"Prečo mi stále robíš zle?!" plakalo dieťa popritom ako ho mlátilo zlomyseľné dievča.

"Choď preč z cirkusu a nechám ťa! Ja som mala byť hlavnou hviezdou vystúpení! JA!" kričalo strapaté dievča.

Vlk sa nestíhal brániť jej pästiam a každá ďalšia rana znamenala jeho porážku. Mercia mala výhodu zraku, on nevýhodu. Snažil si požičať oči svojho vlka, ale bol príliš zamestnaný bojom a nedokázal sa sústrediť.

"Zdochni! Zdochni!" vrešťala.

Jej kričanie sa mohol ozývať lesom s vetrom, ale nikto by ich nepočul. Našla ho v malom lesíku, keď bol s Aiyanou na prechádzke. Vlčica rástla a s ňou aj jej apetít, tak ju nechal ísť si niečo drobunké uloviť. Bez Aiyany nablízku sa cítil slabý. Dokonca nemal po ruke ani oheň. 

"Nechaj ma! Nechaj ma! Prosím!" plakal viac.

Mercia sa načiahla za chrbát pravačkou, zatiaľ čo jej ľavačka bola zamestnaná držaním Vlka. Spoza chrbta si vytiahla ligotavú dýku a priložila mu ju k malému hrdlu bez mihnutia oka. Cítil, ako z neho odchádza duša. Videl už pred sebou svojho häkara, ako sa s ním a Sýkorkou hrá na schovávačku. Jeho nosu zasa polahodila vôňa slaného morského vzduchu, ktorá napĺňala svet. Pred očami mal obrovského draka, akého jakživ nevidel. Krídlami mával a víril prach vôkol seba. Na jeho chrbte sedela ohnivá postava. Jej koruna bola z ľadu, plášť z oranžových a žltkastých jazykov a za ňou sa tiahla armáda tisícok bojovníkov. V rukách zvierala meč s modrastou čepeľou chladnou na dotyk. Svet sa zrazu zahalil do tieňa a naplnil ho ozrutný ryk. Počul plieskanie biča a šum jesenného lístia. Keď kohút sediaci na bydle z kostí zakikiríkal a fénix roztiahol mocné operené krídla, temnota ustúpila a ryk vystriedali pišťanie a rev utrpenia. Z takmer posmrtného snívania ho vytrhol jemu známy zvuk vlčieho vrčania. Štvormesačná Aiyana, ktorej skutočný vek jej odhalil až chovateľ psov v cirkuse, vycerila zuby a vrhla sa na Merciine prsty. Dievča kruté v duši vrieskalo a pokúšalo sa striasť vlčice. Stačil ešte jeden hryz a ozvalo sa hlasné puknutie. Aiyana podišla k Vlkovi a položila mu do lona dva zohavené prsty. S krvavou papuľou sa otočila k Mercii a Vlk sa odhodlane postavil. Ranené dieťa si pridŕžalo utŕžené rany, z ktorých sa valilo mnoho krvi. Plazila sa na zemi a kričala za otcom. 

"Vedela si, že je tu Aiyana so mnou a aj tak si útočila. Vedela si, aká je nebezpečná a koľko má rokov. Aj tak si ale útočila. Zlíž si svoju kašu," povedal a s Aiyanou po boku sa odobral do cirkusu.

Oproti sebe videl utekať principála cirkusu, jej otca. Pomedzi papradie a kmene stromov sa dral ako mohol. 

"Kde je Mercia? Čo sa jej stalo? Prečo má tvoja vlčica ústa od krvi?" vylial naňho džbán otázok.

Než stihol Vlk odpovedať, začul sa sebou kroky a plač jeho trýzniteľky. Dievča si držalo v ruke bledé odhryznuté prsty a podišla ku Kyrianovi. Ten ju vzal do svojho náručia a objal. Jeho pohľad sa uprel na Vlka, keď mu Mercia niečo pošepkala do ucha. Dievča sa zlovestne na chlapča usmialo popri vzlykaní.

"Ako si mohol nechať svoju vlčicu odhryznúť mojej dcére prsty?! Hovor!" okríkol ho.

"Mercia na mňa útočila! Aiyana ma len ochraňovala!" ohradil sa Vlk.

"A za to jej muselo to tvoje zviera odhryznúť prsty?!"

"Má to, čo chcela. Pokúšala sa ma zaškrtiť a podrezať! Má so sebou nožík! Aiyana ma len bránila!"

"Klame!" vykríkla a hodila po ňom kameň.

Vtedy dobehli na scénu aj iní cirkusanti, istotne začuli principála kričať. Medzi nimi bola aj Yelle Krásavica, ktorá sa postavila na jeho stranu.

"Kyrian, nechaj toho chlapca na pokoji! Tvoja nevychovaná harpya strpčovala život aj mne, nielen jemu. Keby ju videla jej matka, tak by vám obom vlepila za to, ako sa správate. Si neschopný rodič, drahý principál," riekla a dala svoju ruku na Vlkovo plece.

"Ty sama nemáš deti, Yelle, takže by som na tvojom mieste bol ticho. Za to, čo sa stalo Mercii, ale bude niesť niekto trest. Vyber si, dieťa: buď tvoju vlčicu necháme sťať a ty s nami zostaneš alebo ťa aj s ňou vyhostíme."

"Toto nemyslíš vážne, Kyrian," kývala hlavou Yelle.

"Myslím to smrteľne vážne. No? Ja čakám."

Ak odíde aj s Aiyanou, tak ho už viac tá malá zmija šikanovať nebude, ale stratí jeho jedinú rodinu. Ak neodíde, určite bude ďalej šikanovaný, ale Aiyana umrie v rukách mäsiara. Opustil by Yelle a ostatných, s ktorými sa spriatelil. Ale Aiyanu nesmie nechať zomrieť len pre arogantnú malú zmiju. 

"Odídem," povedal so slzičkou na kraji.

"Vlk, čo to vravíš!" vystrašene pohliadla naňho Yelle.

"Nechaj ho, Spanilá panna. Je rozhodnuté. Ber si svoje veci a nech ťa už viac nevidím," povedal s mrazom na jazyku.

Vlk sa bez slova odobral do svojej maringotky s Aiyanou v rukách. So sebou si vzal len niekoľko vecí, ktoré mu tu skutočne patrili: náhrdelník od Yelle s jantárovým kamienkom, deku vyrobenú z ryšavých kožuchov líšok a pár suchárov s vodou na cestu. Lúčenie nebolo vôbec dlhé. Objal z celej sily veštkyňu a žonglérov, avšak principálovi a Mercii venoval nehybný pohľad. Mercia sa len zlovestne usmievala a pridŕžala si obviazané rany. Jej otec hľadel naňho s prísnym pohľadom a nervózne mykal ústami. A potom z Vlkových pier vyšlo jedno tiché zbohom s maličkým smútkom. Aiyana naňho strihala s ušami a cítil, že je zjavne rada, že odišli. Na ceste bol osamelý, ak opomenul Aiyanu. Nikde nebolo ani len malého obydlia, chatrče a ani stromu. Všade trávnaté planiny. Les a tábor cirkusantov boli už ďaleko za ním. Začalo sa mu cniť za Yelle. Starala sa oňho aj počas tohto krátkeho času ako mama. Varila mu, pomáhala mu, keď bolo treba. Pri jeho prvom vystúpení pred hlúčikom detí mu dodala odvahu vstúpiť do jedného z nich a ukradnúť mu oči. 

Dedina, v ktorej vystupovali, bola až príliš ďaleko. Domov sa vrátiť taktiež nemôže, mesto Dasarin, v ktorom je aj Veľký chrám Erelina, bolo veľmi ďaleko. Chlapča to ale nevzdávalo a išlo po kľukatej poľnej ceste s malou vlčicou v pätách. Tráva sa pod náporom vetra ohýbala a prach sa zbieral do veterných vírov. Po ceste skackali čierne cvrčky a popod nimi liezli červené mravce do mraveniska. Minúty striedali hodiny. Slnko už takmer zapadlo za obzor, keď zazrel malý plamienok v diaľke. Svetlušky vyletovali a ožarovali mu cestu po pováľanej zelenkastej tráve. Zadíval sa viac a zbadal, že pri vatre posedávajú potulní rytieri. Häkar Fendis mu rozprával, že nebývajú najlepšej povesti a mávajú málo peňazí, preto sa často z nich stanú žoldnieri alebo využívajú každého turnaja na zarobenie čo i len pár zlatých alebo strieborných. Vlk opatrne postupoval bližšie a bližšie, dokým ho neokríkli:

"Chlapče! Poď sem, nehanbi sa!" 

S malou dušičkou išiel aj s vlčicou k nim. Nad ohňom sa im piekli tri tučnučké zajace. Boli to skromne odetí muži v ľahkej ošarpanej zbroji so štítmi a mečmi po ich bokoch. Niektorým zdobili hlavy šišaté ošarpané prilbice. Prihovoril sa k nemu ako prvý muž so strniskom a veľmi špicatými ušami, ktoré vytŕčali spopod jeho koženej čiapky. Po jeho pravačke videl starú lutnu zo zimodubového dreva.

"Nemusíš sa nás báť. Sme len potulní rytieri, nič viac. Prosíš si niečo na jedenie?" ponúkal mu opečené zajačie stehno.

Chlapča ochotne zobralo z mohutných rúk prstíkmi lahodné mäso a jeho zuby sa doňho bez váhania zaryli. Aiyana naňho závistlivo hľadela a dožadovala aj ona kúštik. Zdalo sa mu, že sa ho pokúša hypnotizovať podobne ako kúzelníci s lacnými trikmi na uliciach Dasarinu. Polovička sa ušla aj vlčici a pohladil ju po sivastom kožuchu a okolo bledohnedých uší. Vlk si prisadol bez slova k rytierom. Stehennú kosť odhodil vlčici a oblizol si prsty.

"Ako sa voláš?" spýtal sa rytier s hnedým ľavým okom a zeleným pravým okom. 

"Vlk," odpovedal.

"Veľmi čudné meno. Ty si asi jeden z tých východniarskych chrámov, že? Tí mávajú strelené mená," uchechtol sa postarší muž.

"Toto meno mi vybrali bohovia. Predtým som sa volal Vrabček."

"Bohovia?" začudovala sa trojica. 

"Niekedy ku mne prehovárajú do hlavy," ukázal si prstom na čelo.

"Počul som o takých ľuďoch, lenže tí neskôr zošaleli. Bohom sa znepáčili," povedal strašidelným hlasom rytier s čudnými očami. 

Vlk ustrašene preglgol a bradatý rytier ho upokojoval.

"Neboj sa, Robben to nemyslí vážne. Inak, zabudli sme sa ti predstaviť. Ja sa volám Damien. Tá stará zoschnutá mŕtvola sa volá Terson," ukázal prstom na starca. 

"Na to, že si bol môj panoš, si pekne drzý, chlapče. Nezabúdaj, kto ti utieral zadok pri zelenom výtoku," dvihol šedivé obočie.

Vlkovi prišlo pri spomenutí zeleného výtoku nevoľno. Zelený výtok je nepríjemná choroba, ktorá sa prejavuje silnou zelenkastou hnačkou. Dostať ju môžu elfovia aj ľudia z pitia špinavej vody z divočiny. Niekedy je len spoločníčkou hlíst, ktoré sa dajú bežne chytiť za časov vojny v táboroch.

"Chlapče, kamže si to putoval?" spýtal sa starec.

"Niekam, kde by ma prichýlili. Ak vás otravujem, tak ja odídem."

"Práve naopak, prišiel si vhod. Moji bývalí panoši, teraz už rytieri, si hľadajú sami panoša, ale nemali to šťastie. Chlapec ako ty by mohol byť nám nápomocný."

"Ja ale nevidím. Som okomenec, mením oči ako šaty, inak by som nič neuvidel," rozvzlykal sa.

"O okomencoch som počul. Vraj dokážu kradnúť oči aj na diaľku a vidieť pomocou nich aj bez toho, aby si to ten, komu ich ukradli, nevšimol. Že ty zdieľaš so svojou vlčicou oči natoľko, že si to už ani nevšimla a zdieľate spolu zrak? Okomenci si dokážu opantať osoby a aj zvery po spojení natoľko, že ich začnú sledovať a neskôr s nimi zdieľajú svoj zrak. Okomenec vidí svojimi očami, ale vraj vysáva energiu zraku z toho, koho sa dotkne a podvedome sa s ním spojí. Lenže niektoré jeho obete môžu s ním zrakovú energiu zdieľať tak, že vidia obaja normálne, ale ak jeden umrie, oslepne aj ten, čo oči nemení, poprípade sa mu s očami stanú iné nepríjemné veci. Ona vidí svojím zrakom a ty svojím, ale zdieľate medzi sebou tú energiu," povedal Robben.

"Zaujímalo by ma, odkiaľ to všetko vieš," precedil cez zuby Damien. 

"Otec pracoval ako profesor magických vied, od neho všetko viem," povedal.

To vysvetlilo Vlkovi všetko. Už sa s ňou spájať nemusel dva dni, čo mu prišlo čudné, ale zvykol si rýchlo. Teraz je s ňou ale nadosmrti prepojený a bude musieť žiť, aby aj ona videla alebo sa jej niečo s jej cenným zrakom nestalo. 

"Chcel by si byť panošom Damiena?" spýtal sa starec.

"Veľmi rád," povedalo nadšene dieťa. 

A je to tu zas! Nádej Severu som nenechal zapadnúť prachom na e-poličke mojich prác a rozhodol som sa napísať po neslávne slávnom Monitore 9 ďalšiu časť. Síce mi to moc nevyšlo, ale spolieham sa na prijímačky. To však neznamená, že nebudem písať, ba práve naopak. Celý rok som sa pripravoval zbytočne na Monitor, ale určite mi to príde vhod na prijímačkách, takže príliš veľa opakovania mi skôr ublíži ako prospeje. Ale chcem na záver poďakovať jednej osobe, ktorá si želala zostať nemenovaná, že mi zaslala jej predstavu niektorých mojich postáv na základe opisov. Vraj sa ich pokúšal/a nakresliť, ale moc to nevyšlo podľa jej/jeho slov. Zľava doprava: Rhey Potomalexys, Rakki, Malleryna Malexys, Kaltaral Malexys. Sľubuje, že nabudúce mi pošle ďalšie a tieto sú len aká taká ochutnávka ;)