypasované nohavice ladia s mojimi dotrhanými rifľami. Chvíľku dúfam, že prejde popri mne, aby som sa mohla pozrieť na jeho zadok. Bude určite výstavný kus.

Už je blízko a ja sa už viac nedokážem na neho pozrieť. Bojím sa, že nadviažeme spolu očný kontakt. Kúsok sa hanbím. On vyzerá ako Michelangelov Dávid a oproti nemu tu stojím ja, s rozviatymi strapatými vlasmi a ani kúskom mejkapu na tvári.

Zastane predo mnou a ja sa na neho pozriem.

Naše oči sa v tom momente stretnú a ja to pocítim. Vlna energie, ktorá z neho vyžaruje, je neskutočná. Mojim telom prebehne prúd a roztancuje mi po chrbte drobné zimomriavky. Jemné chĺpky na mojom krku sa postavia a svet naokolo zastavuje.

Topím sa v jeho očiach, ich hypnotická sila ma odmieta pustiť. Moje vedomie sa snaží vytrhnúť z jeho moci, ale nedokáže to. Mám pocit, akoby ma zviazal reťazami a nedovolil mi zdvihnúť sa zo zeme.

Ale to nie je všetko.

Usmeje sa na mňa, jeho úžasne tvarované pery poodhalia rad bielych žiarivých bezchybných zubov a v tom momente moju myseľ zaplaví milión obrazov, ktoré ma donútia červenať sa.

Moja myseľ sa snaží brániť, no predstavy sú silnejšie. Dívam sa stále do jeho tmavých očí, ale to nie je to, čo vidím. V skutočnosti práve vidím, ako sme my dvaja spolu, naše nahé telá tvoria neurčitú spleť rúk a nôh. Cítim, ako si ma berie, zmocňuje sa ma a ako sa mi to páči. Kričím a pritváram oči, čo ho poháňa k prudším pohybom.

V mojom podbrušku zacítim rastúci tlak, čo ma napokon privedie naspäť k zmyslom. Zatínam nohy, svet naokolo začína opäť ožívať. Uvedomujem si, že som prestala dýchať a skúšam do svojich pľúc nahnať svieži vzduch.

Rukou nevedomky prejdem po svojom bruchu a uvedomujem si, že som vzrušená. Keby sme sa nenachádzali v budove školy, asi by som ho sotila na zem a zajazdila si na ňom. Dopekla... som schopná to urobiť aj napriek tomu, že sa nachádzame na takomto mieste a ktokoľvek nás môže pri tom prichytiť.

Vzrušenie pomaličky odchádza a s novou dávkou kyslíka sa mi konečne preberá k životu aj mozog.

Ešte stále sa na seba dívame. Jednoducho sa nedokážem od neho odtrhnúť. Netuším, či prešla len sekunda, alebo hodina, proste tam iba stojím a som vďačná zato, že som opretá o stenu, inak by som sa určite zosypala na zem.

Energia, ktorú vyslal ku mne, stále tancuje po mojej koži a ja tomu začínam rozumieť. Sledujem ho a môj inštinkt mi našepkáva, že za tým všetkým je ešte niečo.

Konečne pritváram oči a zhlboka sa nadychujem. Keď ich opäť otvorím a prejdem po ňom, všetka tá túžba sa konečne rozplýva. Namiesto toho sa ozýva môj pud sebazáchovy. Zatiaľ mi iba hovorí, aby som bola opatrná. Že ten niekto, kto predo mnou stojí, nie je normálny. Neviem, či je nebezpečný, ale viem, že niečo s ním nie je v poriadku.

Ešte nikdy v živote sa mi to nestalo. Ale teraz to cítim. To mravenčenie na koži, to slabé mrazenie v zátylku, ťažoba v žalúdku. Tento muž, ktorý tu stojí predo mnou, je niečo, čo je zlé.

„Nie," pokrútim hlavou a chcem o krok cúvnuť, ale stena mi pripomenie, že od neho viac nie je úniku.

To nemôže byť pravda. Som súčasťou Paranormal Research Society. Navštevujeme miesta, ktoré sú povestné tým, že tam straší. Ale počas mojich troch rokov som sa ešte nikdy nestretla s niečím, čo by u mňa vyvolalo takéto pocity.

Dívam sa na toho chlapa predo mnou a myseľ sa mi rozbieha na plné obrátky. Čo je zač? Duch? Alebo démon? To nie je možné! Nič z toho predsa neexistuje.

Jeho úsmev sa prehlbuje. Akoby mi čítal myšlienky.

„Ahoj," vysloví napokon.

Jeho hlas načisto ochromí moje uši, ktoré sa medzitým aklimatizovali na to mučivé ticho v chodbe.

„Ahoj," z môjho mieneného pozdravu je len tiché pípnutie.

„Ty si Devi, však?"

Rovnako ako aj jeho pohľad, aj jeho hlas je úplne hypnotizujúci. Cítim sa ako had, ktorému ihrajú na flaute a on si nemôže pomôcť a musí sa vlniť v rytme melódie.

„Som," obliznem si pery.

„My sme sa ešte nestretli," pokračuje a ja v jeho hlase počujem aj odtieň miloty. „Som Seth, tvoj spolužiak."

Naťahuje ku mne ruku a ja sa jej dotknem. Jeho koža je horúca. Stisne moje prsty v dlani a do môjho tela prúdi energia. Hoci som polhodinu dozadu bola úplne nevyspatá a unavená, teraz sa cítim akoby mi jediným dotykom dobil batérie.

Predchádzajúce živé obrazy v mysli mi ihneď našepkávajú, na čo asi by som mohla túto znova nájdenú energiu využiť.

„Seth," pohrám sa s jeho menom na jazyku a rukou zablúdim do svojich vlasov. „Ako je možné, že som ťa tu nevidela za všetky tie roky, čo študujem na tejto škole?"

Znova sa pousmeje sexi úsmevom.

„Bystrá," začujem vo svojom vnútri myšlienku znejúcu jeho hlasom.

„Doteraz som študoval podľa individuálneho plánu," prekvapí ma totálne legitímnou a normálnou výhovorkou.

Ak je to démon, odkiaľ vie ako funguje pozemský školský systém?

Znova sa usmeje a ja sa nemôžem ubrániť myšlienke nato, že mi vidí do hlavy a číta všetky moje mĺkve monológy.

Čoskoro však začína úradovať moja ženská ješitnosť. V jeho prítomnosti sa začínam cítiť kúsok stiesnene. On je úplne dokonalý a oproti nemu tu stojím ja, čo vyzerám strašne.

Nemám síce nadváhu, ale nešportujem, moje svalstvo je ochabnuté a pripomína huspeninu. Na niekoľkých miestach na tele mám jazvy a strie ešte z puberty. Moja pokožka nikdy nebola z tých pružnejších, nech som ju natierala rôznymi krémami.

Vlasy mám neumyté a strašne strapaté, tvár vyhádzanú z toho, ako som včera zaspala s mejkapom. Nie som vôbec nalíčená, moja tvár pripomína nevýraznú sochu.

Som si pri ňom vedomá všetkých svojich nedostatkov a to mi uberá na sebavedomí. Chodím do tejto školy pár rokov, poznám svojich spolužiakov. Vôbec som nečakala, že sa práve dnes stretnem s tak príťažlivým mladým mužom.

Než stihne vôbec čokoľvek povedať, začínam žasnúť nad tým, prečo sa vôbec so mnou baví. Som predsa taká škaredá.

Začujem smiech a vravu. Obzriem sa a Seth sa vzďaľuje. Do chodby začínajú prúdiť davy študentov a ja medzi nimi spoznávam svojich spolužiakov a kamarátky. Obzriem sa, ale Seth je kdesi ďaleko. Zdá sa, že ho všetci ignorujú.

Nerozumiem tomu, prečo. Som jediná, ktorá z neho nedokáže spustiť oči?

„Ahoj," počujem tichý hlas a obzriem sa.

Vedľa mňa stojí Laura - moja kamarátka. Tichá chudá blondínka s knihou v ruke.

„Ahoj," usmejem sa na ňu.

„Nebola si na prednáške," odpovie mi.

Nebola. Laura poctivo navštevuje všetky prednášky a je nato hrdá. Aj keď ostatní ju kvôli tomu nazývajú čudáčkou, ona to nerieši. Voľný čas trávi v knižnici. Možno by si niektorí mysleli, že pôsobí krehko je sivá myš, ale to len preto, že ju nepoznajú. V skutočnosti je to chladný vyhýbavý typ, ktorý si zachováva od ľudí v škole odstup a neustále na sebe maká.

Laura pracuje pre rôzne firmy, zarobila si pár slušných súm popri škole a je jasné, že jej kariéra sa skončí miestom šéfky v nejakej nadnárodnej spoločnosti.

A potom som tu ja. Dievča, čo zaspalo na prednášku, pretože o tretej ráno naháňalo neexistujúcich duchov.

„Zaspala som," odpoviem jej napokon a som pripravená začať si sypať popol na hlavu. „Včera som prišla domov vlastne dneska. A bolo to okolo štvrtej ráno."

Popri nás prechádza profesor a vpúšťa nás do triedy. Sadáme si spolu za jednu lavicu. Seth sa mi stratil z dohľadu, ale snažím sa na neho príliš nemyslieť.

Pípne mi mobil a ja ho vytiahnem. Obsah smsky ma prekvapí, dorazili peniaze za našu činnosť, čo znamená, že nebudem mesiac na instantných polievkach a polotovaroch.

„Vždy som sa chcela spýtať," prehovorí Laura, keď už sedíme za stolom a naokolo ešte hučí šum z usádzania sa. „Čo z tej vašej šou je vôbec skutočné?"

Otočím sa k nej a váham. Je to moja kamarátka, ale nie som si istá, ako bude reagovať, keď jej poviem pravdu.

Naša Paranormal Research Society žije z darov klientov a iných ľudí. Okrem toho robíme nahrávky z každého nášho prípadu a to odkúpila jedna z miestnych televízií. Napokon to zostrihajú a upravia, spolu s autentickými zábermi miešajú zinscenované scenáre s hercami a vytvárajú kolekciu strašidelných príbehov, ktoré bežia každý piatok večer v telke.

„Popravde," odpovedám po chvíli. „Ešte som sa počas celej svojej praxe nestretla s vecami, ktoré by sa nedali rozumne vysvetliť. To, že klienti veria tomu, že sú to duchovia, to im niekedy ani nedokážeme vyhovoriť."

„A čo tie médiá, ktoré chodia s vami."

„Audrey?" pošepnem.

„Hej," prikývne.

„Audrey je podvodník. Ale má vybudované už meno a chodí za ním mnoho klientov. Keďže vystupuje aj v televíznej šou, ktorá vznikla vďaka nám, posiela nám časť honoráru. Ale prisahám ti, o duchoch nevie absolútne nič."

„Uvedomuješ si, že by vás mohli zažalovať za podvod?" spýtala sa.

„Nie. To, že v telke to je zinscenované, to je jasné. Ten, čo klame svojich klientov, je Audrey. My sa snažíme našich klientov presvedčiť a dostať na tú racionálnu stranu. On je ten, čo im predáva posvätené krížiky a bylinky na zaháňanie diabla."

Chvíľku sa na mňa díva a ja vidím, ako nad tým všetkým premýšľa. Nechce mi zle, ale neznáša takýto typ privyrobenia si.

„Mala by si prestať s týmito detskými naháňačkami na duchov," odpovie mi vážne. „Mala by si si nájsť poriadnu prax niekde vo firme, alebo normálnu poctivú brigádu."

„Viem," prikývnem. „Budem si niečo hľadať."

Už teraz viem, že to je klamstvo. Je mi fajn tam, kde sa nachádzam. Dostávam peniaze za nič a navyše sa môžem venovať veciam, ktoré ma bavia. Ako malá som hltala strašidelné príbehy. Zbožňovala som príbehy o duchoch, bielych paniach a návštevách zo záhrobia. Obyčajný svet potom pôsobil na mňa tak kúzelné a magicky.

Ale nič také neexistuje.

Vzdychla som si a spomenula si na Setha. Musela to byť všetko len moja hlúpa predstavivosť.

Zvyšok hodiny sa odohráva mlčky. Laura sa venuje výpočtom príkladov a popritom robí na nejakých papieroch do roboty. Ja si len kreslím kvietky po okraji zošita a premýšľam nad tým všetkým.

Kam by som šla? Nenašla som ani jedinú oblasť, ktorá by ma bavila. Neviem ani čo chcem robiť. Prečo nemôže byť lovec duchov skutočné povolanie?

Je už takmer koniec hodiny, keď mi zavrčí telefón. Pozerám sa na displej a vidím, že mi volá Bill.

„Čo je? Som ešte v škole."

„Máme nový prípad," počujem v jeho hlase radostný tón. „Starý opustený kostol. No nie je to super? Taký kontrast. Na svätom mieste straší."

„Hej, je to super."

Nechápem tomu. Bill je členom našej skupiny dlhšie než ja a napriek tomu ešte stále nepochopil, že toto celé je len jedna veľká hra. Zhorší sa mi nálada, keď si predstavím, ako vzrušený pobehuje po dobe s baterkou a vyvoláva nejakého ducha.

„Tak prídeš?" spýta sa ma, čím preruší niť mojich myšlienok.

„Hej, hej," odvrknem a on potom bez rozlúčky zloží.

„Ďalší prípad?" prebodne ma Laura pohľadom.

Nedívaj sa tak na mňa.

„Áno," odpoviem a vstanem.

Musíme sa ešte vrátiť do domu ženy zo včera. Je celá nervózna a nechce veriť tomu, že jej dom je úplne čistý. Takže jej napokon sľúbime, že tam opäť ostaneme cez noc, tentoraz aj s ňou. Chce to všetko vidieť na vlastné oči.

A tak znova čakám ako taký blázon do tretej hodiny rannej len preto, že niekto tvrdí, aká je to prekliata hodina. Vraj sa vtedy udeje najviac smrtí, že je to obrátená hodina Krista a neviem čo ešte. Táraniny.

„Ak tu je nejaká bytosť, nech nám dá znamenie!" vykrikuje Bill pobehujúc s kamerou a termosenzorom.

Stojím vedľa neho a nemyslím na nič iné iba nato, kedy konečne zaľahnem do postele. Chcem ísť už domov a vypadnúť z tohto potuchnutého brlohu plného mačacej srsti.

Majiteľka domu stojí pri nás a je napätá snáď rovnako, než Bill.

Naše slávne médium Audrey tu nie je. Odmieta byť hore do tretej ráno. Veľavážený pán totiž musí aj spať, aby bol na ďalší deň svieži a plný energie.

Zvraštím tvár. Vždy som ho nenávidela.

„Je tu niekto?" zakričí Bill znova a ja prevrátim očami.

„Vždy budem s tebou, Devi."

Pozriem sa na Billa, no potom mi dochádza, že to vôbec nebol jeho hlas. Okrem nás troch tu ale už nikto nie je.

„Nepočuli ste niečo?" spýtam sa.

„Nie," otočí sa ku mne Bill, no v jeho očiach vidím záblesk nádeje. „Počula si niečo?"

„Neviem. Asi sa mi to len zdalo."

„Oni ma nepočujú, moja drahá," ten hlboký hlas sa znova ozve. No tentoraz je bližšie. Takmer akoby niekto stál za mnou a šepkal mi tie slová rovno do ucha. Myknem sa, no vedľa mňa nikto nie je. Bill s majiteľkou sú už v inej časti domu.

„Pozvala si ma predsa k sebe," vysvetľuje mi hlas.

„Čo doriti..."

„Si v pohode?" objaví sa pri mne Bill.

Pozriem sa na neho. Nemôžem im povedať, že niečo počujem. On by mi to možno zhltol, ale čo ostatní? Budú ma považovať za blázna.

„Len som kúsok unavená," odpoviem. „Mala by som ísť domov."

„Hodím ťa autom?" spýta sa.

„Budem ti vďačná."

Tentoraz vchádzam do vchodu o kúsok neskôr, no menej unavená, než včera. Prejdem na poschodie, kde sa nachádza môj byt, keď si všimnem, že na chodbe niekto stojí. Prižmúrim oči a potom rozoznávam siluetu postavy.

„Seth?"

„Ahoj," otočí sa ku mne. „Čo tu robíš?"

„To by som aj ja veľmi rada vedela," odpoviem mu.

„Ja tu bývam," usmeje sa. „Vždy som tu býval."

„Fakt? Aj ja," odpoviem. „To je super," ignorujem vstávajúce chĺpky na mojom zátylku. „A čo robíš o štvrtej ráno na chodbe?"

Nechcela som sa správať ako nejaká hlupaňa, ale prišiel mi podozrivý.

„Haló?" zamával mi rukami pred nosom. „Vraciam sa z párty. Je piatok večer, vlastne už sobota ráno. A ja zisťujem, že nemám kľúče."

„Ou..."

„Musel som ich nechať u kamoša, alebo zabudnúť doma," poškrabe sa po brade.

Spozorniem. Práve som mu chcela navrhnúť, aby prespal u mňa. Som normálna? Ani ho len poriadne nepoznám. Čo ak to je nejaký blbý úchyl alebo niečo.

Díva sa na mňa a ja stuhnem na mieste. Myšlienka o tom, aby u mňa prespal, sa mi pomaly derie na jazyk. Nechcem ju povedať, ale začínam sa cítiť akoby na tom závisel môj život. A potom mi to dochádza. Tlačí ma svojou vôľou.

„Naozaj bystrá," pochváli ma hlas a ja ho spoznávam. Je to Sethov hlas. A presne ten istý hlas som počula aj dnes v dome majiteľky.

Zaujmem obranný postoj a prekrížim ruky na svojej hrudi.

„Čo si zač?"