Dvaja chlapci plní energie sa hrali bez oddychu na kamenistej vyvýšenine, medzi vetrami ohýbanými piesočnými dunami. Ich bledučko hnedá pleť sa na rannom slnku leskla ako priezračná vodná hladina. Na čelách sa im utvorili malé vodopády potu stekajúce po ich tvári až na vysušenú kamennú zem. Okolitá zem bola neúrodná, ale na vyvýšenine rástli suché rastliny s veľkými zelenými pichliačmi a fialovými kvetmi. 

"Ennys, už nebež!" okríkol najmenší chlapec svojho staršieho brata.

Brat ho ignoroval a pokračoval v splašenom behu po kameňoch. Toto miesto bolo od ich stanovej dedinky vzdialené len pár minút cesty na juh, kam mali chlapci zakázané chodiť. Nemali ani len najmenšie tušenie prečo. Miestne duny neboli plné hadov a jedovatého hmyzu ako piesky viac na sever. Najjužnejšie zmapované hranice v Zalorumovej pustatine boli bezpečné a jediné nebezpečenstvo tu predstavovali ľudské kmene, ktoré pravidelne organizovali nájazdy na elfov žijúcich v týchto miestach. Starší chlapec náhle prestal bežať a pomaličky si čupol pri strmom zráze. Jeho mladší brat sa vydal tichučkými krokmi k nemu. Horel zvedavosťou a nadšením. 

"Ennys?" nevinným tenkým hláskom sa spýtalo chlapča.

Ennysove jantárové oči sa dívali do malého údolia, do ktorého tiekol zo strmého zrázu potôčik. Okolo špinavého zeleného prúdu vody rástli rastliny rôznych farieb a tvarov, od žltých púštnych ľalií až po zelené púštne fialky. Voda tiekla k veľkému táboru na konci malého údolia. 

"Allers, mohli by sme odtiaľ priniesť niečo do tábora! Jedlo, kožušiny do chladných nocí alebo možno voda!" jastrili detské očká.

"Nie, ja nejdem!" trucovito povedal Allers.

"Nemáš na výber, Allers," povedal Ennys a zdrapil brata popod pazuchy.

Allers sa pokúšal vymaniť z rúk svojho štrnásťročného brata, ale márne. Ennys smeroval k piesočnej dune, ktorá mu pripomínala piesočný vodopád. Čím bližšie k nej boli, tým viac menší chlapec kopal, hrýzol a kričal.

"Čo stále kričíš? Veď ťa nejdem hodiť k jedovatým hadom," smial sa Ennys.

"Daj ma dole!" pustil sa mladší brat do plaču.

Náhle sa Allersov svet otočil naruby a chlapča padalo do duny, dokým sa nezaborilo do piesku a nezačalo sa kotúľať dolu kopec. Po celý ten čas vystrašený chlapček kričal od strachu a jeho zaslzená tvár bola celá od piesku. Uplakané dieťa skončilo nakoniec pri prútených košíkoch a miskách plných sušeného ovocia a rýb. Dlane mu zakrývali mokré oči a dieťa chvíľku ostalo nehybne ležať. 

"Nebolo to až také strašné, uplakanec," ozval sa Ennysov hlas posmešne.

"Si hnusný!" pozviechal sa Allers na zem a hodil na svojho brata za hrsť piesku.

Allers bežal čo najďalej od svojho brata, hlbšie do neznámeho tábora. Prechádzal popri stanoch z konských koží a pozorne si všímal všetko, čo by mohol zobrať. Nevedel, či je jeho brat rovno za ním, nechcel ho už ani vidieť. Do očí mu padlo plné vrecúško semien kukurice a iných rastlín. Vrecúško ihneď putovalo pod jeho tričko spolu s kosteným náhrdelníkom a malým nožíkom z pazúriku. Chvíľa tichého chodenia po opustenom tábore mu zjavne priniesla svoje ovocie. Už sa nevedel dočkať, kedy prinesie všetky veci do tábora, aby ich rodina sparnú jar a dusné leto prežila. 

Pri jednom zo stanov ale zbadal niečo, čo ho vystrašilo tak, ako nikdy predtým. Hnedá šupinatá obluda o veľkosti väčšieho psa v tieni stanu pokojne driemala a nevenovala okoliu ani len najmenšiu pozornosť. Chlapča sa šuchlo za veľký prútený košík a mlčky sledovalo každý pohyb mladého draka. Drak náhle zdvihol hlavu a zasyčal vidlicovitým jazykom. Na temene mal malé ostne tvoriace červenú korunu.

Červené oči sa obzerali na každú stranu a skúmali všetko podozrivé. Dvojnohé zviera rozprestrelo fľakaté krídla a ladne vzlietlo do vzduchu. Allersa učil jeho otec to, že pred drakom sa musí vždy schovať. Taktiež ho učil o tom, akým nebezpečenstvom draci sú a čoho sú schopní. Na krku pocítil chlapec chlad železného meču. 

"Buď ticho, decko," zašepkal hlboký hlas.

Allersa zrazu zdrapli cudzie ruky a vtiahli do nepekne páchnuceho stanu. Svalnatý človek ho položil na škaredý starý koberec. Pred ním sedel na vyrezávanej stoličke veľmi vysoký elf s výraznými lícnymi kosťami, dlhou tvárou s malým úsmevom a krátkymi čiernymi vlasmi. 

"Čo tu robíš, drahé dieťa? Stratilo si sa?" spýtal sa ho elf.

Allers mlčal a pridŕžal si nakradnuté veci pod špinavým oblečením.

"No tak, nehanbi sa. Za krádež tu neodtíname ruky, nemáš sa čoho báť," chlácholil ho muž.

Nakradnuté veci mu začali padať spopod oblečenia na koberec. Vysoký elf vyzeral veľmi uvoľnene a priateľsky, napriek jeho divokému vzhľadu. Cez pravé oko mu prechádzala škaredá jazva až po špičku nosa.

"Chápem, život v tejto pustatine je ťažký. Nemôžeme ti síce dať nič z nášho jedla a vody, ale dáme ti život. Odveďte toto úbohé dieťa z tábora," kývol na dvoch nepríjemne vyzerajúcich strážcov.

Dieťa nestihlo vydať ani hláska a už ho držali štyri mocné ruky v pevnom náručí a niesli von z väčšieho stanu. Až teraz sa v tábore premávali táborníci ako mravce v mravenisku. Ľudské ženy plietli pri stanoch koše a nádoby, ich muži obrusovali kamenné a kovové čepele a ich deti lietali po tábore ako splašené stádo divokých koní. Keď zbadali Allersa, ostali len znechutene hľadieť. Podaktorí mu dokonca napľuli do tváre, iní zasa kopli do brucha. 

"Prosím, nechajte ma!" plakalo dieťa.

Strážnici ho vyniesli pred tábor na mäkké rastliny pri vodnom prúde a opustili ho. Predtým mu stihol jeden z nich hodiť do tváre za hrsť piesku. Ako sa stráže vzďaľovali, Allers sa neomalene postavil na nohy a celý sa oprášil od piesku. Nad ním sa zrazu mihol okrídlený tieň rýchlosťou blesku. Chlapča na moment zmeravelo a bezradne sa začalo vôkol seba obzerať. Naraz sa pred ním rozvírený prach usadil a odhalil mladého draka, nie väčšieho od psa. Zviera naňho sprvu zvedavo hľadelo a on usúdil, že môže odísť. Mýlil sa. Tak sa chlapča s malou dušičkou postavilo a objavila sa pred ním ohnivočervená žiara. Okolie zaplnil už len chabý výkrik o pomoc a z chlapčaťa sa stala len ohorená kôpka mäsa a potrava pre menšieho draka.

A je to tu. Po dlhšom čakaní tu máme očakávaný prológ pokračovania Svetla Severu, Nádeje Severu. Pomôžu mi všetky vaše názory (negatívne/pozitívne) a budem rád za každý z nich :) Napred varujem, že mi začína školský rok a to znamená, že časti budú vydávané menej často (heh, díky 9. ročník). To je všetko, čo so vám chcel na začiatok povedať. Dúfam, že vás NS bude baviť tak, ako aj SS :) Váš, -Archer-