„Nepozeraj, Pane, na hriechy naše alebo našich rodičov a netrestaj nás za naše hriechy. Otče náš..."

Zívnem. Je sedem hodín ráno. Spala som viac ako 12 hodín. Zatiaľ je to môj celoživotný rekord. Aj napriek všetkému sa ale cítim úplne zle. Som stále unavená, malátna, najradšej by som sa zvalila na tú studenú kamennú zem, na ktorej teraz stojím a spala až do nasledujúceho dňa.

Nathaniel, Manu a Ján už sú na svojich miestach. Audrey a Lucia sú fuč. Zaujímavé, ako sa „médiá" vyhýbajú miestam, kde skutočne straší. Možno majú naozaj nejaký šiesty zmysel.

Keď som dnes vstala, Seth nebol u mňa. Netuším, kde zase zmizol, ale kúsok ma to sklamalo. Očakávala som, že sa včera nakŕmil dostatočne.

„Všetko v pohode, Devi?" skloní sa ku mne Nathaniel.

„Ale áno," odpoviem rýchlo. „Len som kúsok unavená, to je všetko."

„Ak by si sa náhodou začala cítiť zle, povedz nám to. Môže to byť prejav zlej moci."

„Hej, hej," mávnem rukou a potom ich prekrížim na prsiach.

Jasné, myslí si, že som médium a že tu teraz budem cítiť všetky náladové výkyvy toho divného tieňa. Žiadne také. Jednoducho sa ten démon so mnou rozprával, pretože vedel, že ma práši jeden z nich. Uškrniem sa. Momentálne už dvaja z nich.

Známe syčanie svätenej vody ma dnes už neprekvapuje. Včera to bolo možno zaujímavé predstavenie, ale dnes už nie. Znova zazívam. Niečo zaujímavé v rukáve nemá?

Ján na nás pozrie káravým pohľadom. Obaja pochopíme jeho signál. Teraz máme len držať jazyk za zubami a modliť sa spolu s ním.

Nechce sa mi.

Naokolo vzrastá šum. Obzriem sa k oknám, z ktorých tento zvuk prichádza.

„Čo–!"

Obaja za obzrú mojim smerom a sledujú scenériu mihajúcu sa v oknách. Vietor tak divo fúka, že stromy hlasno šuštia. Konáre vŕzgajú, oslabené lístie húfne opadáva. To nie je všetko.

Prichádzajú husté tmavé oblaky, zaťahujú sa nad raňajšou oblohou a všade nastáva tma. Akoby nebolo ráno, ale podvečer. V kostole sa stmieva, obrovské prázdne okná už nedokážu prepustiť dnu denné svetlo. Zato ale vpúšťajú studený víchor, ktorý kvíli v budove a rozháňa mi zimomriavky po celom tele.

„Pane, zachráň ma pre svoje meno a svojou mocou obráň moje právo. Bože, vyslyš moju modlitbu a vypočuj slová mojich úst. Lebo pyšní povstávajú proti mne a násilníci mi striehnu na život, nechcú mať Boha na očiach...," Ján pokračuje v modlení.

Pomaly prechádzam popri okraji steny a postavím sa tak, aby som dobre videla von z jedného z okien. Mám pocit, že prichádza apokalypsa.

„Ale mne Boh pomáha a môj život udržiava Pán. Na mojich protivníkov obráť nešťastie a rozpráš ich, veď si verný. S radosťou ti prinesiem obetu; meno tvoje, Pane, budem velebiť, lebo si dobrý; lebo ma vyslobodzuješ zo všetkého súženia. Sláva Otcu–"

Jánovu modlitbu preruší zahrmenie. Všetci traja zastaneme a vyzeráme von oknom s prekvapením na tvári. Búrka na konci jesene? Posledné dni bolo chladno a neboli ani horúčavy, tak odkiaľ sa nabrala?

Ján pokračuje v modlitbe, keď doobedňajšiu oblohu pretne prvý blesk. Ožiari na okamih celý interiér kostola a vzápätí nasleduje rana akoby sa mal celý zrútiť.

„Toto nie je dobré," prehovorí Nathaniel po mojom boku.

Ján sa konečne otáča k prednej časti kostola. Ohyzdné krvavé kresby sú ešte stále tam. Dvíha sa mi z nich žalúdok. Ján kropí stenu svätenou vodou a tvrdohlavo ďalej šepká modlitby.

Ďalší blesk ma vydesí natoľko, až podskočím na svojom mieste. Ale oni dvaja sa nenechávajú vyviesť z miery. Stoja už vpredu pred oltárom čiernej mágie a pokračujú.

„V mene Boha, ukáž sa a povedz mi, kto si!"

Zaostrím na jeden z krvavých symbolov. Zdá sa mi, že sa zo steny odlepuje čierna lepkavá hmota. Po chrbte mi prebehne mráz, keď zistím, že to je ten istý materiál, z ktorého sa tu zjavuje ten temný tieň.

Vznáša sa nad ich hlavami, krúti sa ako kúdoľ dymu a prechádza ponad ich hlavy nečujne ako duch. Dopadá na zem ľahučko ako pierko. Z beztvarej formy sa zrazu stáva vysoká postava s planúcimi červenými očami. Poznám ju. Videla som ju tu už niekoľkokrát. Je to on. Presne ten, čo ma chcel sotiť z chóru. Ten, čo vydesil Audreyho. Ten, čo takmer obesil toho robotníka.

„Ján!" skríknem.

Obaja sa otočia a zazrú bytosť stáť pred nimi. Ale ona si ich nevšíma. Miestnosť osvetlí ďalší blesk.

„V mene Boha, ukáž svoju pravú podobu a povedz, kto si!" kráča Ján za ním, ale démon si ho nevšíma.

Urobí krok vpred ku mne. Cúvnem, no chrbtom vrazím do studeného múru kostola. Tieň kráča priamo ku mne, z jeho čiernej tváre vidím žiariť len oči a úsmev. Srdce mi bije ako splašené.

Zablysne sa. Tentoraz je žiara blesku tak silná, až ma oslepí. Keď si moje oči konečne zvyknú na šero kostola, zisťujem, že predo mnou nestojí už tieň, ale bytosť, ktorú som nikdy v živote nevidela.

Je to obrovské zviera stojace na štyroch nohách. Postupne stále kráča ku mne, ostré pazúry škrabú po kamennej podlahe, miestnosťou sa ozýva dunenie jeho ťažkých láb pokrytých obrovskými lesklými šupinami.

„Kto si!" kričí stále Ján.

Tri hlavy si ho ale nevšímajú. Neviem, do ktorého z troch párov očí sa mám dívať. Jedna hlava vyzerá ako veľkého psiska, z jej pootvorenej papule kvapkajú na zem husté sliny.

Druhá hlava má naopak obrovský zahnutý zobák. Pootvára ho a zatvára, vydáva to zvláštny zvuk podobný drobeniu kameňa na prach. Verím tomu, že keby ma tým zobákom zovrel, jeho sila by ma na prach skutočne premenila.

Tretia hlava uprostred je ľudská. Obrovské husté vlnité vlasy sa tiahnu až ku krku, ktorý mizne v záplave šupín.

Bytosť švihne chvostom a trafí neďalekú stenu. Ozve sa hluk podobný hrmeniu zúriacej búrky vonku.

Tri páry očí sa dívajú priamo na mňa.

„Som Bune, vojvoda pekiel. Velím tridsiatim légiám démonov, človek."

Preglgnem a dívam sa do tých červených očí na ľudskej hlave, ktoré sú mi povedomé. Práve tie sa vždy zjavili na tvári temného tieňa.

„Čo chceš?" vydýchnem.

Nemôžem sa ani len hýbať. Celé moje telo je stuhnuté strachom a silou, ktorá z neho vyžaruje. Je to ako keby ma o stenu prišpendlila obrovská tlaková vlna, ktorá mi nedovoľuje myknúť sa, nedovoľuje mi ani poriadne dýchať.

„Ja–," prehovorí démon chrapľavým hlasom.

„Mlč!" skríkne Ján. „Mlč, nečistý duch! Ešte si to nepochopil? Tu prikazujem ja! Buď ticho a dobre počúvaj moje slová! Pretože je to Boh, ktorý ťa aj so svojím Synom porazil a ponížil raz a navždy a ktorého tu teraz volám na pomoc. Nie ja sám, ale prostredníctvom môjho Otca ťa vyženiem do pekiel."

Jedna z troch hláv sa otočí k Jánovi, ktorý nebojácne kráča k nemu. Jej zobák zacvaká. „Nevyštveš ma odtiaľto, človek."

Je to takmer absurdné. Jedna z hláv sa háda s kňazom, druhá sleduje Nathaniela. A tá tretia sa pozerá priamo na mňa.

Rozosmejem sa.

Neviem, či mi práve preskočilo z toľkého strachu, ktorý cítim. Či moja myseľ načisto utíchla pod krikom pudu sebazáchovy. Netuším. Celý vnútrajšok kostola napĺňa môj zvonivý smiech. Smejem sa, svaly na bruchu ma začínajú bolieť.

„Ty, dievča," prehovorí démon hlasom, ktorý nielen že počuť v celom kostole, ale vibruje aj priamo v mojom vnútri.

Áno, je to presne ten istý hlas, ktorý som tu počula aj v iné dni. Niet pochýb o tom, že Bune je démon, ktorý tu bol od začiatku.

„Ako sa opovažuješ smiať?"

Zmĺknem.

Po tvári mi steká pramienok potu. Kolená sa mi roztrasú.

Nie...

Nathaniel prebehne popri Jánovi. Neviem, o čo mu ide. Bytosť šibne chvostom bez mihnutia oka a Nathaniel vrazí do steny. Zosunie sa po nej a ostane ležať v bezvedomí.

Adrenalín zaplní celé moje telo.

Ján niečo kričí, zachytím len, že tentoraz je to latinčina, čo sa rozlieha miestnosťou. Démon mu odpovedá takisto v latinčine, no nerozumiem čo.

„Musíš umrieť," rozvibruje sa démonov hlas v mojom tele.

Ján zovrie v hrsti sklenenú fľašku svätenej vody a hodí ju do démona. Sklo sa po kontakte s jeho tvrdými šupinami rozprskne. Svätená voda steká po jeho šupinách, hlasný sykot sprevádza rozožieranie šupín démona. Je to ako kyselina.

Démon šľahne chvostom po svojom chrbte. Niekoľko obliatych šupín si vytrhne z tela. Dopadnú na zem, kde sa chvejú ako keby mali vlastný život. Po chrbte mu teraz steká čierna krv.

Ďalšie mávnutie chvostom a Ján končí navlas rovnako ako Nathaniel. Dúfam, že ich ten náraz nezabil. Potrebujem im čo najskôr pomôcť, privolať záchranku.

Bune sa díva na mňa, psia hlava sa mi zahryzne do ramena a zdvihne ma do výšky. Je to zvláštny pocit. Zrazu cítim aká som ľahká a keď sa pozriem pred seba, vidím približujúci sa strop s biblickými motívmi.

Ah... vyhodil ma do vzduchu...

Hneď nato už ale klesám priamo k zemi. Dopadám chrbtom na tvrdú kamennú podlahu, počujem praskanie kostí v mojom krku. Nie sú to zrejme väzy. Keby boli, asi by som bola v tomto momente mŕtva.

Démon dvíha svoju prednú labu. Potom ňou dupne presne do stredu môjho tela.

Cítim, ako moje vnútornosti explodujú pod tlakom jeho váhy vo vnútri môjho tela. Praskanie mojich roztrieštených kostí je však úplne tiché v porovnaní so škrekotom, ktorý vychádza z mojich úst.

Trojhlavá bytosť očernie. Zrazu je vyplnená opäť tou zvláštnou tmavou hmotou a potom sa úplne rozpadá. Počujem, ako predná časť kostola zaduní. Zrejme démon zmizol vo svojom úkryte v zakrvavenej stene kostola.

„Seth?" šepnem.

Cez okná do kostola presvitá slnečné svetlo. Po hrôzostrašnej búrke vonku nie je ani stopy. Začujem čvirikanie vtáčkov, vrčanie lietadla.

Seth neprichádza. A prečo by aj mal?

Pohnem rukou a moje prsty nahmatajú čosi teplé. Oblapím to a zdvihnem nad svoju tvár. Je to zvláštne. Bolesť v mojej brušnej dutine a hrudníku je tak silná, ale rukami môžem hýbať koľko chcem.

Zaostrím na vec v mojich prstoch. Je to šupina Buneho. Z vonkajšej strany je celá rozožratá, z vnútornej špinavá od krvi. Ale je celkom mäkká, keď ju požmolím v prstoch. Pripomína mi sušený zelený ananás.

Hlavou mi prejdú všetky tie fantasy príbehy o upíroch, o výmene krvi s nadprirodzenou bytosťou a ako poslednú vec vo svojom živote sa rozhodnem urobiť to najhlúpejšie, čo moju hlavu ubitú agóniou napadne.

Vkladám si šupinu do úst, odhryznem z nej, prežúvam a prehĺtam. Je úplne horká a odporná, krv ma páli na jazyku. Ruka mi bezvládne padá na zem.

V duchu si gratulujem, že som sa v takýchto bolestiach dokázala vôbec pohnúť. Nekričím, moje hlasivky už dávno prestali fungovať. Tá bolesť je tak silná, až ju prestávam vnímať. Mozog začína chápať, že je koniec. Odpája všetky nervy v mojom tele, snaží sa zachovať len životne dôležité funkcie, ale nato je už dávno neskoro.

Pred mojimi očami sa objavuje tma, sadá mi na viečka, hladí po tvári.

Je čas ísť.

Nie, nevidím na konci tunela žiadne svetlo. Všade je len hlboká nepreniknuteľná tma. Rozumiem tomu. Démoni šíria len skazu, hoci vám nešepkajú do uší akékoľvek lákavé myšlienky. Nikdy sa so mnou nechceli priateliť, chceli sa len nakŕmiť.

Na tvári sa mi zjaví úsmev.

Niet svetlo pre večne zatratených...