Ako vždy v škole bola nuda. Teda, dajme tomu, že polonuda.

Laito bol dnes výnimočne ticho. To sa fakt nestáva každý deň... Skoro vôbec.

Po piatej hodine som odišla na strechu si zjesť obed, keďže je o niečo dlhšia prestávka.

Pokojne som jedla až dokým sa neotvorili dvere. Otočila som sa a stál tam Laito.

,,Oh... Nevedel som, že tu budeš..."povedal. Povedal to tak otrávene, že sa mi z toho zdvíhal žalúdok. Čo mu je?! Ako... Nie žeby ma to nejako zaujímalo, ale takto sa predsa Laito nespráva! Už sa chystal na odchod, ale zastavila som ho.

,,Hej! Čo je to s tebou?"
,,Čo by malo?"odvrkol a zadíval sa na mňa takým nepríjemným pohľadom, že som mala pocit, že ma prebodne. Musela som nabrať odvahu.

,,Dnes si strašne divný. Čo sa deje?"
,,Vysvetlí mi prosím ťa ten tvoj pojem 'divný'." Povedal a slovo 'divný' dôrazne naznačil.
,,Ignoruješ ma."poviem ticho.
,,Veď celý ten čas od začiatku prvého ročníka som ti ukradnutý!"zakričí na mňa a mne prebehne mráz po chrbte. Nikdy na mňa nekričal.

Prudko sa otočil a odišiel. Čo som urobila...? Zosunula som sa na zem a kľakla si na kolená. Tvár som vložila do dlaní a snažila sa zadržať slzy. Počkať... Prečo sa mi chce plakať?

Záleží mi na ňom? Asi áno. Naposledy som takto vystrájala, keď som sa po prvýkrát pohádala s Yui. Dočerta aj s ním! Nemôžem tu teraz plakať!

Prudko som vstala a rozbehla sa do triedy. Ak chce aby som ho ignorovala, nech sa páči! Popravde, dnes som sa k nemu ozývala, lebo mi to prišlo čudné.

Vošla som do triedy práve včas, lebo zazvonilo. Sadla som si na svoje miesto bez toho aby som sa iba pozrela na Laita. Pozerala som vonku z okna aby som poukázalo na to, že mi je naozaj ukradnutý.

Do triedy vošiel učiteľ a my sme vstali na pozdrav a znova si sadli na jeho pokyn. Celú hodinu som ho ignorovala. Aj vtedy, keď sa na mňa otočil a chcel niečo povedať, ale vzdal to. Hah, kto je lepší v ignorovaní?! Musela som sa v duchu zasmiať.

,,Rose, prestaň sa usmievať ako nejaký prípad z psychiatrickej liečebne a poďte nám radšej preložiť tento text."povedal učiteľ. Samozrejme smerujúco na mňa. Otočila som sa k nemu a zároveň sa celá trieda rozosmiala. Tiež som sa musela zasmiať. Musela som ísť preložiť ten text...

Po hodine som zavolala Viktorovi aby po mňa prišiel. Pozrela som sa z okna a došlo mi, že on už tam stojí. Odkiaľ vzal ten biely Mercedes?! To nemôže byť môj bratranec!

Popadla som tašku a chcela vybehnúť z triedy, ale niekto mi zarazil cestu hneď pri dverách.

,,Sakra! Prepáč, nevšimla som si-"pozerala som sa na osobu, do ktorej som vrazila. Laito. To mám ale šťastie naňho, však?

,,Hm."odsekne a začne ma tlačiť do tridy.

,,Čo robíš?!"
,,Nič. Čo by som mal?"povie s úškrnom, keď narazím do jeho lavice.
,,Laito... Musím ísť..."poviem so sklopenou hlavou.
,,Aj ja."povie a zasmeje sa. Vykrútila som sa z jeho zovretia a vyšla z triedy. Pri dverách som zastala a pozrela na neho so zamračeným a zároveň smutným výrazom.

,,Už ma neignoruj, nemám to rada."a rozbehnem sa von zo školy.

,,Ahoj Viktor."poviem keď už si ma všimol.
,,Ahoj."povedal a vzal si ma do objatia. Objatie som mu oplatila a pozrela na Mercedes.
,,Odkiaľ ho máš?!"
,,Eeeee, z Tchibo?"
,,Ty si debil."pokrútim nad ním hlavou a sadnem si vedľa Viktora, ktorý si sadol za volant a mohli sme vyraziť.

Vyhodil ma pred domom a ja som mu poďakovala a vošla dnu. Predtým som sa ho pýtala, že či nechce prísť, ale vravel, že sa zastaví až večer. Neriešila som to už potom. Iba som si odniesla dnu tašku a vzala Ashley na prechádzku.

(Taaakže, už 111 VOTE! *0* ste šialený! Ale arigato :3 tak, čo si myslíte o Viktorovi? A Laitovi? A Rose? 😍😍😍 Píšte do komm 💬 :3 Ďakujem za VOTE, Komenty a že ste si to vôbec prečítali :D Vaša: RoseWolf1)