„Si si istá, že to naozaj chceš?" spytuje sa ma Seth, keď vystúpime z poloprázdneho autobusu.

Neodpovedám mu. Po prvý raz. Stavím sa, že veľmi dobre pozná moju odpoveď aj bez toho, aby som to všetko vyslovila nahlas.

Nie, nie som si istá. Som nútená urobiť to najkrajnejšie rozhodnutie a viem, že všetko sa môže posrať.

Vzala mi Matta. Kedysi na začiatku, keď som sa s ňou zoznámila, som pochopila, že to je iba ďalšia sadistická sviňa, ktorá má rada, keď sa jej všetci pchajú do zadku. A možno i doslova. A potom stiahla do pekla Lauru, moju jedinú kamarátku. Možno to bol spôsob jej týrania. Schválne sa tvárila, že o nás nevie, kým my dvaja sme si mysleli, že nás chráni talizman. Čo ak veľmi dobre vie, ako sa máme, kde sme? Čo ak to využíva ako zámienku, aby mohla ublížiť tým pár ľuďom, ktorých začínam mať naozaj rada?

Zdvihnem pohľad a zazriem, že Sethove hnedé čokoládové oči ma uprene pozorujú. Ešte nikdy nevyžarovali toľko tepla. Je to niečo, čo môžem považovať za súcit? Neviem.

„Ty mi povedz, či chceš ísť do toho všetkého so mnou," usmejem sa. „Stavím sa, že sa ti Bune dostane do hlavy ako nič."

Seth sa usmeje tiež: „Možno mi potom konečne začneš dôverovať."

„Si blázon."

„Možno. Kto z nás nie je? Ženieme sa za svojim hladom, nevnímame veci, ktoré sa dejú navôkol. Niekedy premýšľam, či by som bol ten istý človek, keby som sa nestal démonom. Zmenili by sa moje hodnoty rovnakým spôsobom ako teraz? Alebo by som bol úplne iný človek? Dobrý človek?"

„Nezačínaj s tými sračkami, Seth. Nevedela som, že sa ti všetky tie blbé reči dostali pod kožu."

Nezačni pochybovať o tom, či v nás zostalo aspoň kúsok ľudskosti. Potrebujem niekoho, kto mi vždy povie, že ostalo. Aj keby to malo byť klamstvom.

„Nikto tu nie je? Zvláštne."

„Možno ani nie. Je neskorá noc, neočakávam, že by sme niekoho našli prechádzať sa po cintoríne."

„A čo satanisti?"

„Chodia po cintorínoch? Myslela som, že čierne omše vykonávajú na nejakom štýlovejšom mieste."

„Ako napríklad priamo v dome Pána," uškrnie sa Seth.

Vtipkujeme a kútiky sa nám nadvihujú, no napriek tomu chladný nočný vzduch nepretína náš smiech. Obaja sme napätí z toho všetkého, čo sa má v priebehu niekoľkých minút stať.

Hop alebo trop.

„Takže tu napokon ani nebýva?" poznamená Seth, keď jediným trhnutím ruky rozrazí zámku na masívnych drevených dverách.

„Nathaniel predsa vymietol démona. Nemôžeš sa preto čudovať, že prerobený kostol sa stal domovom pre šťastnú veľkú rodinu," tentoraz mám problém odolať smiechu.

Nebola som v kontakte s majiteľom prekliateho kostola. Viem len, že mu Nathaniel na moje odporúčanie kázal, aby sa nedotýkal krvavého kruhu za oltárom. Aby ho radšej zamuroval, zastaval, no majiteľ nič také neurobil. Očividne si povedal, že má dosť bláznov, ktorí sa hrajú na paranormálnych odborníkov.

Odtiahnutý a rozbitý oltár stojí uprostred miestnosti. Okná sú zadebnené, po krásnych farebných mozaikách neostali žiadne stopy, ak nerátam jazvy na Billových rukách, ktoré s tak veľkou hrdosťou nosí.

„Tak a čo teraz?"

„Ty si z nás dvoch veterán," poviem.

S rozsvietenou baterkou v ruke ďalej prechádzam vpred, moje kroky sa hlasno ozývajú v mŕtvolnom tichu rozbitého kostola. Diera, v ktorej sa kedysi ukrýval bezdomovec, je prekrytá ťažkou betónovou kockou, aby tam druhý raz nikto náhodou nepadol. Kužeľom svetla prechádzam dopredu, nevšímam si rozštiepený oltár. Krvavý kruh je viditeľný stále rovnako. Akoby ho nedokázal ohlodať ani sám zub času.

Krv z neho je tmavá, hnedá. Šíri sa z nej pach, z ktorého sa mi dvíha žalúdok. Bune sa zrejme poriadne dlhú dobu nekúpal, preblysne mi hlavou.

Chrapľavý smiech spôsobí, až obaja vyskočíme od ľaku. No nech svietim kdekoľvek, nevidím nikde ani len ducha. Zato drhnúci sa smiech postupne prechádza do čistejšieho hrubšieho hlasu. Akoby sa v mojom vnútri smial človek, ktorý niekoľko rokov neotvoril ústa a teraz musí znova vyladiť svoje hlasivky.

„Čím dlhšie ťa počúvam, tým viac si zaujímavá, dievča."

Bune.

Je to jednoduché. Stačí len prerušiť ten kruh, ktorý je na tej stene a on sa dostane von. Buď ma rozmliaždi priamo jeho magická sila, alebo on, keď si zmyslí, že jeho poddaná nepotrebuje vďaku za vyslobodenie. Obzvlášť po tom, ak sa mi bude hrabať v hlave a príde nato, že som sa snažila robiť čokoľvek, aby sa odtiaľ nedostal.

Seth sa nehýbe a mám pocit, že ani len nedýcha. Nevidím pri jeho ústach žiadnu vyzrážanú paru, ako z môjho zrýchleného dychu.

Podídem k oltáru a potom sa rukou dotknem krvavého kruhu. Dlaňou rozmažem zložitú kresbu pentagramu a ustúpim.

Už niet cesty späť.

V zadebnenej budove náhle ožije vzduch, popri nás preletí víchor a pár dosiek na oknách povolí. Ledva sa držím na nohách, stena predo mnou sa začína praskať, presne podľa čiar magického symbolu. Som ochotná pomodliť sa zato, aby kostol nevyletel do vzduchu. Nepotrebujem žiadnu nechcenú pozornosť.

Stena znova praskne a potom kus z nej padá na podlahu. Množstvo prachu, ktoré sa kúdolí z nej, je nenormálne. Moje oči na podlahe zazrú známe šupinaté tlapy s pazúrmi. Nečakám na nič, padám na kolená k zemi, pohľad tvrdohlavo zapichnem do zeme.

Je len jeden spôsob, ako to všetko neposrať. Slúžiť mu.

„Dievča," jedna z hláv na mňa zahučí, no ja stále odmietam zdvihnúť pohľad. Počujem, ako sa miestnosťou ozýva zmiešaný smiech troch hláv. „Chceš robiť veľké veci a popritom si úplne maličká. A napriek tomu, že ma z duše nenávidíš, skláňaš predo mnou šiju. Keby som chcel, mohol by som ti jediným švihnutím odseknúť hlavu."

Zdá sa, že Seth ho nezaujíma. Cítim, že kľačí vedľa mňa, ani len neviem, kedy to urobil, no je bystrý a pochopil situáciu. Áno, idem sa ako zbabelý prašivý pes kľaňať Bunemu, aby mi pomohol zbaviť sa Lilith.

„Čo urobíš, aby som to namieste neurobil?"

Seth sa mykne, ale ja ho zadržím rukou. Budem riskovať svoj vlastný krk. Vlastne... som schopná urobiť čokoľvek, aby som tú suku Lilith zosadila z jej trónu.

„Alebo ešte lepšie, koho hlava padne namiesto tvojej, dievča?"

„Hlava podvodníčky," šepnem.

„Hlava podvodníčky i tvoja hrdosť," riekne. „Ja neudeľujem dary, ani žiadne láskavosti. Daj mi svoju hrdosť, Devi, to, čo si ceníš najviac."

Nechcem.

„Nemusíš ma milovať, nemusíš sa pretvarovať, že som tvoj boh," kráča ku mne.

Škrabot jeho pazúrov na podlahe postupne slabne, mení sa na capkanie bosých nôh. Bojím sa, že ak sa pozrie do mojich očí, bude všetko vedieť, ale zdá sa, že vie všetko aj bez toho. Nikdy sa nenaučím chrániť svoju myseľ pred výpadmi démonov?

„Nechcem tvoju úctu, či oddanosť. Chcem, aby si ma poslúchla na slovo, aj keď ma budeš z duše nenávidieť, aby si zahodila všetko, na čom ti záleží, až kým nebudeš nenávidieť samú seba."

Keď sa v mojom zornom poli objaví ruka, konečne sa odvážim zdvihnúť hlavu.

Predo mnou stojí dospelý nahý muž - Bune v ľudskej podobe.