Čo mám robiť? Nerozumiem tomu! Sadla som si a oprela sa o stenu. Perinu som pevne zovierala v rukách.

,,Nervózna?"
Prudko som sa na neho pozrela a zamračila sa.
,,Mala by som?"opýtam sa.
,,Neboj. Neodpaním ťa. Chcem aby to bolo vzájomné."
,,Ts."odseknem a otočím hlavu na stranu tak aby som na neho nevidela.

Hlupák. S ním? A vyspať? Nikdy! Plus, urobím to iba po svadbe. Naspäť som si ľahla do postele a snažila sa na neho nemyslieť. Zavrela som oči a snažila sa zaspať. Veľmi mi to nešlo, ale asi o desať minút som cítila na sebe únavu a preto už nebol problém zaspať.

Ráno som vstala skoro, ako vždy. Pozrela som sa na hodinky, ktoré jasne ukazovali: 6:01. Vstala som z postele a pristúpila ku skrini. Vybrala som si veci a chcela sa teraz prezliecť, ale mala som pocit, že tu niekto je. Laito! Porozhliadla som sa po izbe, ale nikde nebol. Takže nakoniec išiel domov. Teda, aspoň som dúfala. Aj tak som šla radšej prezliecť do kúpeľne.

Keď som bola prezlečená, tak som urobila potrebnú hygienu a zišla po schodoch dole do kuchyne. Zase ma tam čakal lístok od mamki.

Ahoj zlatko
Desiatu máš v chladničke. Čaj som ti neurobila, lebo mám došiel, a preto som ti nechala drobné aby si si vodu kúpila.
Ľúbim ťa ;* mama

Musela som sa nad tým usmiať. Je naozaj príjemný pocit, keď aspoň jeden z rodičov si na vás každé ráno spomenie. Zaujímalo by ma či o mňa otec vôbec niekedy stál. Kto vie.

Povzdychla som si a vzala si už radšej desiatu a šla do školy.
Chvíľu som šla sama v tichosti až kým som nepočula za sebou rýchle kroky. Očakávala som, že to bude Yui, ale ona by mi nezakrývala oči a hlúpa sa pýtala: ,,Kto je?"
Plus nemá mužský hlas. Možno by to mohol byť aj Laito, ale... Tento hlas mi je známy... Od niekadiaľ ho poznám...
Počkať!

,,Viktor!"zvrieskla som. (Pozn. a.: Fakt sa nepýtajte ako ma to meno napadlo 😂)
Otočila som sa k nemu a prudko som ho objala. Pozrela som sa na neho. Zase je vyšší než ja!

,,Čo ty žereš, že si taký vysoký?!"zvrieskla som po ňom a on sa rozosmial.
,,Musím jesť toho viac než ty lebo ja mám väčší žalúdok než ty."
,,Alebo máš dva žalúdky."poviem a rozosmejeme sa obaja.
,,Čo tu vlastne robíš?" Aby som to vysvetlila. Viktor je môj bratranec. Nevlastný. Lebo je adoptovaný.

,,Nooo, vieš..."začal neisto. Nikdy nebol dobrý vo vysvetľovaní. ,,sťahujeme sa sem."
Vytrieštila som na neho oči a pootvorila som ústa.

,,Kvôli práci. Ale teraz tu už budeme na stálo."
,,Tak to je super! Ale... Nebude ti smutno za kamarátmi?"
,,Prečo by mi malo? Aj tak, už nebudem pokračovať v štúdiu. Dva roky na výške mi už stačia."
,,Takže si budeš hľadať prácu?"
,,No, hej."uškrnul sa.

Usmiala som sa a otočila sa aby som pokračovala v ceste.
,,Odprevadím ťa aspoň ku škole."povie šťastne a ide spolu so mnou ku škole.

,,Keď skončíš tak mi zavolaj. Vyzdvihnem ťa."povie a žmurne na mňa. Ja sa iba zasmejem a prikývnem. Rozlúčime sa a ja idem do svojej triedy.

,,Rose!"ozve sa za mnou a ja sa otočím. Z auta uvidím vystupovať Yui aj s ostatnými. Usmejem sa a zakývem jej. Keď ku mne pribehne tak zadýchane mi naznačí aby som počkala.

,,Kto bol ten krasoň?"začne ešte stále zadýchane a na tvári jej pohrával úškrn.
,,Viktor."
,,Ehaaa."
,,Bratranec..."
,,Ouuu."povie skleslo a skloní hlavu dole.
,,Nevlastný."
So žiarivými očami sa na mňa pozrie. Ja sa iba zasmejem a spolu s ňou vykročím do triedy.

(Taaakže, ďalšia sľúbená časť je tu :3 mám otázku: Chceli by ste aby som písala dlhšie kapitoly? Lebo teraz píšem na 600 slov a tak :D dajte návrhy do koľko by som mala písať :D len nie hlavne do 1000! 😂😂😂 Btw: Tu je obrázok Viktora:

Ďakujem za VOTE, Komenty a že ste si to vôbec prečítali :D Vaša: RoseWolf1)