V komnate mladého lorda Agenna sa šírila príjemná vôňa čerstvých kvetov. V sklenenej váze na stole mu vo vode plávali krásne zlaté narcisy a aj krémové ruže z jeho domoviny. S mladým lordom sa rozhodol Kaltaral prediskutovať isté neodkladné záležitosti, ktoré súvisia s nadchádzajúcou vojnou o Sever. Ako jediný lord z Východu sa pridal na ich stranu bez namietania. Nikto nemal ani len potuchy o jeho úmysloch. Na Východe a aj Juhu už malé deti kŕmia lžami o tom, ako skončilo Pärten Ita a rod Malexysovcov. V komnate čakal Kaltaral s neznámou slúžkou na lorda, ktorého vraj zamestnali neodkladné záležitosti. Služobná bola odetá v chudobne vyzerajúcich, ale napriek tomu čistých šatoch. Vlasy jej zakrývala šedá šatka a chudučké nohy bielosivá zástera. Akonáhle sa ozvalo klopanie, slúžka odbehla a otvorila dvere a do peknej komnaty vošiel svetlovlasý Silveron. Slnečné lúče dopadli na jeho zelenkasté oči a blonďavé vlasy, ktoré sa zabeleli, a prehovoril:

"Prepáčte mi, lord Kaltaral, že meškám. Nechcel som vás nechať tak dlho čakať, ale moje modlitby pre Erelina boli veľmi úpenlivé a dlhé. Modlil som sa za kráľovnú Mallerynu, nech jej oheň nevyhasne."

"Kráľovná Malleryna teraz odpočíva, rovnako aj jej dračica. Jej Výsosť síce prespala niekoľko dní, ale predvčerom sa zobudila. Rozhodne jej teda po vás, mladý lord, pošlem odkaz. Chcel by som ale s vami prediskutovať niektoré veci, ktoré sa týkajú nadchádzajúcej vojny o oslobodenie. Zasiahne aj vašich poddaných, nielen našich. Máme podporu aj u vašich ľudí?"

"Nie u všetkých, bohužiaľ. Doma na Blatnej stráži sme pred odchodom museli nechať osemsto schopných bojovníkov na obranu a na potlačenie rebélie. Niektorí dedinčania podporujú šialenú Myrannu a jej muža, ale našťastie väčšina drží so Severom. Máme veľké šťastie, že žijeme na hraniciach a tak vieme, čo sa tu dialo a je nám to ľúto," prisadol si Silveron.

"Dalo sa to čakať. Myranny a jej beštie sa všetci boja, ale asi ani len netušia, že je väznená na Crachtose a jej Serafasal sa uhniezdil na hrade Isaral. Rod Fernwyldeovcov prežil už len v dvojčatách, dvoch malých osemročných chlapcov. Už sú ale vraj v Búrkoveži vďaka ich dvom menším drakom," zahliadol sa Kaltaral na mladého lorda.

"Mali obrovské šťastie."

"Oni áno, ale videli zhorieť svojich rodičov v dračích plameňoch zaživa. Počuli ich výkriky a videli, ako im miznú pred očami."

"Smrť ohňom je najsvätejšia a najčistejšia smrť, akú poznáme, lord Kaltaral. Neumreli nadarmo, ich duše sa pridali k Erelinovi do jeho nebeských komnát," nadšene začal rozprávať mladý lord, čo Kaltarala veľmi znepokojilo.

"Drahý lord Silveron, vaše predstavy nezdieľam a asi ani nikdy nebudem. Smrť ohňom je podľa mňa najbolestivejšia a najkrutejšia smrť. Draci ju v boji aspoň spravia rýchlo a človek trpí len sekundu, ale upaľovanie nepovažujem za správnu popravu ako vy. Nechcem vám ničiť tradície, ale tu na Severe by som vás prosil neupaľovať. Odysinine zákony kážu, aby odsúdený bol rýchlo sťatý, takže prosím, dodržujte jej zákony," rozhovoril sa Kaltaral s rozhorčením.

"Lord Kaltaral, síce rešpektujeme vašu kultúru a sme s vami v boji a mimo neho, ale Erelin si pýta obetu. To mi pripomína, že jedného odsúdeného sme dnes po tejto našej debate mali popraviť. Chceli by ste ísť so mnou? Istotne nájdete jeho smrť uspokojivú," pousmial sa.

"Smiem aspoň vedieť, kto ten chudák je? Nech sa zaňho pomodlím."

"Vodca tých ľudí, ktorí vašu neter a vás chceli pripraviť o život. Kráľovná Malleryna mi ich venovala, keďže pochádzajú z Východu. Pokojne poďte, nemusíte sa ničoho báť. Osobne si myslím, že náš zvyk uznáte a nebudete voči nemu mať nejaký nepríjemný vzťah," postavil sa mladý lord a pootvoril dvere.

"Až po vás."

Kaltaral sa pozviechal zo stoličky a odobral sa so svetlovlasým chlapcom. Kroky sa chodbami ozývali ako hodiny a odbíjali mu sekundy, ktoré mu zostávali do zhliadnutia barbarskej popravy. Museli prejsť do tábora cez zadný vchod Pärten Ita, keďže do mesta práve prúdili koče so zásobami jedla a vody. Pärten Ita už bolo so zásobami na pokraji hladomoru, ale Kaltaral stihol vyjednať zásoby včas s miestnymi ochotnými roľníkmi. Avšak pokladnicu ochudobnil o pätnásť zlatých pre každú rodinu a v pokladnici zostalo už vďaka obnove hradu a kŕmení armády a poddaných len polovica toho, čo na začiatku. Lenže lord Silveron mu mohol poskytnúť zlato a striebro, ktoré toľko potrebovali. Keď vyšli pred tábor armády lojálnych Východniarov, zazrel vysokánsky kôl a pripravenú hranicu. Obvinený stál zviazaný a dobitý s fialovými modrinami okolo očí a zdalo sa, že sa modlí.

Pre toto sme prerušili rozhovor? Aby som sa pozeral na túto krutosť? 

Silveron vystúpil dopredu a v jeho jantárových očiach sa zaligotali plamienky fakle. Kývol na strážnika v jednoduchej zbroji s koženou čapicou a ten mu fakľu ochotne podal. Lord Silveron pohliadol na zviazaného väzňa a Kaltaral zazrel v jeho očiach na okamih pohľad Myranny Striebrovlasej. 

"Worick prezývaný Žobravý pes, patril si k mojim poddaným a bol si prichytený pri pokuse o vraždu kráľovnej Severu napriek tomu, že sme lojálni k Severanom. Prečo nesympatizuješ so svojím lordom, ale namiesto toho si sa mu vzoprel?"

"Si dieťa, chrbát ti zdobí hnusný hrb, ktorý si snažíš zakrývať plášťom, decko nevďačné. Tvoj otec by bol zahanbený, keby vedel, čo si to spravil. Spojil si sa s nepriateľom, ktorý zradil cisárstvo," povedal väzeň s krvou na perách.

Blonďavý chlapec vyzeral veľmi otrávený z narážky na jeho hrb. Silveronov hrb nebol príliš veľký, nechodil kvôli nemu ohnutý ako starena, ale musel si zakrývať chrbát plášťom. Mnoho liečiteľov sa mu ho pokúšalo odstrániť, ale bezúspešne. Kaltaral počul od Rheya o tomto mladom lordovi mnoho, šepoty o zrode údajnej hrbatej bielovlasej príšery sa šírili rýchlo po celučičkej krajine ako nejaká choroba. 

"Priviažte ho," riekol lord a nespustil z neho ani na okamih oči.

Už sa okolo nich zhromaždil dav, v ktorom boli asi všetci bojovníci z Východu. Kaltarala zaujali ich kopije s hrotom v tvare ohnivého jazyka nafarbené oranžovou a žltou farbou. Hroty sa leskli vo svetle ranného slnka spolu so zlatavými prilbicami bojovníkov. Väzeň sebou šklbal s hrubým krikom a nadávkami. Avšak ani to nepomohlo a čoskoro bol priviazaný na kôl. Bezradne sa vôkol seba obzeral a snažil sa kričať o pomoc, ale jeho prosby boli márne. Kaltaralovi chcelo srdce vyskočiť z hrude od nervozity. Už bolo ale neskoro odísť a musel zapôsobiť na mladého lorda. Ten medzitým podišiel k hranici a s fakľou ju zapálil. Drevo začalo dymiť a sprvu sa objavili maličké ohnivé jazýčky olizujúce polená. Ohníčky vyústili v obrovské plamene, ktoré sa nebezpečne rýchlo blížili k obeti. Silveron a jeho armáda uchvátene hľadeli na ohnivé divadlo, Kaltaral však pohľadom uhýbal preč. 

Jeho pohľad mu ale ušiel na ohnivú hranicu práve v momente, kedy sa plamene dotkli obete. Krik sa šíril okolím a napĺňal fanatikov slasťou. Silveron slastne zavrel oči a začal naslúchať bolestnej piesni. Kaltaralovi sa obracal žalúdok, ale nedokázal zavrieť oči. Na chrbte mu prebehli zimomriavky. Koža väzňa sčernela na uhoľ a vlasy mu v mihu oka zhoreli, lenže vzduch mu z hrdla ešte neodišiel. Utrpenie utíchlo a Silveron pootvoril oči. Kaltaral v nich videl to, čo videl v očiach Myranny predtým, než upálila kedysi v Harleyqine žobráka, keď v meste bol aj so sestrou a rodičmi. Tá iskra šialenstva mu utkvela v pamäti navždy. Silveron sa otočil k nemu:

"Lord Kaltaral, ste v poriadku?" 

"Prepáčte mi, drahý lord, ale musím vás opustiť. Isté neodkladné záležitosti ma volajú späť na hrad," povedal s jemne roztraseným hlasom.

"Škoda. Dúfam ale, že s vami raz môžem povečerať aj s kráľovnou Mallerynou pri priateľskom ohni."

"Kráľovná potrebuje ešte aspoň týždeň odpočinku, potom môžme zvážiť aj večeru. Nech vás Odysina žehná," povedal Kaltaral a zvrtol sa na opätku topánok.

Kaltaral sa vrátil naspäť do hradu rovnakou cestičkou. V uliciach pomaly ožívajúceho mesta už neboli plné žobrákov, ba naopak. Malleryna nechala prispieť s Kaltaralom na obnovu domov a veľa ľudí sa do obnovených domov presťahovalo. S mágiou mali domy takmer celé opravené ani nie za týždeň a mnoho ľudí im ďakovalo. Plamienky sviečok presvitali cez okná a Kaltaral v nich videl usmievavých ľudí pri modlitbe. Pokračoval až k veľkej hradnej bráne a cez ňu vošiel na krásne obnovené nádvorie. Bolo presne také, aké si ho pamätal. Vo fontáne žblnkotala voda a všemožnými farbami tam hýrili pávie očká. Kríčky a kvety začali kvitnúť, poniektoré už ukázali svoje farby jari. Na lavičkách posedávali dvorné dámy a dvorní páni zhovárali v skupinkách a ušiam lahodila hudba barda. Zásoby síce dochádzali, ale ľudia vyzerali veľmi šťastní a že im nič nechýba. Kaltaralov pohľad ale zaujal vchod do rodinnej krypty.  Bola uzavretá celé roky a už obrastená brečtanom. Teraz ale bola otvorená, čo mu prišlo priveľmi čudné. Iba Malexys môže otvoriť rodinnú kryptu a nik iný. Pobehol k temnému prahu kamenných dverí a do pravej ruky uchopil fakľu zo steny. 

Krypta bola temné a ponuré miesto osvietené dvoma sviečkami. V dvoch radoch po stranách boli hroby mnohých členov rodu, ktorých oheň v duši už vyhorel. Blízko pri vchode stála nová belavá socha ženy. Kaltaral pri nej zazrel muža vytesávajúceho telo. Pri ňom hľadela do bledej tváre sochy Malleryna. Jej vlasy mala v drdole, v ktorom boli zapletené bledučko modré malé kvety ladiace s jej farbou očí a telo jej zahaľovali jednoduché šaty čiernej farby s tmavomodrým plášťom. Kaltaral podišiel k nej a zahľadel sa na čerstvo vytesanú sochu. Tvár sochy patrila jeho nebohej sestre, Feleanore.

"Ako ti je, Malleryna?" spýtal sa.

"O dosť lepšie. Chcem však vedieť, koľko som asi spala, strýko," pohliadla naňho.

"Osem dní," povedal. 

"Osem dní? Pri Odysine....A Heraxa? Je v poriadku?"

"Našťastie je. Profesor jej namiešal nejakú smradľavú mastičku a natrel jej ju na rany. Nejaká mierumilovná lesočarodejnica jej taktiež požehnala s liečivými kúzlami. O týždeň by mala už vedieť lietať tak ako predtým," obdivoval detailne vytesanú mramorovú tvár.

"Strýko, chcela by som sa ti s niečím zveriť," povedala s vážnym pohľadom v očiach.

"Počúvam."

"Dnes som pri odpočinku nad niečím premýšľala. Odpovedz mi prosím úprimne....Som šialená a krutá ako Myranna? S Heraxou som zabila už veľa ľudí ohňom, jedného človeka som nechala ukrižovať....a ďalšieho som prenechala Silveronovi a jeho fanatikom.....Mnohí vďaka mne vo veľkom umreli a asi aj umierať budú..." nahrnuli sa jej do očí slzy. 

"Vo vojne ľudia umierajú. Pri všetkých možnostiach sa mohli k tebe pridať, ale odmietli ťa a pridali sa k nepriateľom. Medzi tebou a Myrannou je jeden podstatný rozdiel: ty nezabíjaš pre radosť a potešenie. Ty si nikdy nespálila s Heraxou nikoho pre radosť, ale z práve preto, lebo ti nedali na výber. Nebyť teba a drakov by sme Pärten Ita nezískali, pri Odysine! Zabudla si taktiež, že si zastavila nebezpečnú sektu v zárodku? Aethar mohol byť rozpoltený vo viere a to by viedlo k masovej rebélii, ale vďaka tebe sa to nikdy nestane. Vieš, s tvojou matkou sme raz boli v Harleyqine s našimi rodičmi, kráľom a kráľovnou. Mali sme však aj možnosť vidieť Myrannu pri poprave nejakého úbohého chudáka, ktorý sa jej dotkol na ulici omylom rukou a zobrala to ako akt velezrady a pokus o atentát. V reťaziach ho nechala priniesť pred trón, na ktorom tentokrát sedela ona a nie jej bratranec Bastior. V očiach som jej zazrel šialenstvo a tvoja matka mala z nej obrovský strach. Myranna by zobrala čo i len trocha krivý pohľad ako velezradu a nechala nás popraviť rovnakým spôsobom, tak sme sa museli dívať. Žobrák sa nemal ani ako obhájiť a potom Myranna prikázala Serafasalovi, nech ho spáli. Verný drak poslúchol a žobrák s krikom umrel v ohni. Na tvári sme jej videli slasť a uspokojenie, keď zazrela horúce plamene spaľujúce kožu a mäso. Urobila si ty toto niekedy?"

"Lenže kvôli mne je Tysirias mŕtvy! Poslala som ho na Crachtos učiť sa za kancelára a on pri prvej lekcii zomrel!" do tváre sa jej nahrnula červeň a po lícach začali stekať slzy.

Kaltaral nemohol vidieť takto svoju neter plakať. Podišiel k nej a objal ju mocnými rukami. Malleryna sklonila hlavu na jeho hruď a pevne omotala okolo neho svoje ruky. Tesár pre istotu už pred hodnou chvíľou odišiel von z krypty a nechal ich dvoch osamote. Kaltaral pohliadol dole na Mallerynu a povedal jej:

"Tysirias zomrel kvôli zradcovi spolupracujúcemu s cisárstvom, nie kvôli tebe. Prestaň sa prosím ťa obviňovať z niečoho, čo si ty nespôsobila.....Vieš, koľko nocí som si ja rozprával, že so mal dobehnúť do Feleanoriných komnát a zachrániť ju aj s vami a vaším otcom? Vieš, koľko nocí som mal chuť si bodnúť dýku do srdca a odísť z tohto sveta za sestrou? Lenže mal som vás dvoch, synovca a neter....Prirástli ste mi ale k srdcu ako vlastné deti a pokojne by som za vás aj život položil. Ja sám už nikdy vlastné deti mať nebudem, ale mal som vás dvoch, malú princeznú a dediča dynastie. Feleanore by bola pyšná, keby vedela, čo sme dokázali. Si moja malá princezná už navždy a to mi nikto nikdy nevezme, ani šialená cisárka a jej beštia."

Malleryna sa mlčky od neho odtiahla a so vzlykom sa dívala na zaprášenú zem. Do krypty zafúkal vietor. Prach sa rozvíril do temnoty a plamienky fakieľ radostne poskackali. 

"Ďakujem ti, strýko....Vždy si bol pre mňa oporou a dúfam, že ešte dlho budeš. Mám ale na teba prosbu," pohliadla naňho s posledným vzlykom.

"Hovor, Mall."

"Chcem sa zlepšiť v boji. S mečom si ma síce trocha učil, ale myslím si, že by sa mi istotne zišlo zlepšenie. Rada by som sa takisto naučila bojovať aj s kopijou a lukom. Si skvelý bojovník a vieš s nimi narábať a lepšieho učiteľa ako teba nepoznám. Začala by som až keď sa mi navrátia všetky sily," utrela si slzy z líc.

"Výborne, budem len rád. Neočakávaj, že ťa budem šetriť," usmial sa.

"Život nás už nešetril, tak si myslím, že sme si už aj zvykli," uchechtla sa.

Po extrémne dlhej dobe prinášam novú časť Nádeje. Chcel by som sa ospravedlniť za veľmi veľmi dlhú neprítomnosť, ktorú zapríčinilo prokrastinovanie, autorská lenivosť a samozrejme aj učenie :/ Ale rád by som oznámil, že sa po dlhej dobe vraciam k písaniu a že novú časť začnem písať už v pondelok :) Váš -Archer-