Keď po nekonečnej temnote otváram oči, zisťujem, že žijem. Srdce sa mi prudko rozbúši. Myslela som, že je už načisto po mne, že sa prepadnem do nekonečnej studne bolesti, no znova som sa mýlila. Avšak ľudský svet, ktorý ma víta, je omnoho nepriateľskejší, než som čakala.

Do očí mi pleští sterilné biele svetlo. Studenšie než kov, na ktorom ležím. Myknem sa, skúšam naťahovať stŕpnuté údy, no nemôžem. Bránia mi v tom remene, ktorými som pripútaná.

V miestnosti pípajú a zurčia rôzne prístroje. Drobná bodavá bolesť v predlaktí mi napovedá, že mám zrejme napojenú infúziu.

„Pán profesor, subjekt číslo D16X19S sa práve prebral."

„Perfektné. Priprav všetky nástroje, otestujeme jej odolnosť a regeneráciu."

Obrátim hlavu za hlasmi, no vidím iba reproduktory na strope a lesklé zrkadlo v stene. Tma za ním mi napovedá, že je to zrejme jednosmerné okno.

Začujem buchnutie dverí a ľahké kroky. O pár sekúnd nato niekto prisunie vedľa môjho tvrdého lôžka kovový vozík, na ktorom sú rôzne nástroje. Obrátim hlavu naspäť dohora a vidím mladého chalana.

Má jemné strapaté pieskové vlasy, laboratórne okuliare a dlhý žiarivo biely plášť. A v očiach iskru mladosti, túžbu po poznaní, nevinnú zvedavosť. Cukríček.

Možno je len študent na výške, môj rovesník, a predsa sa cítim, akoby som bola o niekoľko storočí od neho staršia.

„Ako sa cítiš?" spýta sa ma, kým si pripravuje nástroje.

„Unavene," poviem.

Neviem, ako dlho som bola mimo a cítim sa ako zombie. No kým tie filmové sú plné energie a bažia po krvi, ja by som sa najradšej obrátila a odišla naspäť do hrobu, v ktorom som už bola jednou nohou.

„Podľa našich výsledkov by ti mala pomaly dochádzať energia. Spaľujete ju o čosi rýchlejšie, než bežný človek, preto jej aj viac potrebujete prijať."

„Hmm," poviem.

Nie je to žiadna inteligentná odpoveď, ale naozaj nemám chuť baviť sa s ním o démonoch ako o novo objavenom druhu zvieratiek.

„Začnime," ozve sa starší hlas z reproduktora.

„Idem nato, pán profesor."

Chalanisko spustí diktafón na stole a potom si slabo odkašle: „Subjekt D16X19S. Ženské pohlavie, démonická podstata, druh sukubus. Pôvodom človek, Devi Thompsonová, študentka, 22 rokov. Všetky výsledky v norme. Chystáme sa otestovať jej regeneráciu a odolnosť."

Pozerám sa, ako prisunie kovový vozík ešte bližšie k posteli a naťahujem krk, aby som naň dovidela. Vzápätí jeden z nástrojov zdvihne a ja zazriem ostrý skalpel.

Myknem sa a snažím sa vyslobodiť, keď priblíži drobnú čepeľ k mojej pokožke.

„Nevrť sa, prosím ťa," povie. „Nerád by som použil paralyzujúcu modlitbu, pretože ináč budeme mať skreslené výsledky."

Hlasno odfrknem: „Nie som žiadny pokusný králik."

„Uhmmm, sorry, ale si. Ak tomu dobre rozumiem, už si dávno mala byť mŕtva, takže istým spôsobom si neexistujúci človek v tejto spoločnosti. Takže nemáš práva ako bežná ľudská bytosť."

„Ty drzý okuliarnatý krpec," zazriem na neho. „Pretrhnem tie remene a potom ti vykrútim ten tenký krk."

„Rozkošná," nenechá sa mnou strhnúť, vlastne po celý ten čas ani len neodtrhol oči od svojho spisu, ktorý mal v ruke.

Znova si napraví sklenené laboratórne okuliare a pohne sa skalpelom bližšie.

Myknem sa.

„Tie remene sú prispôsobené pre démonov," dodá len tak na okraj a potom sa natiahne.

Čepeľ sa zaryje do mojej pokožky pozdĺž predlaktia rýchlo a bezbolestne. Syknem skôr kvôli reflexu než kvôli neexistujúcej pálčivej bolesti. Avšak moja pokožka sa v momente zaceľuje, zašteklí ma, kým sa rana hladko uzavrie a zmizne bez jedinej jazvičky.

„Bolelo to?" spýta sa.

„Ani nie," dodám.

Musím sa pousmiať. Len pred pár dňami som mala roztrhané hrdlo a rozchodila som to. Obyčajná drobná ranka skalpelom ma nezabije.

„Rýchlosť regenerácie v rámci nameraných noriem nadprirodzených bytostí," zahundre mladík do diktafónu a potom sa obráti znova ku kovovému vozíku na kolieskach. „Drobné fyzické zranenia spôsobené obyčajnými nástrojmi nemajú takmer žiadny účinok."

„Začni s nadprirodzenými zbraňami, dobre?" začujeme z reproduktoru starý hlas.

„Áno, pán profesor," odpovie a s čímsi zahrkoce.

Keď sa ku mne znova obráti, v ruke tentoraz drží sklenenú pipetu. Priehľadná tekutina v nej mi naženie strach. Niečo mi hovorí, že v nej nie je obyčajná voda, či kyselina. Je v nej niečo oveľa, oveľa horšie.

„Svätená voda," potvrdí mladý výskumník moje obavy.

Až teraz sa začnem naozaj mykať. Ale tie prekliate remene držia akoby boli zo železa. Netuším, čo do nich pridali, ale aj keď sa sústredím a snažím sa mágiou znásobiť svoju silu, nedokážem ich odrapiť.

Vtedy sa ten chalan nahne nado mňa a prvá kvapka svätenej vody dopadne na moju pokožku.

Kvapôčka zasyčí na mojej koži, okamžite sa do nej vpije a zanechá mi na predlaktí drobné červené koliesko ako keby mi naň kvapol horúci vosk. Nevykríkla som, ale rana ma páli. Avšak moja pokožka sa rýchlo hojí, purpurová bodka prudko mizne.

„Prvé kolo testu so svätenou vodou skončené," prehovorí do diktafónu, „potvrdená vysoká alergická reakcia. Bolelo to?"

„Nie," prehovorím pomedzi zaťaté zuby.

Som hrdá. Ale nechcem mu prezradiť, že obyčajná kvapôčka vody v skúmavke ma desí viac, než ostrý skalpel, ktorý mi pred chvíľkou zarezával do tela. Naozaj nie som normálna.

„Zaujímavé," uškrnie sa chalan, keď sa zahľadí na monitory neďaleko mojej postele. „Mali sme tu takých, ako ty."

Oboch nás vyľaká rozrazenie dverí. Pozrieme sa tým smerom a zazrieme vstúpiť do miestnosti starého muža, taktiež v bielom plášti.

„Profesor," obráti sa mladík k nemu. „Práve som začal s testovaním svätenej vody."

„Výborne. Máme ešte ďalšie vzorky?"

„Skúsil som len stupeň jedna."

„Výborne," tentoraz je to profesor, čo vezme z tácky na vozíku sklenenú pipetu.

Znova zamykám remeňmi.

„Nemusíš sa snažiť, srdiečko. Kým si sa so svojim priateľom zabávala, vyvinuli sme niekoľko drobných vynálezov, ktoré nám zaobchádzanie s vami celkom uľahčili. Okrem iného, podarilo sa nám vyvinúť aj dômyselnejšie zbrane."

Prestanem sa mykať a dívam sa na neho. Ako dlho toto laboratórium funguje? A čo všetko stihli už vypátrať?

„Iste je to aj pre teba zaujímavé. Vidieť, ako ľudstvo konečne napreduje aj v tejto oblasti. Práve sa chystáme vyskúšať nové hypotézy."

Ďalšia kvapka dopadne na moju ruku.

Vykríknem od prekvapenia. Syčanie, červený kruh, zahojená pokožka. Ibaže... tá bolesť bola o čosi silnejšia.

„Vedela si, že sme vyvinuli rôzne úrovne svätenej vody? Tá prvá, bola taká bežná. Nájdeš ju všade. Avšak my máme aj ďalšie typy. Niektoré z nich posvätili významné osobnosti náboženstiev. Vedela si, že čím pobožnejší človek jej požehná, tým silnejší má účinok? Ako táto, ktorou som ťa pokvapkal. Táto má druhú úroveň."

Zazerám na neho a mlčím. Len počkám na správny moment a prekvapím ich. Ten druhý stupeň zabolel, ale nebolo to nič strašné. Dá sa to vydržať. Urobia pár testov a potom ma nechajú na pokoji. A medzitým vymyslím, ako odtiaľto vypadnúť.

„A potom, tu máme tretiu úroveň," povie a vytiahne tretiu pipetu.

Voda v nej ma svetlú žltú farbu.

„Rozhodli sme sa ich zafarbiť, aby sme si ich nepomiešali. Na prvý pohľad predsa ľudia nespoznajú žiadny rozdiel. Ale vy, démoni, áno."

Keď tretia kvapka dopadá na moju kožu, hlasivky rozozvučím o čosi silnejšie. Páli to ako kyselina. Tú bolesť vydržím znášať iba preto, že to je jedna prekliata kvapka na mojom predlaktí. Ale čo by som robila, keby ma takou vodou obliali? Keby ma do nej namočili?

Keď mi ukáže tekutinu sýtej žltej farby, zatnem zuby.

„Zdá sa, že je to skutočne pravda," zasmeje sa profesor. „Je to geniálne, za toto musíme Jánovi poďakovať. Zdá sa, že čím viac človek verí, tým silnejšiu moc má jeho viera. Úžasné."

„Neviem sa dočkať, keď mu poďakujem osobne," zavrčím.

„Oh, to sa mýliš," usmeje sa profesor. „Nedostaneš sa odtiaľto. Skúšali to už mnohé bytosti. Občas ich môžeš počuť alebo cítiť. Dokonca ich cítime aj my. A to sme obyčajní smrteľníci bez kúska nadprirodzených schopností."

Nepočúvam ho.

Premýšľam nad tým, ako sa dostať odtiaľto preč. Remene nepretrhnem. Aspoň nie, kým som takáto slabá. A týmto mikromučením mi ešte aj odoberajú mágiu. Potrebujem moc, potrebujem sa nakŕmiť. No nikde nie je nikto, kto by bol k dispozícii.

Môj zrak sa presunie na mladého vedca, ktorý stojí vedľa profesora a zaznamenáva do počítača výsledky prebiehajúceho testovania. Videla som mu to na očiach. Je mnou fascinovaný. Je tak mladý, zrejme stále i kúsok naivný.

Mohla by som ho spracovať a nakŕmiť sa z neho. Musím ho oblbnúť, dostať sa mu do hlavy a prinútiť ho, aby mi dovolil nakŕmiť sa. A ak nie, tak ho ovládnem, aby ma pustil.

„A tu máme víťaza," prehovorí profesor a ja zazriem ďalšiu vzorky svätenej vody. „Vzorka číslo päť. Najsilnejšia svätená voda, akú máme. Posvätil ju samotný pápež."

Táto je tak stmavená farbivom, až pripomína tmavý moč. Tá farba je odporná už len na pohľad, nechcem, aby mi z nej čo i len kúsok zmáčal pokožku.

Kvap.

Zvriesknem tak nahlas, až obaja podskočia. Kvapka bublajúcej svätenej vody na mojej pokožke sa postupne vnára do môjho tkaniva, preniká tenkou vrstvou pokožky a prežiera sa až do mäsa.

Moje zvriesknutie sa mení na nepresávajúce kvílenie až do momentu, kedy sa moja pokožka znova nezacelí. Aj napriek tomu ale na novej ružovej, práve zahojenej, ruke cítim otravné mravenčenie.

Bolí to ako peklo.

„Toto je to, čo ma fascinuje najviac," prehovorí profesor. „Vaša úžasná schopnosť regenerácie. Ste ako jašterice, dokážete regenerovať čokoľvek, len za použitia tej vašej mágie, niečo, čo mi nazývame energiou. Pokiaľ to nerozlúskneme, nedostanete sa odtiaľto."

„Prečo nás nenecháte na pokoji?"

„Prečo by sme mali nechať ujsť takú jedinečnú príležitosť? Len si to predstav, dievča. Tie možnosti! Keby mal každý človek schopnosť regenerovať sa, nikto z nás by nikdy neumrel na starobu."

„Chceš žiť večne?" usmejem sa na neho sladko. „Tak uzatvor zmluvu s diablom."

„Niekoľko výskumov a nebude to potrebné. Možno nebudeme nesmrteľní, to by bola príliš veľká utópia. A svetom by otriaslo. Ale môžeme ako zdroj nesmrteľnosti používať vás."

Očami skočím po mladom vedcovi, ktorý nervózne postáva vedľa nás. V očiach sa mu zračí niečo ako rešpekt, pred starým pánom profesorom. Alebo i niečo, čo môže byť strach?

„Bola by hlúposť nevyužiť vašu úžasnú schopnosť regenerácie. Vyrežeme ti obličku a ponúkneme ju darcovi. A kým darca bude fungovať s tvojou obličkou, tebe v tele medzitým dorastie nová. A takto to budeme môcť neustále opakovať takmer s každým orgánom. Znova a znova. A keďže nemôžete umrieť, nemusíme vás ani uspávať."

Zízam na neho a na čelo mi vystúpia kropaje potu.

„Nemôžeme umrieť, ale stále cítime bolesť," šepnem.

„To nikoho nezaujíma. Ste démoni a na zemi nemáte čo robiť."

Nedokážem sa na neho už viac pozerať. Ten chlap je šialený. Musím odtiaľto čo najrýchlejšie vypadnúť.