Zobudila sa do daždivého dňa. Vonku poletovali kvapky a nad nimi sa mihotali veľké a hlasné blesky. Jedna silná rana Mallerynou mykla a tá takmer spadla na svoju mäkkú posteľ. To by jej až tak nevadilo, príliš spánku sa jej nedoprialo. Lenže povinnosť ju volala z hebučkých perín na nohy. Plánovala zorganizovať druhú veľkú hostinu pre lordov, kde by im oznámila svoje bitevné plány ohľadom oslobodzovania otrokov v Xoraxe. Plač otrokov je vraj taký hlasitý, že otrokári nespia celé večery a myslia len na nich a to, čo sa k nim onedlho priblíži. Špehovia vravia, že jej meno je v Xoraxe opakované ako modlitba pre otrokov, ktorá im dodáva nádej. Radšej by bola nádejou, nie skazou. Kedysi túžila vraziť Myranne meč do hrude a vytiahnuť jej srdce, ale postupne začala meniť názor. Avšak začala si uvedomovať jednu vec: stromy povstanú aj z popola. 

Nikto z jej rodu ešte nebojoval vo vojne s drakom, aj napriek tomu, že jej rod poznal dračích jazdcov. Boli to však obyčajní spoločníci ako psy alebo mačky, ba niekedy aj plnohodnotní členovia rodiny. Ona je prvou z rodu jazdiacou na dračici do boja, ale neplánuje byť poslednou. Onedlho vyliahne svetlomodré vajce a pravdepodobne ju druhý drak ako jazdkyňu neakceptuje. Je vzácnosť, ak si niekto podmaní dvoch drakov, nieto ešte viac. Lenže aj pokus by ju mohol stáť život alebo život dráčaťa. Dúfala, že Heraxa nie je žiarlivá, pretože mnoho drakov býva žiarlivých a nedovolí svojim jazdcom si podmaniť iného. Podišla k veľkej skrini a obliekla si jednoduché tmavomodré šaty s dračím vzorom a kovovými šupinatými náplecníkmi a na hlavu si nasadila menšiu, ale veľkolepú Zimnú korunu. Potom si obliekla čierny plášť s výšivkou šedého fénixa v bielych plameňoch. Vkĺzla do tmavých čižiem a vyšla von z jej komnaty do tichej chodby. Očividne všetci spali alebo oddychovali, avšak to ona neplánovala. Chcela ísť nakŕmiť Heraxu a samozrejme ju už dlhšie nevidela. Vonku zúrila búrka, lenže ani búrka nebude stáť medzi ňou a jej dračicou. Dvaja strážnici pri vchode do Chodby šiestich tapisérií sa dali do pozoru a kráčali v šľapajach ich kráľovnej. 

"Vaša výsosť, vonku predsa prší!" povedal strážnik po jej ľavici.

"Trocha vody ešte nikomu neublížilo," ignorovala ho a pokračovala po blatistej ceste mesta.

Z hradu cez mesto viedla kedysi dláždená cesta, ale tá bola po rokoch zničená a na niektorých miestach vyhádzaná. Medzery teraz vyplnilo vlhké blato, ktoré jej čoskoro zašpinilo jej čižmy. Keď dopadla posledná veľká kvapka z jej vlasov, pršať prestalo nadobro a z diaľky sa už len ozývali hlasy hromov, hlasy bohov. Heraxu našla odpočívať pri hradnej bráne ako tichú ufunenú strážkyňu. Po jej bronzových šupinách sa kotúľali kvapky až po medených krídlach s náznakmi zlatej. Membrány na jej serpentínovom krku sa rozprestreli a otvorila jej jasné zelené oči. Zreničky sa jej zúžili na Mallerynu a naradostená Heraxa zapišťala ako myš. Pri nej bola malá ohrádka s desiatimi vraními poníkmi od miestneho koniara, ktorý ich daroval Malleryne za to, že mu darovala viac pôdy a financií na chov koní. Prisahal, že jej dá na oplátku najlepšieho statného tátoša do boja, akého v stajni nájde, spolu s poníkmi ako dar pre Heraxu. Malleryna síce mäso nejedla, ale začala sa zamýšľať nad tým, že by predsa len mohla začať. Kožu aj kožušinu nosí, ale napriek tomu mäso neje. 

Nie je to jedno, keď už na sebe nosím zvieratá?, pomyslela si. 

Podišla k ohrádke a otvorila dvercia. Čižmy vkročili do bahnitej zeme a spolu so strážami vyviedla jedného poníka von. Dračica neváhala a jej dlhé belavé zuby rozdrvili sladučké mäso. Stačili dve zahryznutia a jeden hlt a dračica bola najedená. Heraxa jej sklonila hlavu a Malleryna ju pohladila po čele. Všimla si, že dračica od poslednej jazdy o čosi povyrástla. Ak by s ňou letela ponad mesto, tak by mohol jej tieň zakryť aj niekoľko uličiek. Pozrela jej na doráňané brucho a všimla si obrovské zlepšenie. Keď s ňou spadla pred brány, tak si myslela, že sa už obidve nedožijú rána. Heraxa vtedy stratila obrovské množstvo krvi a tráva sa okolo nej len červenala. Posledné, čo si pamätala, bola tvár jej strýka a duch jej matky v belasej hmle stojaci na prahu brány s jej bratom. Volali ju k sebe sladkými spevavými hlasmi, otvárali pre ňu náruč. A potom sa prebudila vo svojej posteli doráňaná a modrinová s liečiteľmi po jej boku. 

"Vaša výsosť?" ozvalo sa za jej chrbtom.

Otočila sa a zazrela muža s tmavohnedými vlasmi a hustou bradou zakrývajúcou tvár. Bol učesaný a ostrihaný s umytou tvárou bez jedinej špinky. Stál vzpriamene ako stĺp a jeho zelenomodré oči sa upriamili na jeho kráľovnú. Kývla na stráže a tie pochopili, že ich majú nechať osamote. Vietor sa im obom pohrával s vlasmi a vlnil ich ako horské bystriny. Podišla k nemu a spýtala sa:

"Chceli ste so mnou hovoriť, generál Fareon?"

"Chcel som s vami mať troška súkromia, Vaša výsosť. Ste si vedomá, že mnoho ľudí bude bažiť po vašej ruke, že áno?"

"Bude len otázkou času, kedy si budem musieť nájsť manžela a znovuobnoviť našu dynastiu. Túžite byť prvým z nich?" 

"Moje srdce vedie k vám, kráľovná, ale rozum mi vraví, že obyčajný generál by nemal špiniť meno samotnej kráľovnej Severu. Rozum mi vraví, že by bol škandál, keby sa kráľovná zahadzovala len s niekým z maličkého a bezvýznamného rodu bez titulu. Ale srdce chce okúsiť zakázané jablko s korunkou na hlave a nabažiť sa ho do chuti. Rád by som vás pozval na príjemnú prechádzku do lesa. Viem, že máte na starosti druhú hostinu pre lordov a dámy, ale pár minút prechádzky by neskazilo nič," načiahol k nej ochotne ruku.

"Ako myslíte," vložila jej dlaň do tej jeho a odobrali sa po vychodenej cestičke do lesíka s bystrinou. 

Kríčky žltobrusníc už dozreli a splodili chutnučké žlté bobuľky kyslastej chuti. Malleryna si z jedného kríku odtrhla päť bobúľ a pochutila si na nich. Kyslastá chuť ju nabudila a vrátila do reality.

"Generál Fareon, máte rodinu?" spýtala sa.

"Áno, prirodzene. Matku a tri sestry so šiestimi bratmi. Žijú v Krkavčom meste, mimo nadchádzajúcej vojny a v pokoji."

"Kiežby sa to dalo povedať o všetkých mestách a hradoch....Sever bude napol opustený a bez silnej obrany. Otrokárov som síce z hradov vyhnala a dosadila tam predošlé rody aj za cenu ohňa a krvi, ale čo ak sa vrátia silnejší s väčšou armádou?"

"Sever za vami stojí navždy a verne. Ak sa proti vám niekto postaví a armáda nebude navôkol, tak aj obyčajní ľud vezme osud Severu do rúk a Xoraxaňov vyženie. Ani leto netrvá večne a teplé podnebie Xoraxu nepripravilo bojovníkov na možnosť zimy. Stačí pár týždňov mrazov a bude po probléme," načiahol sa k zemi a vytrhol z nej zo dvadsať fialových kvetov, ktoré jej s úsmevom ponúkol.

Malleryna bez namietania dar prijala a fialové nádhery privoňala. Fareon mohol byť jej prvým nápadníkom z mnoho, ale čo keby bol aj prvý a posledný? Vtáčiky na stromoch zaštebotali a vytrhli ju zo zasnenia. Zimoduby šuchotali ihličím vo vetre a potôčik veselo žblnkotal a smeroval hlboko do temného lesa. Fareon jej ponúkol ruku v bok. Sprvu váhala, ale nakoniec sa chytila jeho predlaktia a spolu sa vydali do tmavšieho kútu lesíka. 

"Sir Fareon, nedá sa mi neopýtať, naozaj si ste istý svojimi citmi k umne? Nie je to len váš pokus o to sa stať kráľom a získať titul?" spýtala sa, keď prešli popri tmavozelených kríkoch.

"Moje úmysly voči vám sú čisté a nepoškvrnené. O titul mi nikdy nešlo. Ja chcem vás. Kráľovná Malleryna, neviem, ako to slovami len tak popísať, ale moje city k vám už nie sú len priateľské, na čo ste určite prišla aj vy sama. Netúžim po vás za váš vzhľad, to nie. Váš oheň a energia ma nadchla od prvého momentu, kedy som vás uvidel skrotiť tú divokú dračicu. Viete, kedy byť dobrosrdečná ako vaša matka, ale na druhej strane dokážete byť silná ako kráľ Raylorr, váš praotec. Nemyslíte len na seba, oči máte otvorené aj pre svoj ľud. Získali ste na svoju stranu divoký kmeň, samotný Sever, onedlho istotne aj celý Západ.....Budete nezastaviteľná búrka, ktorá otrasie Aetharom a zničí cisárstvo raz a navždy. A milo rád by som bojoval s vami po vašom boku. Nie len ako generál, ale ako aj váš manžel a milenec."

"Och, generál Fareon....Vaše sladké slová mi síce polichotili a teší ma, že vaše city ku mne sú také, aké sú, lenže ste si vedomý, že naše manželstvo mi môže uzavrieť možné aliancie? Keby si vás vezmem ako milenca, stratila by som česť v očiach Severanov a celého Aetharu. Nevernica a kráľovná? Bol by to obrovský škandál. Musíme mať oči otvorené v takejto téme, nesmieme sa len tak nechať zaslepiť láskou. Síce mi moje srdce radí, aby som vyriekla áno, ale nie je to až také ľahké...Musím to prediskutovať s mojím pobočníkom. V priebehu niekoľkých dní vám dám vedieť, či sa stanete mojím manželom. To mi pripomína, že by sme mohli vyraziť naspäť do hradu. Veľká hostina bude už dnes večer a treba všetko zorganizovať," navrhla.

"Ako si Vaša výsosť želá."

Zvrtli sa na opätkoch a odišli späť do hradu. Heraxa si pri bráne spokojne driemala a z nozdier jej vychádzali kúdoľčeky dymu. Poníky sa zhromaždili na druhom konci ohrádky ďalej od dračice.

Chúďatá, nevedia, že druhý kút ich aj tak nezachráni, pomyslela si a striaslo ju. 

Prípravy na druhú hostinu boli veľmi unáhlené. Kuchári a kuchárky začali pri pečení aj jednoduchých koláčikov zaostávať, dokonca aj keď im pomáhali očarované nástroje. Služobníctvo vyzeralo, že ide skolabovať od toľkej námahy. Kráľovná Severu neotáľala a rozhodla sa pomôcť s aranžovaním. Ostatné veci prenechala jej senešalovi Alryck Setwardovi, ktorý sa jej skvelo osvedčil ako stolník. Odev na večeru sa rozhodla nezmeniť, šaty do večera bez problémov od kvapiek vody preschli. Keď si už myslela, že má pokoj od už trocha otravných sluhov, zrazu jej zaklopali na dvere dve služobné a pýtali sa, či majú na večeri dať mäsitý pokrm všetkým. Malleryna sa odhodlala a prikývla. Prvýkrát vyskúša po rokoch jesť mäso, aj keď sa kedysi rozhodla, že sa ho nedotkne. Nosenie koží a kožušín je to isté, ako jesť mäso, tak na čo si to má odopierať? Po niekoľkohodinovej drine bolo všetko hotové. Síce nebola hodovná sieň nádherne vyzdobená, ale výzdoba ju až tak netrápila. Hlavne, že stoly boli krásne uhladené a jedlo pripravené na zjedenie. V honosnej hodovnej sieni prišla ako prvá aj s jej malou radou. Usadila sa do stredu na vyrezávanú stoličku s vyrezanými nohami do tvaru hláv fénixov. Vedľa nej si po pravici sadol Kaltaral a lady Valeria, postaršia pani špehov Severu. Sudca Qenys a pokladník Rykass sa usadili po jej ľavici. Avšak generáli Fareon, Larren, Dares a Mares stáli za ňou s mečmi vsunutými v puzdrách pripravení chrániť ich kráľovnú. Krátko na to prišla hŕstka lordov zo Severu. 

Trúchliaca vdova Alerys Warrum, manželka a vzdialená sesternica jej zosnulého lorda manžela a nová pani Hadieho oka na ostrove Heyisr, vošla ako prvá. Za ňou nasledoval Silveron Regelor a Rhey Potomalexys. Po nich prišli do siene lordi Ghaellen Dreconys zo Seiravy, hraničného hradu strážiaceho Sever pred Východom, lord Haward Faralys zo slávnej pevnosti Qellenos na pobreží Severu, mladá lady Cissera Ares z Gloverfelu v sprievode jej manžela Floriena Berenthosa, brata lorda Nefariona z Kováčovej tvrdze, ktorý išiel za nimi. Všetci sa posadili za jeden stôl pod Mallerynou. Ostatní dorazili o trocha neskôr, ale stihli podávanie predkrmu. Ako predkrm boli vybrané krevety z vôd okolo Heyisru, údajne najchutnejšie v celom Aethare. K nim boli servírované neznáme sladučké žlté bobuľky a maličké semienka. Malleryna sprvu váhala zobrať ugrilovanú krevetu na citrónovej tráve. Napokon jej prsty uchmatli najväčšiu a zuby sa zaborili do bieleho mäsa. Chuť krevety jej doslovne explodovala na jazyku. Nikdy nič takéto chutné predtým nejedla. So semiačkami a bobuľkami bol predkrm dokonalý. Ostatní s ňou len súhlasili, svetlovlasý lord Faralys s veľkým pupkom si dokonca nariadil doniesť ďalšiu porciu. Pri ňom koketovala s jej mužom Florienom. O stoličku ďalej si spokojne hodoval Silveron s Ghaellenom Dreconysom ako keby sa poznali celé roky. Na konci predného stola si hodovali na víne dvaja utiahnutí lordi s ponurými tvárami a ohnutými nosmi. Boli si ako dvojčatá, lebo každý z nich mal rovnaké ryšavé vlasy a škaredé nosy s tenkými perami. 

"To sú lordi Valeon a Naleon, synovia ostaraného pána Forosovej pevnosti. Víno je ich spoločná manželka," našepkal jej Kaltaral.

Po predkrme nasledovala cesnaková polievka s kúskami čerstvého chleba. Popri chlebe plávali v nej aj kúsky hríbov a samozrejme cesnaku. Cesnaková polievka je osobný favorit Malleryny, ale musela uznať, že na chutnučké krevety nemala. Polievka jej už neprišla tak chutná ako kedysi, už sa jej objedla. Oproti krevetám si však nezískala takú popularitu. Lady Valeria odsunula tanier akonáhle si dala prvý dúšok a podobne urobil aj pokladník. Nezazlievala im to, cesnak nie je pre každého. Ihneď po polievke priniesli slúžky ku každému stolu upečené kačky na striebristých podnosoch. Servírovali k nim lahodnú medovinu, ktorá bola tentokrát bez alkoholu. Jej chuť bola stále vynikajúca, avšak Malleryna preferovala klasickú medovinu. Kačice mizli pred očami v žalúdkoch elfov a všetci si spokojne utierali ústa ušpinené od masti. Malleryna skúsila pečenú kačicu prvýkrát v živote a nesmierne jej chutila. Nový hradný kuchár sa prekonal nad jej očakávania. Po slúžke mu poslala tri drobné zlaté peniaze, za ktoré by si mohol pokojne kúpiť to najdrahšie víno na Severe.

Po chutnej hostine nastúpil prvý bod programu: pyromancéri z Východu. Týmto ľuďom nezáležalo na tom, či ich vládca bojuje za cisárstvo, peniaze boli ich právoplatný pán, ako to radi hovorili. S nimi prišli tiež žonglérky a žongléri, ktorí namiesto lôpt pohadzovali vo vzduchu nože a dýky. Jedna zručná žena s úzkymi bokmi a zlatavými vlasmi predčila ostatných a naraz pohadzovala vo vzduchu päť dýk. Pohliadla na Mallerynu hadími očami ako keby sa ju pokúšala hypnotizovať. Malleryna sa od nej snažila odtrhnúť zrak, ale jej umenie ju zaujalo natoľko aj s ostatnými, že sa radšej dívala. Avšak zelenooká kráska zrazu nechala štyri dýky padnúť bezmocne na zem a hodila po nej obratne dýku s krásnym safírom v rúčke. Svet jej pred očami zamrzol a počula len výdychy a výkriky. Zrazu sa ocitla zohnutá pod stolom a začula len rinčanie ocele. Nazrela von a zazrela Fareona s dýkou v ruke ako ju hádže smerom k žonglérke. Dýka sa jej zapichla do chrbta a dievča si rozbilo bradu o priľahlú prázdnu stoličku. 

Pred Mallerynu sa postavili všetci jej generáli, čomu ona namietala. Kaltaralovi sa podarilo zachytiť tiež jeden nôž letiaci ich smerom. Preskočil stôl, pričom zvalil svietnik, a s dýkou zabil dvoch pyromancérov. Žongléri sa nechceli vzdať, ale proti mečom nezmohli nič. Keď posledný pyromancér padol, všetci sa otrasení posadili naspäť na stoličky a pohliadli na Mallerynu. Tá ostala šokovane stáť na mieste a nezmohla sa na slovo. Nabrala v sebe odvahu a povedala pár slov s horkosťou na jazyku:

"Drahí lordi a drahé dámy. Toto bol posledný prešľap Juhu, aký kedy urobil. Ideme do vojny."

Po veľmi dlhej dobe prinášam ďalšiu časť mojej fantasmagórky. Je troška dlhšia, ale snáď sa vám čítalo dobre. Váš -Archer- ;)