Napísať romantický príbeh inšpirovaný obrázkom, dlhý aspoň 1500 slov, v er forme.

Všetko sa začalo druhého septembra. V prvý deň nového školského roku, keď Samuel neisto kráčal do školy, ktorá sa mala na nasledujúce dva roky stať jeho druhým domovom. Desil sa toho, čo všetko ho v novom prostredí čaká a neustále sa hneval na otca, že musel prijať prácu na opačnom konci krajiny a jeho tak vytrhol zo známeho a bezpečného prostredia.

Než vošiel do triedy, pár minút pred zvonením, zhlboka sa nadýchol. Zvládne to. Odvaha ho však opustila, len čo za sebou zatvoril dvere. Upierali sa naňho všetky oči a so záujmom ho sledovali. Nový žiak bol pre nich vždy zaujímavým spestrením dňa. Aby nevyzeral ako magor, donútil sa nasilu usmiať a zamumlať pozdrav.

V tej chvíli vošiel do triedy učiteľ. „Dobré ráno, žiaci. Vidím, že ste sa už zoznámili s vašim novým spolužiakom. Volá sa Samuel a verím, že medzi vás ľahko zapadne," usmial sa učiteľ a poslal chlapca, aby sa posadil a pripravil sa na vyučovanie.

Všetky miesta boli obsadené. Až na jedno. V poslednej lavici. Problém bol, že na vedľajšom mieste sedelo dievča. Nenápadné, hnedé kučeravé vlasy zapletené do vrkočov, s hlavou sklonenou nad akousi knihou. S ťažkým povzdychom sa odobral na jediné voľné miesto. Oveľa radšej by sedel sám, v najhoršom s nejakým chlapcom. Ale s dievčaťom? To bolo horšie než nočná mora. Sedieť s dievčaťom sa na jeho predchádzajúcej škole považovalo za trest.

„Ahoj," pozdravil ju, keď sa vyčerpane zviezol na stoličku. „Ja som Samuel."

„Uhm," zamumlalo dievča, bez toho aby zodvihlo hlavu.

„Ty sa voláš ako?"

Žiadna odpoveď.

Nezáujem dievčaťa Samuela prekvapil, no musel uznať, že ho až tak veľmi netrápilo. Sám nebol veľmi komunikatívny typ, pokiaľ sa práve nenachádzal v partii kamarátov, čo tu, prirodzene, nehrozilo. Radšej kopal sám za seba a spoliehal sa na svoj inštinkt. Koniec koncov, lepšia takáto spolusediaca ako urečnená pubertiačka, neustále básniaca o svojich hereckých a speváckych idoloch.

Kým sa učiteľ prihováral triede o tom, ako bude prebiehať nastávajúci školský rok, Samuelovi rezonovali v hlave jeho slová. Verím, že medzi vás ľahko zapadne. To ťažko, smutne si pomyslel. Ani na predchádzajúcej škole nemal veľa kamarátov, ako si ich má nájsť tu, v úplne neznámom prostredí, kde naňho každý hľadel ako na cudzinca? Chvíľami si naozaj pripadal ako mimoň. Život bol vážne niekedy poriadne nespravodlivý.

Samuelov prvý deň v novej škole napokon nebol najhorší. Spolužiaci ho, kupodivu, prijali dobre a dokonca sa dozvedel aj meno svojej záhadnej spolusediacej. Kate. To meno sa mu páčilo. Napokon, nie iba meno...

Keď sa Samuel po večeri rozhodol na chvíľu prevetrať na bicykli, náročky si vybral menej frekventovanú cestu, aby si s vetrom vo vlasoch utriedil zmätené myšlienky. Celý deň nedokázal dostať z hlavy Kate. Sám netušil, ako sa to stalo a čo sa s ním dialo, ale niečím ho zaujala. Práve prechádzal popri potoku za mestom, keď ju uvidel.

Sedela na drevenej lávke, nohy prekrížené do tureckého sedu, duchom neprítomná. Ani nezaregistrovala, že pri nej zastal.

„Ahoj," pozdravil ju a zliezol z bicykla.

Kate sa vyplašene strhla, zrejme nečakala, že by v tom čase mimo obývanej zóny mohla niekoho stretnúť.

„A- ahoj," vyjachtala. „Č-čo tu robíš?"

„Bol som si prevetrať hlavu," odpovedal úprimne a zamračene si ju obzeral. Nezdala sa mu byť úplne v poriadku. „Si v pohode?" zaujímal sa. „Vyzeráš, akoby ťa niečo trápilo."

„To nie je tvoja vec," zamumlala. „Som okej."

„Keď myslíš," mykol plecom. „Nezdá sa mi, ale nebudem vyzvedať. Mohol... Mohol by som si na chvíľu k tebe sadnúť?"

„V škole ti nestačí, čo?" uškrnula sa. „Ako chceš, vyháňať ťa nebudem."

„Ale ak ti to je nepríjemné..."

„Je to v pohode. Pridaj sa do klubu beznádejných prípadov a stratených existencií."

„Hovoríš o mne?" zasmial sa.

Spočiatku sedeli vedľa seba mlčky, silno vnímajúc prítomnosť toho druhého. Napokon to Kate nevydržala a rozhovorila sa. Tak sa začalo rodiť ich krehké priateľstvo.

Dni plynuli, prehupli sa do týždňov, týždne do mesiacov a Samuel si s Kate rozumel čoraz viac. Hovorí sa, že protiklady sa priťahujú, no v ich prípade platil pravý opak.

Bol koniec novembra, vo vzduchu bolo cítiť blížiacu sa zimu. Samuel bol čoraz častejšie ako na tŕní a zamyslenejší než obvykle. Blížili sa totiž Katine narodeniny. Chcel ju prekvapiť, pripraviť jej niečo výnimočné a nezabudnuteľné, no nevedel ako na to. Napokon sa odhodlal.

„Kate?" nervózne ju oslovil v piatok ráno, krátko pred začiatkom vyučovania.

„Áno?" usmiala sa a uprela naňho svoje modré oči. Vždy sa mohol z jej pohľadu zblázniť. Inak tomu nebolo ani tento raz. Keby nesedel, podlamovali sa ku kolená a srdce mu bilo ako o závod, div, že nevyskočilo z hrude.

„Ja... Chcel by som, aby... Bol by som rád, keby..." motal jedno cez druhé, zbierajúc odvahu na to, po čom už nejaký ten piatok túžil.

„O čo ide, Sam? Si okej?"

Hlboký nádych a výdych. Teraz alebo nikdy. Nemôže byť predsa také ťažké, pozvať dievča na rande „Nešla by si so mnou večer von?" napokon vyhŕkol takmer nezrozumiteľne.

Kate naňho chvíľu zarazene hľadela, akoby spracovávala význam jeho slov, no vzápätí sa jej na tvári rozlial šťastný úsmev. „Áno!" vypískla. „Pôjdem veľmi rada."

Konečne! Boh vyslyšal jej prosby! Celý deň žiarila a nič ju nemohlo vyviesť z miery. Ani to, že z dôležitej písomky z matematiky dostala zlú známku. Záležalo len na tom jednom. Lepší darček k narodeninám ako rande so Samuelom si nemohla želať.

„Všetko najlepšie, Kate," blahoželal jej večer na kopci za mestom. Na oblohe svietil mesiac v splne a nebo posiate hviezdami, pod nimi žiarili tisícky svetiel z rozsvietených okien. Hlas sa mu triasol od nervozity, napriek tomu bol šťastný. Z vnútorného vrecka kabáta vytiahol malú krabičku. „Pre teba," usmial sa a trochu neohrabane balíček otvoril.

„Ďakujem," hlesla dojatá Kate, hľadiac na striebornú retiazku s príveskom v tvare srdiečka. „Je úžasný. Myslím, že som sa práve zamilovala," zachichotala sa.

Pri jej slovách Samuela zachvátili zimomriavky. „Do tej retiazky, alebo do mňa?" pobavene sa opýtal. Navonok sebavedome, no vo vnútri sa mu rúcal svet.

„Do oboch, ale do teba viac."

Nerozmýšľal. Konal úplne impulzívne a inštinktívne. Pritiahol si Kate za pás bližšie k sebe a nežne ju pobozkal.

„Som rád, že sa ti páči, lebo ty sa páčiš mne." Samuel ďakoval tomu, že sa nachádzali takmer v úplnej tme, aspoň Kate nemohla vidieť, ako sa začervenal. „A som šťastný, že si prijala moje pozvanie."

„Ja som šťastná, že si sa konečne rozhýbal. Už som sa bála, že sa toho nedožijem."

„Čože?" nechápavo nadvihol obočie. „Ty si...? Chceš povedať, že..." vykoľajene habkal."

„Chcem povedať, že som na tento moment čakala dosť dlho. Tak si to, prosím, nepokazme a konečne ma poriadne pobozkaj."

***

V pondelok ráno celá škola nehovorila o ničom inom, než o tom, že Samuel a Kate tvoria pár.

„No konečne," vyjadril názor jeden z ich spolužiakov. „Dosť dlho po sebe pokukovali, no tvárili sa, akoby sa nič nedialo."

„Bolo to len otázkou času," súhlasili iní. „Ja im prajem, nech im to vydrží."

Prešlo niekoľko mesiacov. Samuel s Kate sa stali nerozlučným párom a užívali si každú chvíľu, ktorú strávili spolu, či už v škole, alebo vonku.

Až raz...

Bolo to koncom leta, keď sa Samuel, ako obvykle, stretol s Kate na ich obľúbenom mieste, na kopci za mestom. Rozložil deku a spolu so svojou milou sa na ňu usadil.

„Dnes je krásny deň," usmial sa a zahľadel sa do modrých očí, ktoré tak veľmi zbožňoval. „Aj vďaka tebe," pohladil ju po líci a nežne spojil ich pery. „Robíš môj život krajším. Som rád, že ťa mám."

„Aj ja som rada," zašepkala Kate, no zvyčajný žiarivý lesk jej očí sa pomaly strácal.

„Čo sa deje, láska?" Samuelov pozorný zrak si všimol, že jeho priateľku niečo trápi. No nech premýšľal akokoľvek, netušil, čo mohlo byť vo veci. „Urobil som niečo?"

„Nie, len... Musím ti niečo povedať a neviem ako na to," nešťastne vzdychla.

„Desíš ma," priznal svoje pocity a povzbudivo ju chytil za ruku. „Ale nemusíš sa báť, som tu s tebou, nech ide o hocičo, zvládneme to."

Zhlboka sa nadýchla. „O dva týždne sa sťahujeme. Otec... Dostal prácu v zahraničí."

„Čože?" vykríkol Samuel vydesene. Na niečo takéto nebol vôbec pripravený. Čakal naozaj čokoľvek, ale táto informácia ho úplne pripravila o reč. Nemohol iba zle počuť?

Modré oči sa naplnili slzami, ktoré už nedokázala dlhšie skrývať. „Je mi to ľúto, Sami. Bez toho, aby mi o tom povedali skôr, zariadili všetko potrebné. Mňa už postavili pred hotovú vec. Na pár týždňov budeme bývať v susednom okrese, kým... Kým absolvuje akési školenie. A potom..." vzlykala, hľadajúc útočisko v Samuelovom náručí.

„Ako dlho... To vieš?" zašepkal.

„Dva dni. Povedali mi to včera ráno, keď už bolo všetko zariadené. Úplne ma to vzalo, nedokázala som sa ani pohnúť z postele. Aj preto som ti napísala, že sa necítim dobre."

„Chápem," hlesol. Sám pred časom zažil to isté. Akurát s tým rozdielom, že vtedy nikoho nemiloval, svojim odchodom nezanechával žiadni bolestivú stopu.

Toto bude úplne iné. Oveľa bolestivejšie. Začínal si uvedomovať, čo to pre nich znamená. V hlave sa mu odvíjal film ich krátkeho vzťahu. Len nedávno ju našiel a opäť ju má stratiť?

Vedomie, že majú pred sebou posledné dva týždne, prípadne o niečo viac, pokiaľ neodletia, ho pripravovalo o rozum. Krvácalo mu srdce, ani keby ho zasiahla tá najostrejšia dýka.

„To nie je fér!" frustrovane vykríkol. „Teraz? Keď som ťa konečne našiel, zase o teba prídem?"

„Neprídeš o mňa," smutne sa usmiala Kate a opäť vzlykla. „Ani ja nechcem o teba prísť. Ostaneme v kontakte. Tak dlho, ako to len pôjde."

Prikývol. Nedôveroval si natoľko, aby ho nezradil hlas. Nežne položil Kate na deku, sklonil sa a začal ju bozkávať tak naliehavo, akoby to mal byť ich posledný deň v živote. Nevdojak mu zišli na um slová známej piesne. Spievaj tak jak poslednýkrát, miluj tak jak poslednýkrát, skús žiť tak jak poslednýkrát, veď možno dnes si tu poslednýkrát.

Nie, nenechá si zobrať posledné chvíle s jeho milovanou Kate.

***

„Tu sa musíme rozlúčiť," preniesol chlapec smutne, keď po dvoch dňoch kráčania vyšli z lesa. V diaľke pred nimi sa rozprestieralo mesto. Cítil sa príšerne unavený, ešte nikdy nemal v nohách nachodených toľko kilometrov. Ale Kate mu za to stála.

Keď sa jej rodičia pred tromi dňami definitívne odsťahovali, trval na tom, že on Kate odprevadí sám, aj za cenu, že pôjdu peši. Chcel s ňou ostať do poslednej chvíle, ako to len bude možné. Keď Katin otec videl, že s mladými zaľúbencami nepohne, mykol plecom, naštartoval auto a odišli bez nej.

No viac než únava ho premáhal smútok a zúfalstvo. Katin cieľ bol na dosah ruky. O chvíľu sa mu stratí z dohľadu a s najväčšou pravdepodobnosťou ju už tak skoro neuvidí. Ak vôbec niekedy...

„Láska, ja..." Zlomil sa mu hlas. Nezvládne to. No kvôli nej musí ostať silný. Nemôže dopustiť, aby sa trápila ešte viac než doteraz. „Milujem ťa a vždy budem.. No ďalej už musíš ísť sama. Rozlúčku tam," pohľadom ukázal na siluetu hradnej zrúcaniny, kde tušil aj čakajúcich Katiných rodičov, „by som už nezvládol."

Vyčerpaná Kate so slzami v očiach prikývla. „Rozumiem. Aj mne... Je to lepšie takto." Prečo predlžovať utrpenie. „Ostaneme v kontakte, však?"

„ Samozrejme. Nedovoľme diaľke, aby nás rozdelila."

Posledný vášnivý bozk, vyjadrujúci, čo jeden pre druhého znamená. Posledné objatie, posledné slová lásky.

„Nikdy sa ťa nevzdám, Kate. Počkám tu na teba."

A/N:
Pôvodne som chcela napísať nejaké totálne klišé, ale nakoniec sa to vyvinulo takto.  Nie som s tým vôbec spokojná, ale vzhľadom na zadanie (hetero romantika) som happy, že som to vôbec napísala. Za necelé dva dni 😂
Snáď sa páčilo 😊