Ahojte. :) Mrzí ma, že som zabudla vo štvrtok publikovať novú časť. Nemám žiadnu už napísanú dopredu a kvôli NaNoWriMo mi to úplne vyfučalo z hlavy. Chcem týmto poďakovať ľuďom, ktorí si všimli, že som nepridala novú časť a pýtali sa, či je všetko v poriadku. :) Áno, je. :) Dani žije, len nestíha s písaním. :) Ale konečne som si našla troška čas (odsunula som nabok Ladies First 2) a tu vás čaká nová časť. :) Dúfam, že sa bude páčiť. :)

***

„Prosím, už dosť," šepnem.

Nemám energiu ani len nato, aby som vôbec dokázala kričať. Hlasivky ma bolia, no obrovskému bodaniu v mojom bruchu sa nevyrovná nič. Len pred pár sekundami mi čosi vyrezali z tela a dali to konzervovať. Jeden z orgánov, o ktorom hovoril ten šialený profesor. Predpokladám, že to bola pečeň. No nie som si istá. Nikdy som tú ľudskú nevidela.

Myslela som, že to nebude také zlé. Mali ma len rezať a fŕkať vodou, aby sledovali, ako rýchlo sa hojím. Nečakala som, že by sa takáto nevinná ľudská zvedavosť zmenila na totálne šialenstvo.

Rozkašlem sa, z pier mi vyprskne čerstvá krv.

„Fascinujúce," počujem hlas toho starého šialenca. „Po takom zákroku by obyčajný človek už dávno upadol do šoku. No ona sa neustále hýbe a dokonca môže komunikovať. Jej prah bolesti je úplne odlišný, než ten ľudský."

Pozriem na neho a mám sto chutí otestovať jeho prah bolesti. No nemôžem. Som úplne zoslabnutá, moje telo je vyčerpané. Potrebuje mágiu nato, aby mohlo fungovať. Mágiu nato, aby nezačalo odumierať.

Mágiu...

„Koľko orgánov ste už takto odobrali?" syknem pomedzi zaťaté zuby.

„Menej, než päť," usmeje sa na mňa starý profesor. „Zistili sme, že začínali odumierať len čo sme ich odstrihli od príjmu energie. Tej vašej mágie. Momentálne sa snažíme mágiu extrahovať, aby sme ju vedeli vyrábať."

Prestávam vnímať, čo hovorí. Oči mi utekajú dozadu, telo mi tŕpne a oťažieva. Chcem jednoducho už zomrieť. Čokoľvek je lepšie, než toto tu.

„Profesor, odchádza nám!" skríkne mladý vedec, ktorý na začiatku na mne prevádzal nevinné neškodné pokusy.

„Vidím, ty hlupák! Každý z nich reagoval takto!" odsekne mu. „Na čo čakáš? Prines svoje experimentálne vzorky."

„Tieto sú iné od ostatných. Neviem, aký to bude mať na ňu účinok."

„Použijeme ich."

„Ale čo ak ju to zabije?"

„Nemáme na výber. Prestaň sa nad tým zamýšľať, Matthew. Sám si ich počul, nikdy nezomrú. Iba sa prepadnú do pekla. A to si predsa zaslúžia."

Netuším, čo práve predvádzajú, ale počujem, ako mladík hrmoce s nejakými sklenenými ampulkami. Potom mi chytia moju nevládnu ruku, zrejme mi niečo pichajú do infúzie.

Zaplaví ma mágia. Má kovovú studenú pachuť a akoby bola špinavá. Netuším, čo za svinstvo do toho primiešali. A možno ani nechceli. Mágia je tá najčírejšia forma energie, ktorú moje telo potrebuje. Získať ju je pre ľudí ohromne ťažké, pretože ňou málokedy disponujú. No a teraz mi kúsok z nej prúdi v tele.

Svaly na bruchu sa mi kŕčovito stiahnu, ale potom sa uvoľnia.

„Zaberá to!"

„Ešte jednu. Vyzerá, že nie je koncentrovaná natoľko, ako by sme chceli."

Ďalšia injekcia života s mojim telom robí divy. Cítim, že rany v mojom tele sa uzatvárajú, šteklenie v mojom bruchu naznačuje, že chýbajúci orgán v mojom tele sa snaží dorásť. Ale mágia, ktorú mi dali, ani zďaleka nestačí.

„Ešte," vydýchnem. „Potrebujem ešte ďalšiu."

„Máš ešte nejaké?"

„Vo svojom laboratóriu."

„Prines ich. Čo najrýchlejšie."

„Áno, pán profesor."

Počujem, ako čiesi kroky urýchlene vybehnú z laboratória a za necelú minútu sa vrátia. Cítim ďalšie prílevy mágie, prevaľujú sa cezo mňa ako lenivé vlny a mňa začína napĺňať teplo. Príjemná hrejivá energia mi začína uzatvárať rany, môj chýbajúci orgán dorastá v sprievode známeho šteklenia.

„Stabilizuje sa, pán profesor."

„Výborne, Matthew, sme znova o krok bližšie. Skvelá práca."

Mám chuť sa usmievať. Moja bolesť konečne pominula a namiesto nej ma zalieva pocit úľavy. Vydýchnem a spokojne sa uvoľním. Hoci ležím na tvrdom stole, je mi to jedno. Netúžim po ničom inom, iba konečne zaspať a poriadne si oddýchnuť. Privriem oči a znova zafučím, pripravená uložiť sa na sladký spánok.

V mojom vnútri sa ozve zadunenie.

Zvriesknem a vystrelím nahor, remene sa napnú, zarezávajú sa mi do tela.

„Čo sa deje?"

„Čo ukazujú prístroje?"

„Nezabralo to?"

„Všetko je v poriadku. Zdá sa, že iba trpí náhlymi bolesťami. Ale nevyzerá, že by sa jej rany znova otvorili."

„Možno nám znova pokazili prístroje. Tá ich mágia spôsobuje, že nám zariadenia šalejú zo dňa na deň."

Náhla bolesť, ktorá ma zasiahla, sa stráca a ja sa znova uvoľním na stole.

„Vyzerá, že to skončilo."

„Možno to bol nejaký záchvat. Asi si jej telo konečne uvedomilo, že malo byť v šoku z toho, čo sa stalo. Človek si pri nich nemôže byť už vôbec v ničom istý. Prevezieme ju do jej izby. Nech si trocha odpočinie. Potom začneme s ďalšími pokusmi. Zvládneš to, Matthew?"

„Áno, pán profesor."

„Skvelé. Ja si budem musieť ísť ľahnúť. Z toho jej škreku ma bolí hlava."

Ťažké kroky odznejú a ja otváram oči. V miestnosti je okrem kamier už iba mladý vedec so strapatými vlasmi.

„Prevezieme ťa preč, aby si si mohla oddýchnuť," povie.

Neviem prečo, ale zdá sa mi oveľa ľudskejší, ako jeho mentor, ktorý ma na starosti tento výskum. Za iných okolností by som namietala, ale teraz iba slabo kývnem. Som stále unavená. Netuším, koľko mágie do mňa naočkovali, ale stačilo to iba na zahojenie mojich rán. Stále cítim hlad.

Chytí sa rukovätí stola, na ktorom som pripútaná a kolieska zakvília, keď sa konečne rozhýbu po dláždenej podlahe. Ani si len nespomínam, kedy ma odpojili od prístrojov. Zrejme vtedy, keď mnou prebehla tá náhla bolesť.

„Čo sa ti to stalo?" spýta sa. „Pred chvíľkou, keď ťa z ničoho nič vytrhlo."

„Neviem," zaklamem.

Nepotrebuje to vedieť. Nepotrebuje vedieť, že som sa stala démonom aj vďaka Bunemu, ktorého mágia sa vo mne znova ozvala. Bune sa prebúdza a ja o tom viem. Som s nim predsa spojená. Ani talizmany na stenách nedokážu zmazať puto, ktoré je medzi nami vytvorené. Lilith ma zrejme ešte nevystopovala, ale on ma cíti. Rovnako ako ja jeho. Cítim, že sa zobúdza, no stále sa nedokáže dostať von z ľudského krvavého väzenia, do ktorého ho uzavreli.

Matthew otvorí dvere na laboratóriu. Očakávala som kopec stonov a výkrikov, rovnako ako keď ma sem po prvý raz privideli, no tentoraz nepočujem nič. Iba prázdne a desivé ticho. Tak ako nepočujem ich kvílenie, necítim ani len ich mágiu. A nikde necítim Setha...

„Čo sa stalo s ostatnými démonmi?" spýtam sa.

„Cítiš to," povie a potom sa na mňa smutne usmeje. „Mohlo mi to napadnúť, že to budeš poznať."

„Čo sa stalo?" spýtam sa znova.

Ak je Seth preč, neexistuje žiadna šanca, ako sa odtiaľto dostanem.

„Ostatní démoni sú mŕtvi," povie. „teda... Nie mŕtvy, vysvetlili mi, že nedokážete zomrieť. Ale pri rôznych experimentoch, ktoré sme robili, ich fyzické telá umreli a duše boli stiahnuté do pekla."

Cítim jeho strach, keď si vybaví tie udalosti. Musí to byť hrozné. Ako smrteľník zistiť, že peklo skutočne existuje.

„Úplne všetci?" opýtam sa.

„Takmer," povie.

„Čo ten démon, ktorého ste priviedli so mnou. Ten inkubus."

„Mrzí ma to," povie. „Skúšali sme mu tiež odoberať orgány a mágia, ktorú sme mu naočkovali, sa s ním nezniesla. Naozaj ma to mrzí."

Privriem oči a zhlboka dýcham. Pod viečka sa mi tlačia slzy. Neverila som tomu bastardovi, hádali sme sa spolu a on zradil moju najlepšiu kamarátku, no aj napriek tomu ma desila myšlienka, že som bola úplne sama. Dúfala som, že keď tieto hlúpe pokusy skončia, vezmem Setha a vypadneme. Potom by sme im to všetko vrátili aj s úrokmi.

Ale teraz som bola úplne sama. Vyhladovaná a opustená.