Keď som sa osprchovala tak som šla do svojej izby. Zasvietila som si v izbe a sadla som si k svojmu pracovnému stolu.

Musím si urobiť domáce úlohy. Počkať, veď ja ich opisujem. Hah. Ale dačo by som sa mohla naučiť.

Kašlem na to. Vstala som od stola a hodila zošit do tašky.
,,Mala by si sa ísť učiť."
Prudko som sa otočila za hlasom. Nebol to ženský a to ma najviac vydesilo. Na mojej posteli sedel Laito.

,,Ako?-"
,,Okno plus upíria rýchlosť."
,,Oh. Mohol by si prosím odísť?"
,,Čo ak nie?"
,,Tak ťa vyhodím z okna."nemám chuť sa hádať. Som až príliš unavená na to.

Preto som si ľahla na posteľ. Spadla na mňa perina a ja som vtedy otvorila oči. On si ľahol vedľa mňa a pozeral sa na moju tvár.

,,Choď preč."zašepkám a on sa usmeje a pokýve hlavou, že nie.
,,No tak. Nechcem aby si mi vypil krv."povedala som teraz už zúfalo.

,,Nevypijem."
,,Neverím ti."
,,Sľubujem, že ti nebudem piť krv pokiaľ mi to nedovolíš."
,,Klamár. Ja nezaspím aby si mi nevypil krv."
,,Zaspíš."
,,Nie."
,,Ale áno. Už privieraš oči."
,,Nie."
Zasmial sa a ja som zatvorila oči. Mal pravdu, som strašne unavená.

Zrazu sa ma dotkol a premiestnil na seba. Vydesene som sa na neho pozrela a on iba cez nás prehodil perinu.

,,Čo-čo robíš?"
,,Čo by som mal?"uškrnul sa.
,,Mal by si už ísť."
,,Odídem až keď zaspíš."
,,Ts."odseknem a iba si ľahnem na jeho hruď. Je to divné, nepočujem jeho srdce. Zovrela som v rukách jeho bundu. Páči sa mi. Jeho bunda. Krásne voňala.
Vstala som z postele.

Samozrejme, že som najradšej aj zjedla jeho bundu ale musela som zahasiť svetlo. Zahasila som a ja som nevedela trafiť naspäť.

Chvíľu som sa tak pomaly motala až kým som nebola vo vzduchu. Cítila som iba ruky na mojom zadku a lopatkách.

Musela som sa ho chytiť za krk.
,,Laito..."zašepkala som a hneď nato som zacítila niečo vlhké na mojom krku. Začal ma olizovať!

,,Prestaň!"už som zakričala, dúfala som, že ma mamka nepočula. On sa odtiahol a položil ma na posteľ a prikryl.

,,Dobrú noc."zašepkal, ale tak aby som to počula. Pristúpil k oknu, otvoril ho a čakala som kedy zmizne, ale on na miesto toho si sadol na moju stoličku a sledoval ma. Teda, aspoň som mala pocit, že ma sleduje.

,,Budem ťa strážiť."povedal.
,,Prečo?"
,,Lebo som tvoj princ a ty moja princezná."
,,Prestaň. Choď už domov."
,,Nie."
,,Ts."nič som už nezmohla. Iba som si ľahla na posteľ tak aby som ho nemusela vidieť.

Nie žeby som niečo videla ale jeho áno. Nato si môj zrak už privykol.

Chvíľu som sa na posteli vrtela. Myslela som, že bez neho rýchlejšie zaspím, ale asi nie. Nevadí, nejako sa prekonám. Ešte chvíľu som sa tak škubala až kým som si nenašla vyhovujúce miesto. Mohla som pokojne pozorovať Laita a on zase mňa.

Bol to divný pocit, taký som ešte nikdy necítila. Čo to má sakra znamenať?! Ja nerozumiem vlastným pocitom! Čo mám dočerta robiť? Potrebujem poradiť. Laitovi sa s tým nemôžem zveriť.

Veď by ma vysmial, že som sa do neho zamilovala! Počkať... Nie! Nie som do neho! Takého sukničkára? Neexistuje!
,,Si nervózna."povedal.
,,Č-čože?"zakoktala som.
,,Zrýchlil sa ti tep."
,,Ako to-"aha. On je upír.
,,Som upír."povie a oprie si lakeť o stoličku a hlavu o dlaň.
,,Nemôžem zaspať."
,,Všimol som si. Keď som bol pri tebe tak-"
,,Viem, bola som pokojnejšia."poviem ostro.
,,Hmm, prečo asi?"uškrnul sa. On to vedel. Vedel, že mám z neho zmiešané pocity. To je zlé...

(Taaakže, ďalšia kapitola je na svete :3 páčila sa? Dúfam, že áno ;3 napíšte prosím vaše názory ;3 zase sa ospravedlňujem, že Spím s Vlkolakom mi tak dlho trvá :/ ale dúfam, že ešte vydržíte :( Ďakujem za VOTE, Komenty a že ste si to vôbec prečítali :D Vaša: RoseWolf1)