Harry Potter sa premiestnil na opustenú vidiecku cestu a zhlboka sa nadýchol. Srdce sa mu zbesilo trepotalo v hrudi a nepríjemné pocity, ktoré sa až do tej chvíle snažiť držať v úzadí, sa ozvali v plnej sile.

Malfoy Mannor. Miesto, ktoré mu prinieslo niekoľko nepríjemných skúseností a o ktorom bol presvedčený, že tam už nikdy v živote nevkročí. No ako hovorí jedno muklovské príslovie, človek mieni, Pán Boh mení. A hoci to bol tentoraz človek, čo zbúral jeho plány ako domček z kariet, podstata bola rovnaká. Ocitol sa tam a bol rozhodnutý čeliť svojmu osudu.

Vybral sa úzkou uličkou a snažil sa potlačiť pocity narastajúcej paniky. Čím bližšie bol obávanému stretnutiu, tým viac sa ho zmocňovala nervozita a pochybnosti. Keď tadiaľ kráčal naposledy, bolo to z donútenia a za úplne iných okolností. Teraz tam bol dobrovoľne, no spomienky naňho útočili v plnej sile. V snahe odohnať ich, zameral sa na okolie. Nízko rastúce ostružiny i živý plot, lemujúce cestičku, už neboli tak dôkladne upravené ako kedysi. Bolo vidno, že zub času a povojnovej doby sa zahryzol aj do stavu Malfoyovho pozemku.

Zabočil doprava na širokú príjazdovú cestu. Na jej konci uvidel pôsobivú bránu z krúteného železa. Netrvalo dlho a stál priamo pred ňou. Vo chvíli, keď premýšľal, ako sa dostať dnu, brána sa otvorila a sčista-jasna sa pred ním zjavil Lucius Malfoy.

„Pán Potter," oslovil ho so zrejmou únavou vpísanou v tvári. „Som rád, že ste prišli. Poďte ďalej. Váš otec už na vás čaká," vyzval ho a odstúpil, aby mohol Harry okolo neho prejsť.

Harry sa pri Malfoyových slovách zachvel. Bolo to tým, ako prirodzene vyslovil slovo otec, alebo niečím úplne iným? Nechcel si to priznať, ale aj po Voldemortovom páde mal z toho muža rešpekt a istý strach. Nenávidel sa za to, aký mal naňho vplyv aj po tom, čo už nemal takmer žiadne konexie a bol preňho prakticky neškodný. Darmo si hovoril, že už mu nemôže nijako ublížiť, nepomáhalo to. So srdcom až niekde v krku odlepil nohu od zeme a urobil prvý neistý krok a nasledoval muža až do domu.

Lucius ho zaviedol do malého salónika. „Severus o chvíľu príde," oznámil mu a už ho nebolo.

„Vitaj, Harry," oslovil ho o pár nekonečne dlhých minút zachrípnutý barytón. „Som rád, že si prišiel."

Harry sa pri tom hlase zachvel a otočil hlavu smerom ku dverám. To, čo vzápätí uvidel, ho vydesilo a donútilo vyskočiť z pohovky a zalapať po dychu.

To rozhodne nebol Snape akého poznal. Ten zhrbený muž sediaci na vozíčku, ktorý tlačil Lucius Malfoy, bol životom zlomený muž, zmierený so svojím osudom. Ónyxové oči, ktoré ho mátali v snoch ešte dlho po vojne, stratili svoju obvyklú prísnosť. V tomto momente Harry pochopil. Muž už nevládal bojovať, bol na konci so silami.

„P-profesor," vydýchol šokovane.

„Už dávno... nie som profesor," odfrkol si Snape pohŕdavo.

Harry si celkom nepochopiteľne vydýchol, že Snape aj po tom všetkom, čím si prešiel, nestratil svoj povestný sarkazmus. Takže možno ešte nie je všetko úplne stratené.

„Ale ako?" vydýchol. „Ako sa vám podarilo... Myslel som si, že ste mŕtvy. Alebo minimálne nezvestný. Veď... To uhryznutie Nagini..." splietal jedno cez druhé, neschopný sformulovať ucelenú myšlienku.

„Podarilo sa mi zachrániť. Sám neviem ako. Jed nezmizol, len sa... neutralizoval. Lucius ma udržuje pri živote, ale dlho to už nepotrvá..."

Harry prekvapene nadvihol obočie a pohľadom zabehol k mužovi stojacom pri dverách. Malfoy sa dal na varenie elixírov? Alebo je v tom čierna mágia? V každom prípade to v tej chvíli nebolo podstatné. Kvôli tomu predsa neprišiel. Ak chce získať odpovede na svoje otázky, musí sa vzchopiť.

„Profesor... Teda... Severus, ak vám tak môžem hovoriť... Ja... Mám strašne veľa otázok a neviem, či môžem..."

„Počítal som s tým," ticho odvetil Snape. „A som pripravený uzavrieť minulosť a urovnať staré spory. Veď aj preto som chcel s tebou hovoriť skôr, než..." Severus nedokázal pokračovať.

Nebolo potreba zbytočných slov. Harry pochopil. Vedomie, že ho celý život klamali a jeho otec, jeho biologický otec, celý ten čas žil a on nebol sirota, ako si to myslel, ho zasiahlo v celej svojej sile. A teraz... Keď ho konečne našiel, tak ho opäť stratí? Len preto, že Voldemort bol idiot? Život nie je fér, trpko si pomyslel a zažmurkal, aby odohnal slzy, čo sa mu tlačili do očí. Nechcel sa tam rozplakať. Aspoň nie pred Snapom. Teda, pred otcom, opravil sa v duchu. Namiesto toho, aby sa tam zložil, pozbieral všetku odvahu, zhlboka sa nadýchol a ako v mrákotách podišiel k vozíčku. V rozpakoch odrazu nevedel, čo robiť. Má stáť, alebo si k nemu čupnúť? Nakoniec sa rozhodol pre tú druhú možnosť. Aspoň s ním bude mať zrakový kontakt. A aj keď ho znervózňoval, istým zvláštnym spôsobom ho upokojoval.

„Takže... Naozaj ste môj otec? A-ako?"

„Myslel som, že si dosť starý na to, aby si vedel, ako prichádzajú deti na svet."

Harry okamžite očervenel. „Samozrejme, že to viem!" zvolal dotknuto. „Akurát nerozumiem tomu, prečo moja mama... Prečo sa to dozvedám až teraz. Ako je možné, že sa podobám na... Jamesa a nie na vás. A-"

„Stačí, Harry," prerušil ho Severus. „Všetko sa dozvieš, len čo si dám svoj obvyklý elixír. Lucius, prosím ťa... No najprv... Nesprávaj sa ku mne ako k bývalému nenávidenému profesorovi, prosím. Viem, dal som ti veľa príležitosti nenávidieť ma a... Mrzí ma to. No nemohol som inak."

„Ja... Dobre," hlesol Harry a sledoval, ako Severus prijal od priateľa ampulku s bezfarebnou tekutinou, namáhavo ju odzátkoval a napil sa.

Hoci mal Harry plno otázok, radšej sa nepýtal. Nech je to čokoľvek, pokiaľ mu to zabezpečí ešte pár chvíľ s otcom, bolo mu to jedno. Ak v tom bola čierna mágia, nechcel to vedieť. Na čo by to bolo dobré?

Keď si uvedomil, že naňho Severus pozorne hľadí, ošil sa, no pohľad od neho neodtrhol. Severus na malú chvíľu zavrel oči, zhlboka sa nadýchol a potom sa ponoril do dlho potlačovaných zakázaných spomienok. 

A/N:

Z dôvodu limitu slov som musela poviedku rozdeliť a pokračovanie nájdete v ďalšej časti.

Verím, že ten ship je z tejto časti zrejmý, ale pre istotu: ide o severitus. A tešte sa na pokračovanie 😊