„Čo sa to tu stalo," chytí sa za hlavu Joseph. „Keby sa ma nato niekto opýtal, ani by som mu to len nedokázal vysvetliť."

„Dôverujete nám?" opýta sa ho Lucius.

Medzitým sa postavil na nohy a teraz už znova nadobudol svoju vyrovnanosť.

„Aj keby som vám nedôveroval, sami si s touto vecou neporadíme," pokrúti starý pán hlavou.

„Musíte ísť domov," povie mu Lucius. „Začína to byť čoraz viac nebezpečnejšie."

Prižmúrim oči a premýšľam, kam tým vlastne mieri. A hlavne, odkedy prevzal vedenie tohto vyšetrovania?

„Mal som prikázané, že musíte byť pod dohľadom."

„Nemôžeme si dovoliť riskovať váš život," povie Lucius. Zahľadí sa mužovi do očí a potom rázne povie: „Odíďte!"

Starý pán slabo prikývne a potom sa otočí. Len čo sa za ním zatvoria dvere, Sára vyštartuje po Luciusovi.

„Donútil si ho odísť proti vlastnej vôli? Tvrdil si, že tieto špinavé triky už nebudeš používať."

„Urobil som to, čo bolo nevyhnutné. A ty by si si mala tiež popakovať svoje veci a čo najskôr vypadnúť."

Hoci k mužovi sa choval slušne, pri rozhovore so Sárou neskrýva vo svojom hlase pohŕdanie.

„Prečo by som ja mala odísť? Som vaše médium."

„Ktoré stojí za hovno," schladí ju okamžite. „Alebo sa chceš stretnúť s Nathanielom?"

Sára onemie, o pár krokov ustúpi.

„Počkať, počkať," zapojím sa do hádky. „Ako to myslíš, že s Nathanielom."

„Musíme ho sem zavolať, Devi."

„Zbláznil si sa?!"

„Nie, ale vy všetci očividne áno."

„Nathaniel sa sem volať nebude. Je to náš konkurent," poviem zreteľne.

„Konkurent, ktorý vie o týchto veciach viac, než my dvaja dohromady."

„Ja nikam nejdem," zaškrieka Sára.

Kedysi bola možno iba trocha namyslená, ale odkedy sa zmenila na takúto šialenú beštiu? Čo sa vlastne stalo, kým som bola zatvorená v laboratóriu?

„Seth," hlesnem.

„Ja sa nevyznám do toho vášho podnikania," pokrčí plecami. „Ale ak chceš, aby som odtiaľto dostal Sáru, urobím to. No ostaneš tu s ním sama."

Vzdychnem: „Fajn, ale hlavne konečne vypadnite. A po ceste zavolajte Nathaniela a dajte mu túto adresu."

„Ustúpila si celkom rýchlo," skonštatuje Seth.

„Ešte ma aj provokuješ?"

„Prepáč, prepáč," zachichoce sa a vezme okolo pása Sáru. „Asi by sme mali ísť. Nechceš Nathaniela stretnúť, všakže?"

Sára prikývne, po jej hysterickom kriku ani stopy. Seth ju odvedie preč a ja za nimi zabuchnem dvere. Opriem sa o ne chrbtom a prekrížim ruky na prsiach.

„Taaak," poviem. „A teraz by som chcela vedieť, o čo tu, doriti, skutočne ide."

Lucius podíde bližšie a stíši hlas. Zjavne nechce, aby to ktokoľvek počul.

„Sára a ten tvoj démon nemajú ani šajnu o tom, čo sa deje v laboratóriu Nathaniela."

„Ale čo," odfrknem. „Zdá sa, že ty vieš ale o tom dosť, že?"

„Tváriš sa akoby si bola najmúdrejšia a popritom od nich nie si o nič lepšia," schladí ma okamžite. „Pýcha predchádza pád, Devi. Démoni by si to mali zapamätať. Je to častá príčina ich pádu."

„Vďaka za radu," odseknem sarkasticky a potom podídem radšej k oknu.

Sledujem, ako Joseph unáhlene pchá svoj kufor do auta a odchádza. O pár minút neskôr nato vedie Seth Sáru do dodávky a takisto odchádzajú. Skvelé. Takže teraz sme tu navyše aj bez auta a ak sa niečo stane, budeme musieť zísť dole pešo.

„Odišli?" spýta sa.

„Odišli."

Cítim, ako sa vôkol mňa mihne mágia a okamžite vytvorím ochranný štít. Zvrtnem sa a vidím, ako ma zasiahne lúč Luciusovej čierne mágie. Vrazí do môjho štítu a vydá to hrmot ako rozbíjanie tisícok sklenených fliaš.

„Čo to má znamenať?" zasyčím na neho. „Omrzel ťa život?"

„Nemysli si, že sa nechám zabiť prašivým démonom," odpovie.

Vytiahne z vrecka striebornú dýku a vyhodí ju do vzduchu. Bez toho, aby sa porezal o ostrie, ju chytí šikovne naspäť do dlane.

„Fizza, vieš, čo máš robiť."

Vrhne na mňa jeho striebornú dýku. Zhustím svoj štít, no začarovaná čepeľ prereže moju ochranu. Uhnem sa telom a namiesto toho odrazím ostrie svojimi pazúrmi. Nôž sa odrazí a Lucius skočí do vzduchu, aby ho šikovne zachytil v dlani.

„Nechci ma skutočne nahnevať," pokračujem, z hrdla sa mi derie vrčanie. „Pretože ak sa tu ešte objaví Nathaniel, ktorému dlhujem pomstu, tak vás oboch rozmetám na kusy."

„Och, skutočne? Nesľúbila si mu náhodou, že mu vyjebeš mozog z hlavy?" opýta sa.

Odkiaľ to vie? Ako mohol použiť presne tie isté slová, ktoré som použila ja, kým som ležala na stole v laboratóriu a on na mne prevádzal kadejaké pokusy?

„Ty..."

„Pracujem v laboratóriu ako subjekt, ty malá hlúpa démonka. Nahrávky s tvojimi pokusmi sa prezentujú investorom ako dôkazy a výsledky výskumu. Ktokoľvek má prsty v tom prekliatom labáku, videl tvoje video."

„Ja ho zabijem," šteknem. „Keď sa tu objaví, odtrhnem mu hlavu."

„Nevedel som, že démoni poznajú niečo, ako hanba," provokuje ma.

Druhý raz vrhne po mne nôž a ja ho odrazím. Opäť ho chytí do ruky a prižmúri oči.

„Prečo si ho sem zavolal?" prehrabnem si vlasy a snažím sa upokojiť.

Ak sa nazúrim, prídem o rozum a potom sa zmením na krvilačnú beštiu. Mala by som sa sústrediť na prípad. Bune sa nepoteší, keď tu niečo pokašlem. Možno to nepoteší ani samotnú Lilith.

„Pretože on bude vedieť, čo je tá vec zač."

„Odhoď ten nôž," poviem.

„Fajn, odhodím ho," položí nôž na stôl za sebou a podíde bližšie.

Obaja do seba búšime svojou mágiou, pretláčame sa a snažíme poraziť jeden druhého. Stojí nás to oboch množstvo námahy, no ani jeden z nás to nechce vzdať. Obaja sme príliš tvrdohlaví.

„Prečo on by to mal vedieť, keď to neviem ja?" opýtam sa. „Som démon, stretla som nadprirodzené bytosti, o ktorých on ani v živote nechyroval. Nebude vedieť o tom nič. Ale dobre, aspoň mu to budem môcť všetko zrátať."

„Čo takto, keby všetko zrátal niekto tebe?" opýta sa.

Mávne rukou a nôž zo stola preletí priamo na mňa. Chytí ho do dlane a snaží sa ma bodnúť do srdca, no ja schmatnem jeho zápästie a chvíľku takto zápasíme.

Podrazí mi nohy a potom sa skotúľame obaja na zem. Padnem na chrbát a bolestivo sa udriem, no aj napriek tomu nemôžem pustiť jeho zápästie, ináč ma vážne zraní. Lucius sa na mňa vyšvihne, priklincuje ma o zem svojim vlastným telom. Jeho tmavé vlasy mi padajú do tváre, jeho oči ma nenávistne prepaľujú.

„Prerátala si sa, keď si utekala z labáku. Posadla si to dievča. Asi ti to nikto nepovedal, ale bola ženou, ktorá na mne robila pokusy. Prirodzene, že ma poznala. Ale v tú noc bola divná a netvárila sa, že by som jej bol povedomý."

Až vtedy si uvedomím, čo som urobila. Keď som ju posadla a utekala k autu, stretla som ho tam. Snažil sa mi predstaviť sa a ja som nato skočila. Bol to iba obyčajný debilný trik, aby zistil, či to je naozaj ona.

„Takže od samého začiatku ideš po mne?"

„Pravdaže. Dalo mi kopec námahy, nájsť ťa. Stopa sa stratila pri tvojom dome."

„Kto si?"

„Povedal som ti. Som iba obyčajný človek."

„Klameš! Prečo inak by ťa bolela prítomnosť tej čudnej ženskej, ktorá obýva tento dom?"

„Pretože pracujem s čiernou mágiou, Devi," pritlačí nôž bližšie k môjmu telu. „Pretože fungujem na tom istom type mágie, aký máš ty. Preto ma prítomnosť tej svetelnej bytosti bolí, rovnako ako teba a rovnako tak bude bolieť i akéhokoľvek démona, ktorý sa ocitne v jej blízkosti. Sára nič necíti a rovnako ani Joseph. Sú to len božie ovečky."

„Čo to je za blbosť? Keby tá vec bola nejakou svetelnou bytosťou, poznala by som to."

„Áno? Poznáš každú jednu nadprirodzenú bytosť na svete? Verím tomu, že nie. Tak čo sa stalo? Čo sa stalo, že si tú ženu nespoznala, pani Múdra? Och, už viem," skloní svoju tvár úplne blízko ku mne, aby mi mohol niečo pošepkať do ucha. „Tvoj prekliaty grimoár prestal fungovať, že?"

Trhne mnou na zemi, snažím sa ho zo seba zhodiť, ale nevládzem. Dávno som sa nekŕmila, prítomnosť tej bytosti v budove ma oslabuje. No zdá sa, že jemu je čoraz lepšie.

Niečo je veľmi zle. Lucius pozná moje tajomstvo o grimoári, o ktorom nevie takmer nikto. Je to predsa prekliata kniha, po ktorej ide mnoho bytostí, pretože obsahuje dôležité informácie o mágii a ostatných bytostiach. Je to ako mať po ruke nekončiacu studnicu ťahákov, ako bojovať s akoukoľvek bytosťou, ktorá bude pred vami stáť.

„Odkiaľ vieš o mojom grimoári?" šteknem po ňom.

„Zacítil som z teba strach, milá moja," druhou voľnou rukou schmatne moje hrdlo. „Nikomu si o tej knihe nepovedala? Robíš dobre. Ale zabudla si na jednu vec."

Stláča mi hrdlo, no len toľko, aby som nemohla kričať. Chce ma zabiť, či nie? Nechápem tomu.

„Grimoár sa dedí. Nikdy ho nezískaš bez toho, aby si nepreliala niečiu krv."

„To je blbosť," poviem priškrtene. „Zdedila som ho po otcovi, ktorý umrel, lebo bol chorý."

„Áno, svetlá výnimka. Ale odkiaľ ho získal tvoj otec? Povedz."

„To... to neviem. Asi ho niekde vydražil, alebo–"

„A čo keď ti poviem, že ho nevydražil? Čo keď ti poviem, že niekoho zavraždil, aby knihu získal?"

„To nie je pravda!" poviem. „Môj otec by nikdy..."

„Nikdy ČO?! Nikdy nikoho nezabil? Nevedela si ani, že má démonickú milenku. Odkiaľ by si len ako malé sopľa mohla vedieť, že zabil súčasného vlastníka grimoáru, aby ho mohol získať pre seba? Pre svoje sebecké ciele?"

Konečne mi to začína dochádzať.

„Koho ti zabil?"

„Moju matku."

Preboha.

„To ma... mrzí."

„Ach," zasmeje sa. „Tak teba to mrzí? Je mi ťa ľúto."

Takže preto ma chce zabiť? Aby pomstil smrť svojej matky? Iste, to, čo urobil môj otec, je vskutku hrozné, ale naozaj chce zato všetko potrestať mňa? Veď predsa za nič nemôžem. Nikdy som o tom ani netušila.

„Dám ti ten grimoár. Je síce vo mne, ale nejako nájdeme spôsob, ako ho vrátiť."

„Ja ho už nepotrebujem."

Prosím? Tak načo tu potom sedíme s nožom pri mojom hrdle?

„Grimoár už stratil svoju hodnotu, ako si mohla dneska zistiť. Kedysi poznal každučkú jednu bytosť, ktorá sa tu nachádzala. Ale toto už viac neplatí a preto grimoár už viac nemá svoju hodnotu."

„Tak čo potom chceš?"

„Postarať sa o to, aby si skončila v pekle. Natrvalo. Bez možnosti vrátiť sa späť. Nechápem, prečo sa vždy vraciate. Aj keď uznávam, že je skutočne lákavá predstava väzniť vás na zemi a neustále vás mučiť. Čo myslíš, koľko stredovekých krutých techník mučenia by si vyskúšala, kým by ti došla mágia na liečenie?"

„Si zviera."

„Nie som, som len človek, ktorý je zaslepený nenávisťou. To ty si tým zvieraťom, iba ti to ešte nedochádza."

Oči mi zaklipkajú a potom sa rozkašlem. Nevládzem viac.