Hory sú pre človeka výzvou už tým, že existujú.

Možno sa pýtaš, čo ma dokopalo k tomu, aby som sa vyšplhal až na samotný Ďumbier? Ty. Ty, a tvoje DOBRODRUŽSTVO.

Keď som tam na vrcholku stál, bol to fantastický pocit. Takmer ako vtedy, keď si šla s nami na túru a spolu sme stáli na vrchole kopca. Tak ako som ja stál teraz. Cítil som sa ako kráľ, tak voľný a tak šťastný. Celé Slovensko, až kam moje oči dovideli, som mal ako na dlani. Žiadny krajší pohľad na skvost tohto sveta mi súdený nikdy nebol.

V tej chvíli som prvýkrát netúžil byť doma, na mieste, kde to poznám. Prvýkrát som dokázal prepáčiť tomu hroznému cestovaniu, že ma ubralo o toľko času a vždy mi zaistilo nie veľmi pohodlnú cestu. Prvýkrát mi nevadilo, že cestujem. Bol som bádateľom. Nielen krajiny, ale hlavne seba samého.

Prvýkrát som pochopil tvoje slová, ktoré si mi napísala v listoch.

Ak už raz človek svoje krídla roztvorí, už ťažko sa mu chce znova ich stiahnuť.