Harry nervózne postával neďaleko Kančej hlavy, ukrytý pod neviditeľným kúzlom. Pozorne sledoval všetkých okoloidúcich v snahe zachytiť niečo, čo by mu pomohlo identifikovať neznámeho pisateľa. Čím viac sa blížil čas stretnutia, tým viac pochyboval o svojom rozhodnutí. Bolo rozumné sem chodiť? 

Čo ak sa zbytočne unáhlil a celé to bola len pasca? Nemohol zbytočne riskovať. Nemienil dať dotyčnému výhodu, aby ho zbadal skôr.

Uplynula takmer polhodina a Harry musel priznať porážku. Ulica bola ako každý piatok plná kúzelníkov, trúsiacich sa hore-dolu, no nikde nikoho podozrivého nevidel.

Buď bola situácia bezpečná a on bol naozaj iba paranoidný, alebo sa neznámy, podobne ako on, poistil kúzlom. A možno len zbytočne panikári a jednoducho ešte neprišiel. 

A možno ani nepríde, napadlo mu. A on bude na smiech. Nepríjemný pocit z celej situácie sa miešal s neistotou, načo tam vôbec chodil.

Hoci v ňom už niekoľko dní hlodal červík pochybností, veľmi dobre vedel, že pokiaľ nezistí pravdu, nebude mať pokoja. Úplne mu stačili tie šialené sny, po ktorých sa budil celý spotený. Horšie to predsa byť nemôže. Alebo áno?

Zhlboka sa nadýchol, zrušil kúzlo a s rukou na prútiku odhodlane vošiel do hostinca. Na to miesto nevstúpil od svojho piateho ročníka, odkedy ho tam Hermiona zatiahla kvôli nutnosti čeliť Umbridgeovej. Ešte aj teraz, po rokoch, sa otriasol pri akejkoľvek spomienke na tú otrasnú sadistickú ženskú.

Len čo sa usadil za malý stolík v rohu miestnosti, objavil sa pri ňom barman. „Harry, vitaj, teba som tu nečakal. Čo ťa k nám privádza?"

Zmätene zdvihol pohľad a zažmurkal. „Och, Aberforth... Prepáč, úplne som na teba zabudol," ospravedlňujúco sa usmial. „Ani by som sem nebol prišiel, keby... Mám tu jedno stretnutie," vzdychol si. „Dones mi, prosím, jednu ohnivú, asi to budem potrebovať."

„Samozrejme." Aberforth sa odšuchtal k barovému pultu, položil na tácku fľašu ohnivej whiskey a jeden pohárik a vrátil sa k Harryho stolu. „Nech sa páči." Položil tácku na stôl a na Harryho zmätený pohľad odpovedal úsmevom. „Vyzeráš, že ťa niečo trápi. Tá fľaša je na mňa."

„Ďakujem," zamumlal. Nalial si za plný pohárik a obrátil ho do seba celý naraz. Jeho vnútro sa na chvíľu ocitlo v plameňoch, no o malý moment ho nahradil pocit tepla a akejsi neurčitej odovzdanosti. Neodolal a nalial si ešte jeden. 

„Čo ťa trápi, Harry?" prihovoril sa mu barman a trpezlivo čakal na odpoveď. 

„Nechcem o tom ešte hovoriť, prepáč," vzdychol Harry, hľadiac na kvetovaný vzor obrusu. „Možno... Možno neskôr, Ab. Podľa toho, ako dopadne dnešné stretnutie. Ak dotyčný vôbec príde."

„S kým sa máš stretnúť?" opýtal sa Aberforth a prekvapene nadvihol obočie. „Pokiaľ viem, sem chodí málo ľudí, obvykle takí, ako by som to slušne povedal... Nie veľmi slušní ľudia. Málokedy sa tu objaví niekto z tej slušnejšej sorty. Popravde, ani teba by som tu nečakal."

„To práve neviem... Písal mi anonym a netuším, čo si o tom myslieť. Či vôbec príde a či -"

„Dobrý večer, Harry," prerušil ho  tichý mrazivý hlas. „Som rád, že ste prišli."

Harrym vydesene trhlo. So srdcom až niekde v krku sa otočil a vyplašene hľadel do strhanej tváre muža, ktorého už nechcel nikdy v živote vidieť. On a jeho rodina mu robila niekoľko rokov peklo na zemi. Tie chladné sivé oči ho strašili v snoch ešte dlho po vojne. Vari nebude mať od neho nikdy pokoj?

Naprázdno preglgol a ani si nevšimol, že Aberforth sa medzičasom diskrétne vzdialil. „V-vy?" vykoktal zmätene. „Vy ste písali ten list?"

„Áno aj nie," odvetil Lucius Malfoy záhadne a posadil sa oproti Harrymu. „Teraz ale nezáleží na tom, kto ho písal. Obaja dobre vieme, prečo sme tu, nemá význam chodiť okolo horúcej kaše."

Harry mlčal a prepaľoval muža zvedavým pohľadom. Takmer ani nedýchal. Žeby sa záhada konečne začínala rozplietať?

„Som tu v mene niekoho, kto má záujem sa s vami stretnúť. Obávam sa však, že sám to už nedokáže a tak ma požiadal, aby -"

„Má strach?" prerušil ho Harry s výsmechom v hlase. „Preto musí posielať vás?"

„Nie. Nemá strach. Nemal ho nikdy, ani z vás, ani z Temného pána. Prečo by sa mal báť práve teraz? Je chorý. Umiera. Harry, vášmu biologickému otcovi nezostáva veľa času a preto by chcel dať svoj život do poriadku."

Harry sa na malý moment zahanbil za svoje slová. Uvedomoval si, že prestrelil, no pocity, ktoré ho valcovali, boli silnejšie. Ani sa nesnažil kontrolovať a dal priechod svojím emóciám.

„Takže keby neumieral, nikdy by som sa nedozvedel pravdu?"

„Harry, to ja neviem. Mojou úlohou je vysvetliť vám okolnosti a pokúsiť sa vás presvedčiť. Váš otec chcel na toto stretnutie prísť sám, teda s mojou pomocou, ale momentálne sa mu priťažilo, takže som prišiel namiesto neho. Aj preto som meškal, pretože... Ale to je jedno," Lucius sa odmlčal a uprel pohľad smerom k barovému pultu. O chvíľu sa pri nich zjavil Aberforth, položil pred Luciusa druhý pohárik a opäť diskrétne odišiel. 

Lucius sa obrátil späť na Harryho a pokračoval. „Pán Potter, máte záujem stretnúť sa so svojím otcom a urovnať staré spory?"

Urovnať staré spory? Tie tri slová rezonovali v Harryho ušiach a privádzali ho do nepríčetnosti. Horúćkovito premýšľal a hlavou sa mu preháňala jedna šialenejšia teória než druhá. Takže je to predsa niekto, koho dobre pozná a s kým nemal ten najlepší vzťah? A je to zrejme človek blízky Luciusovi Malfoyovi. Spomienky sa vynárali jedna za druhou a desili ho čoraz viac.

Zelené oči sa v panike rozšírili. Jediná osoba, ktorá by vyhovovala vekovo, ako aj naštrbenými vzťahmi bola predsa pár rokov mŕtva, alebo minimálne nezvestná. Ale mohol by to byť naozaj on?

„Takže je to niekto, koho dobre poznám, však?" opýtal sa priškrteným hlasom, istý, že sa mu odpoveď veľmi páčiť nebude.

Lucius prikývol. Nalial obidvom po poháriku a počkal, kým sa Harry napije. Vedel, že to bude potrebovať.

„Prosím, povedzte mi, že to nie je Severus Snape," zašepkal Harry, keď do seba kopol nie jeden, ale rovno dva povzbudzujúce poháriky zlatistého moku. Už mu bolo jedno, že sa opije. Pri spomienkach na obávaného učiteľa elixírov to inak ani nešlo. Rýchlo si v hlave prehrával spomienky z mysľomisy, Snapove správanie počas štúdia a bolo mu jasné, že je v kaši. Veď to bolo predsa jasné ako facka. Ako to, že na to neprišiel sám a oveľa skôr?

„Je mi ľúto, že vás sklamem, Harry, ale vašim otcom je naozaj Severus Snape."

Harry zalapal po dychu. Aj keď tú odpoveď podvedome očakával, tá definitívnosť ho prekvapila a šokovala. Na toto jedna fľaša ohnivej asi stačiť nebude.

Postavil sa, zanechajúc Luciusa Malfoya samého a presunul sa k baru. V hlave mal jedinú otázku. Ako bolo možné, že Severus Snape prežil smrteľné uhryznutie a potom sa stratil z očí verejnosti a nikto o ňom nič nevedel? Akoby sa po ňom zľahla zem.

„Harry, si v poriadku? Tváriš sa, akoby si videl ducha," Aberforthov hlas plný obáv ho vytrhol z premýšľania.

„Tak nejako sa aj cítim," zamumlal a požiadal Aberfortha ešte o jednu fľašu. „Dnes večer nechcem premýšľať, dnes večer sa potrebujem opiť a na chvíľu zabudnúť," dodal na vysvetlenie, vidiac barmanov skúmavý pohľad. 

Keď sa vrátil ku stolu, Lucius tam už nebol. Ani nedostal šancu získať odpovede na svoje otázky.

Namiesto neho tam ležal odkaz, napísaný na malom kúsku pergamenu. Opatrne ho zdvihol a pohľadom prebehol roztrasené, chorobou zasiahnuté písmo, no i tak spoznal jeho pisateľa. Ten rukopis ho desil sedem rokov.

Harry, už poznáš pravdu. Teraz je len na Tebe, ako sa rozhodneš. Bol by som však rád, keby si mi dal šancu všetko Ti vysvetliť. Prosím, príď v nedeľu o tretej popoludní na Malfoy Mannor.

SS

Zatvoril oči a zhlboka sa nadýchol. Svojim spôsobom ho obdivoval. To, že aj napriek chorobe si dal tú snahu a napísal mu odkaz sám, ho ohromilo a donútilo rozhodnúť sa.

Dá mu šancu. Nedovolí, aby hriechy minulosti ťažili oboch z nich, zvlášť, keď to jeden už má spočítané. Je to jeho otec a zaslúži si, aby odišiel v pokoji duše.

Fľaša nakoniec ostala nepovšimnutá.

A/N:
Ups, tak a je to vonku 😁 Čakali ste to? Prekvapilo vás to?
Fakt ma zaujíma, čo si o tom myslíte...

Trošku som prešvihla povolený rozsah, súd, že to 1queenofstory veľmi nevadí... 🙄🤔