Opätky červených topánok klopkali pri každom kroku na kamenej dlážke chodieb ponurej Dracorovej veže. Ozvena sa medzi tmavými stenami plných obrazov šírila ako jemný letný vánok. Klopkajúci zvuk Lyrosennu hneval viac, ako neohlásená schôdza rady. 

Harleyqin a jeho hlúpa krikľavá móda, hromžila v mysli.

Prsty na nohách mala z jej topánok v jednom ohni. Už viac nezniesla toto utrpenie pre novú módu a náhle sa zastavila. Červené črievice leteli do najbližšieho kúta a ona im nevenovala ani pohľad. Harleyqinské dámy sa pre ne určite pozabíjajú. Dnešný deň bol pre ňu proste a skrátka horší, ako iné dni. 

Jediné potešenie jej poskytovala iba lutna dvorného barda, ktorú počula na včerajšej večeri. Pekný a uhladený bard lahodil jej očiam a ušiam natoľko, že po ňom aj zatúžila. Možno by o nej spravil pieseň, kde by ospevoval jej krásu a lichotil jej šarmantným pohľadom v očiach spolu s veršami, ktoré by zahanbili nejedného muzikanta. Lyrosenna zahnala tieto hlúpe myšlienky preč a sústredila sa na svoje poslanie ríšskej kancelárky. Ebenové a mahagónové dvere v zápale hnevu rozrazila ako najviac mohla a potichu vošla do miestnosti. 

"Lady Lyrosenna, stalo sa vám niečo? Kde máte vaše krásne črievice, ktoré ste odo mňa dostala?" hľadel na ňu cisár s údivom na tvári.

"Rozhodla som si trocha prevetrať moje otlakmi posiate nohy, vaša Jasnosť," nahodila na tvár milučký úsmev a pohodlne sa usadila rovno pri cisára, tam kam patrí. 

Zatiaľ tam bola iba ona, cisár Bastior Prvý a učesaný lord Otys. Na poslednú chvíľu dorazil aj nový arcikastor, muž ponurej postavy a očividne aj slabého zdravia. Sprevádzal ho aj maršal Lewis, ktorý nahradil predošlého. Ten umrel pri hlúpom pokuse o skrotenie divokého fľakatého koňa z cyprusových hájov Malferu. Zviera ho najprv koplo do hlavy a potom na smrť zadupalo to zeme s kopytami. Lyrosenna ich videla iba ako malé dievča v putovnom cirkuse na Východe. Na hrdom tvorovi sa vtedy niesol majiteľ tohto cirkusu v honosných šatách s farebnými pierkami.

Staručký arcikastor sa usadil priamo pred ňu. Zlatý hábit bohato zdobený starovekými runami a znakmi bronzovej farby. Šedivé vlasy mu pretŕčali spopod bielej bohato zdobenej tiary. Nový maršal bol mladý a súci muž. Cez otvory v plátovanej zbroji mu vytŕčali mocné ruky a tvár mu zdobila naolejovaná tmavá brada.

"Musím sa vám všetkým ospravedlniť za takúto náhlu schôdzku rady. Plánoval som ju na pozajtra, ale neodkladné záležitosti mi to nedovolili. Lady Lyrosenna, rád by som konkrétne s vami prediskutoval určité veci ohľadom Severu. Máme nového spojenca z neočakávaných radov," pohliadol na ňu cisár s úsmevom na perách.

"Je to niekto známy?" spýtala sa.

"Práve že nie. Jedná sa o Cleoru Potomalexys, dcéru toho lorda Potomalexysa zo Severu."

"Severanka ako spojenec? Veľmi by som jej neverila. Potomalexysovci sú veď bočná vetva Malexysovcov, nemá dôvod byť voči nám priateľská."

Si hlupák?, pýtala sa v mysli.

"Cleora Potomalexys chce získať  Sever pre seba a vyradiť Malexysovcov z veľkej hry. Aby získala ľadový trón Severu, poslal som jej dosť peňazí a dokonca som jej prepožičal aj pár kontaktov na rôznych kupeckých lordov, ktorí by jej pomohli získať Sever. Ak by sa stala kráľovnou, mohli by sme mať pod sebou znova Sever, tentokrát stabilnejší ako inokedy predtým. Lady Cleora nám na oplátku dá plnú moc nad Severom, čiže budeme vedieť kontrolovať všetko ako chceme my," naradostene hovoril cisár Lyrosenne.

Štyria, držte ma.

"Máme nejakú záruku jej veriť?" spýtavo naňho hľadela.

"Lady Lyrosenna, vy si dovoľujete popierať cisárovu vôľu?" obul sa do nej Otys.

"Nie, lord Otys. Snažím sa len vysvetliť, že Cleora Potomalexys nemusí byť najlepším spojencom. Zo strategického hľadiska je tento manéver úbohý. Musíte myslieť predsa na svoju ženu a Serafasala. Severania vás momentálne držia vďaka nej v pevnom zovretí a bude horš..."

"Prepáčte mi, ale ste vy maršalom? Pokiaľ viem, stále som maršalom JA a nie vy. Plán našej Jasnosti je vynikajúci, lenže to sliepka, akou ste vy, nepochopí," ozval sa maršal.

"Nie som tvoja handra, chlapče. Prežila som viac rokov v tejto miestnosti ako ty. Je to už šesť rokov, odkedy som kancelárka ríše a momentálne tu zastávam taktiež najvyšší post v rade po regentovi ríše, našej drahej cisárovnej. Mali by ste sa radšej učiť poriadne holiť, lebo tie vaše hnusné fúziská odpudia každú ženu v Cisárstve Trojcípej koruny," obránila sa šikovne Lyrosenna.

Šteňa malé nevďačné, pomyslela si.

Cisár ostal len mĺkvo sedieť a neprestával hľadieť na Lyrosennu, ktorá prepichávala pohľadom mladého maršala. Trojcípa koruna mu takmer skĺzla z hlavy na stôl, našťastie ju ale stihol zachytiť včas. Napätie sa začínalo medzi Lyrosennou a maršalom hustiť tak, že by sa dalo bez menších problémov nakrájať.

"Vaša arogancia, chlapče, ma veľmi udivuje. Dokázali ste aspoň zlomok toho, čo ja? Prešli ste cez pol sveta na diplomatických misiách, len pre dobro tejto zhnitej ríše? Boli ste medzi vetrom obitými dunami Zalorumovej pustatiny, alebo na zamrznutom Oku sveta? Chceli vás podrezať len zato, že ste zabudli napľuvať na nevestu? Milý chlapče, už dávno by som umrela niekde mimo Harleyqin, keby som sa o seba nevedela postarať. A čo si prežil ty?" 

Napätie prerušilo až náhle buchnutie dverí a tenký vysoký chlapec v smaragdovom oblečení s listom v ruke. Mohol mať sotva jedenásť, ale strachu mal určite viac ako dieťa, ktoré prvýkrát dostalo od rodiča facku.

"Prepáčte, že vyrušujem cisársku Jasnosť pri jednaní, ale prišiel naliehavý list," vydral zo seba po chvíľke odmlky chlapec tenulinkým hláskom.

Cisár Bastior nahodil na perách milý úsmev a odvetil:

"Poď bližšie, nemusíš sa báť. List si prevezmem aj sám," mávol naňho cisár.

"Tento list ale nie je pre vašu Jasnosť. Je pre....lady Lyorosenu Estoren."

Lyrosenna neváhala ani sekundu a postavila sa z tvrdej stoličky. Podišla k chlapčaťu a to jej ochotne dalo do rúk zdrap pergamenu prasknutou červenou pečaťou. List roztvorila a prezrela si jeho obsah:

Drahá lady Lyrosenna z rodu Estorenovcov,

rád by som Vám chcel vyrozprávať o Vašej kráse, šarme a dokonalých schopnostiach hodných mnohých piesní, ale žiaľ, čas ma náhli viac, ako slnce túto horúcu jar. Keďže som si nedokázal za tie roky nájsť ženu, s ktorou by som strávil svoj zvyšný život. Zväzok medzi nami by nebol ale v môj prospech, ale vo váš. Naše deti, ak by nám ich bohovia dopriali, by nemali moje priezvisko, ale vaše. Moje zámery nie sú politické, ale planú zo samotného srdca. Neviem, či si to ešte pamätáte, ale stretli sme sa raz na turnaji v Kopcorade. Už vtedy ste mi padli do oka a omámili ma svojim čarom a nesmrteľnou krásou.

Váš Pavlleo Azantys.

"Prepáčte mi, vaša Výsosť, ale musím ísť do svojich komnát. Vážne ma to mrzí, rada by som tu ďalej s vami diskutovala, ale mám dôležité stretnutie. Rada s vami prediskutujem vaše problémy aj inokedy," otočila sa Lyrosenna k cisárovi a nahodila na tvár pokojný výraz a odišla z miestnosti.

Konečne odtiaľto zmiznem. Počúvať reči toho fúzatého chlapčaťa a neschopného cisára ma unavujú, blažene si pripomínala.

List od Pavllea Azantysa v nej vyvolal zmiešané pocity. Na jednej strane sa jej páčilo, že si niekto ju chce zobrať matrilineálne a tým zaistiť prežitie rodu Estoren, lenže jej nešlo na rozum prečo. Musí si nájsť čas a popremýšľať o tom čo najviac. Matrilineálne svadby sa predsa len nevídajú tak často ako patrilineálne a je iba málo mužov ochotných sa vzdať rodového mena. Jeho záujmy by nemuseli byť iba z lásky. Alebo sa naozaj niekto do nej zamiloval? Stačil iba jeden pohľad a trocha vína s pár slovami na zamilovanie sa do nej? Bolo to už dávno, ešte v časoch, kedy sa modlila preto, aby jej Štyria dopriali bujné tvary a nenechali ju navždy plochú ako drevenú dosku. 

Ona už nie je tou hlúpou dievčinou, ktorá plápolala slasťou a radosťou pri hocakých galantných rytierov. Estorenovia vládli Salisalu tri storočia, kráľovská krv jej priam srší zo žíl. Ostala iba ona a hlúpučký Will, sladký ale aj zaostalý chlapec, jej mladší brat. Ostal v Salisale pod výchovou jej starého otca z matkinej strany, sira Gylglassa Fistenysa. Willa mala rada z celého svojho srdca, dokonca ho ako pani Salisalu vymenovala svojím dedičom, lenže tušila, že nevinný chlapček ako on by sa dlho na kresle lorda Salisalu neudržal. Preto by pre budúcnosť rodu musela urobiť aj tento krok. Zobrať si Pavllea Azantysa.

Máme tu ďalšiu časť mojej mini fantasmagórie :) Tentokrát je tu viac politikárčenia a intrigovania ako hocikedy predtým, čiže väčšinu z vás to už baviť asi príliš nebude :D Som ale rád aj za tie maličké čísla, lebo vďaka nim viem, že pri mne niekto stojí a chce vedieť, ako celý príbeh skončí. Osobne si myslíte, že je príbeh preceňovaný alebo naopak podceňovaný? Ako zvedavého autora ma to strašne zaujíma, lebo iba vďaka otázkam a odpovediam sa pohnem dopredu :)