Nemal som žiadne nápady, bol som čoraz zúfalejší. Našiel som si najlacnejšie možné ubytovanie a po celý čas ignoroval telefonáty od priateľov. Tí si musia myslieť, že som sa zbláznil, ale nech.

Vlastne... Chcel som to vzdať, áno dobre čítaš, no potom som si uvedomil, že by som prišiel domov ako posledný lúzer a úbožiak. Už bez tak si zo mňa uťahovali, i keď to bolo vždy vzájomné, ale nechcel som im dávať ešte ďalšie dôvody. Nemôžem sa vzdať.

V hale penziónu som si obzeral mapku. Nechcel som príliš riskovať, no mal som tušenie, že už uháňaš vo vlaku kamsi do Nízkych Tatier. Zaostával som, ak som ťa chcel nájsť. A samozrejme, že som chcel.

S otázkami som sa obrátil na recepčného. Poradil mi pár dobrých tipov v Nízkych Tatrách, zväčša tých v prírode, čo na teba najviac sedelo. Starostlivo som si ich zapísal na bloček od večere a šiel späť do izby. Potreboval som sa na to všetko vyspať.