Shina sa teatrálne zviezla na Jungkookovu posteľ a pod svojimi útlymi rukami drvila plyšového Totora. Nebolo pochýb, že z celého tohto vyznávania sa cítila nervóznejšie ako pred neohláseným skúšaním. No zdalo sa, že Jungkook na tom bol ešte horšie. Samozrejme, že jeho vyumelkovaná fasáda nič neprezrádzala, ale jeho roztržité pohyby a reorganizovanie predmetov vo svojej detskej izbe ho prezradili.

Pravdupovediac, Shine sa do toho zrazu nechcelo skočiť po hlave. Nechcelo sa jej urobiť z Jungkooka provizórnu bútľavú vŕbu, lebo si nemohla byť stopercentne istá jeho reakciami. Čo ak po prvej vete začne vyvádzať? Čo keď jej neúmyselne ublíži, odurdí sa alebo ju vysťahuje zo svojho osobného priestoru? Shina si živo predstavovala ako stojí pod oknom a Jungkook urputne vyhadzuje von roztrhané plagáty Justina Biebera, aj jej obľúbené ženské romány. Snaží sa stopy minulosti zamaskovať a vydrhnúť zo svojej kože pozostatky oflinkov.

„Hnevám sa na otca."

Jungkook akurát detektívnym okom skúmal svoju maneki neko, ktorú mu Shina ani omylom nepodarovala. Zase až takí dobrí priatelia neboli a navyše, podľa jej skromnného názoru, ju nepotreboval. Šťastie sa mu lepilo na päty, žiaril a ovplýval entuziazmom a do budúcna bude určite prachatý až za ušami. Spĺňal preto všetky predpoklady. Bol nadaný, úspešný a s nevinným kukučom. Čoho sa chytil, to mu automaticky šlo od ruky.

„Je premotivovaný, čo?"

„Keby len to. Kibicuje mi do života a pritom sa sám dobrovoľne vzdal svojej rodičovskej role. Nie je moja chyba, že na to teraz dopláca. Nezaujíma ma to. Nech ide do čerta. Nech sa z toho posratého Singapuru radšej ani nevracia!"

Jungkook opatrne položil sošku mačky a veľavýznamne si zopäl ruky za chrbtom. Najradšej by jej skočil do reči, ale vedel, že pre dobro veci bude lepšie, ak sa tentoraz odmlčí. Shina nebola hlúpa a pravdepodobne poznala jeho názor ešte predtým, než sa vyparili z rodinnej grilovačky.

„Ja to skrátka nechápem," frustrovane si zaborila nos do Totorovej mäkkej a chlpatej hlavy. „Keď poslúcham, je zle. Keď neposlúcham, je tiež zle. Nerozprávam sa s ním, aby som mu nezdvíhala tlak a šetrila jeho choré srdce, ale aj to sa im nepáči. Pokiaľ s ním po veľkej snahe aj nájdem spoločnú reč, odbije ma rýchlejšie než Songová na matike. Nejaví o mňa záujem, ak sa okolo mňa práve neobšmieta puberťák opačného pohlavia. Prestávam tomu rozumieť a predovšetkým prestávam veriť tomu, že môj otec bol kedysi pradávno švihák! Veď má problém pozrieť sa mi rovno do očí. Má problém povedať mi, že ma má rád. Jediné, na čo je expert, je na sranie sa do môjho života v ten nejnevhodnejší možný okamih."

Jungkook si v zamyslení obhrýzal spodnú peru a dlaňami sa zapieral o svoj pracovný stôl. Kiež by Shina nebola tak prehnane dramatická. Možno by jej potom lepšie porozumel, ale aj preňho predstavovala obrovskú záhadu.

„Nie je to ľahké. Je to setsakramentsky ťažké! Začínať od nuly, niekde kde nechceš byť, niekde kde ti každý vyhadzuje na oči to, že nikdy medzi nich nezapadneš. Vždy budeš vyčnievať, či to dotiahneš na Soulskú univerzitu alebo ledva vychodíš učňovku. To si môj otec nevie ani predstaviť. Nevie, ako sa cítim, lebo si cestuje po svete, a potom na mňa vybaľuje ten svoj kravaťácky slang."

„Shin," vytušil, že je správna chvíľka preťať jej chaotický tok myšlienok. „Každý robí čo môže a vyjadruje sa spôsobom, akým dokáže. Nikto nie je dokonalý, to vieš."

„Ale ja mám byť, čo?!" Shina zaťala nechty do sivého plyšu a v uslzených očiach jej vzplanuli plamienky. „Každý môže chybovať až na mňa. Raz sa nechám uniesť a kašlem na jedlo a moja matka z toho nafúkne obrovskú bublinu. Neakceptuje moju imperfekciu. Nedokáže to a ak má niekoho ľutovať, tak potom otca. Pretože on, chudáčik malý, predsa nemôže za to, akú má horibilnú dcéru, nie?"

Shina si prehrabla vrabčie hniezdo na hlave a rozmýšľala, či by nebolo efektívne zopakovať Renov nechvalne známy trik zmiznutia. Jungkook nemá šajnu o čom točí a jej sa o tom už nechce rozprávať, aj keď by mala.

Ak to teraz zametieš pod koberec, už ďalší nával nemusíš zniesť. Naozaj sa chceš roztrieštiť? Potom ťa už nezlepia ani v najlepšom sanatóriu na svete.

Lenže Jungkook na ňu púlil neznalé lanie oči, akoby dočista hovorila hatlaninou. Cudzinka, prebliklo jej mysľou. Navždy budem cudzinkou a môžem sa hoci aj pokrájať!

„Každučký centimeter tejto posratej krajiny mi vysiela signál, že nie som dosť dobrá," trpko poznamenala a žiarlivo po ňom fľochla. „Drvím sa tie debilné látky pomaly až do rána, a potom si do triedy nakráča Jeon Jungkook alebo Choi Jangmi a sfúknu moje sebavedomie ako nič. Pretože, a netvrď mi že to tak nie je, nikdy nebudem na rovnakej úrovni ako vy. Nenarodila som sa tu, hangul je zákerná a zapeklitá, aj keď sa tak na prvý pohľad nejaví. Školské osnovy a nároky na mladých sú tu tak premrštené, že sa mi chce vyšklbať si všetky vlasy. Neviem s vami držať tempo, proste to neviem! A neviem ho držať ani vo vlastnom dome, lebo nespĺňam šablónu, akú na mňa ušili vlastný rodičia. Chce sa mi kričať, no nechcem vyznieť nevďačne. Chce sa mi nasilu usmievať, pretože koho by zaujímali strasti šestnásťročného dievčaťa? Veď ona preháňa, ona z toho vyrastie, ona už nevie ako na seba strhnúť pozornosť. Áno, mám šestnásť, ale to neznamená, že sa mi nedovyvíjal mozog! Ja to všetko chápem, dokonca chápem aj prečo sa moja matka správa tak ako sa správa. Niekde v kútiku duše možno chápem aj svojho otca, aj keď si myslím, že jeho chovanie je totálne zcestné. Mám snahu, fakt si myslím, že ju mám. Ale..."

„Nedokážeš sa zmieriť s tým, že ju oni voči tebe postrádajú."

Shina zaskočene zaklipkala mihalnicami a pocítila, ako sa jej mimovoľne roztriasla brada. Po lícach sa jej kĺzali potôčiky slanosti a srdce jej hekticky narážalo o hrudný kôš.

Jungkook sa dlaňami odlepil od hrany stola a s nečitateľným výrazom k nej zamieril. Zvláštne, skrslo jej v mysli. Ostrieľane dokázala identifikovať každý pohyb jeho mimických svalov. Poznala ho skrz na skrz, od hlavy až po päty, ale zjavne jej čosi uniklo.

Pretože nie si dokonalá. Nič nedokážeš urobiť poriadne.

Ako sa k nej skláňal, aby si boli aspoň sčasti zoči-voči, Shine do nosa vrazila štipľavá vôňa zázvoru. Bezmála sa jej z toho zatočila hlava a ona sa rozpamätala na tú noc plnú čerešňového vína, frézií a adolescentov v plesových šatách.

„Shin..."

„Využila som Namjoona."

„Čo?"

„V tú noc po plese. Nahneval sa na mňa kvôli... To je jedno. A mne to nedalo, musela som ho nájsť a ospravedlniť sa za moju zvedavosť. Zatancovali sme si uňho v obývačke, lenže on si to všetko vyložil zle a myslel si, že mu opätujem city. Že ho mám rada tak, ako on mňa. Pobozkal ma a ja som ho od seba neodtisla."

Jungkookova empatia plne nevyprchala, ale zmiešala sa so zmätkom. Shina mala sklon ku prekombinovaným myšlienkam a často jedna druhú prekrývali aj bez toho, aby si to uvedomila. Preto sa odrazu mračil. Chcel tomu svojpomocne prísť na kĺb, pretože sa bál, že by si v mžiku rozmyslela svoje vyznanie a zdupkala by domov.

„Robila som niečo, z čoho by otcovi naskočila husina. Mala som z toho pôžitok, pretože som zahodila svoje prestrojenie a poddala som sa prítomnému okamihu. Ale pristupovala som k celej tej situácii sebecky a neopatrne. Namjoon si to nezaslúžil. Spolupracovala som, aj keď Namjoona považujem len za kamaráta. A zdrhla som. Bez slova. Vtedy som si uvedomila, že nech urobím čokoľvek, zakaždým tým niekomu ublížim. Rodičom, priateľom, dokonca aj sebe. Chcela som byť perfektná priateľka, keď som na škole sotva priemerná, no pokašľala som to."

Jungkook by ju priemernou nenazval ani v najdivokejších snoch. Podľa neho bola Shina inteligentná, vtipná, a tak akurát hubatá. Okrem iného aj totálne bezradná, úzkostlivá, podrývačná. No každá minca má dve strany, prečo by ich potom nemala aj Shina Caldwellová?

„Túžila som pomôcť Taehyungovi a myslela som si, že som tu pre mojich priateľov, len aby som sa obratom dozvedela, že ani neviem čo ich trápi a akí skutočne sú. Idealizujem si ich. Ja viem, že by si to povedal, Jungkook."

„Milá Shina," pery sa mu nakrátko roztiahli v oslnivom úsmeve. „Aj to je z tvojej strany stále len idealizácia."

„Dopekla," zašomrala a položila si bradu medzi Totorove uši. „Už to zase robím. Som fakt nepoučiteľná."

„Si."

„Terorizuje ma fiktívny Taehyung."

Jungkook sa neprítomne zahľadel na strop v nádeji, že nájde chýbajúci dielik skladačky. Márne. Nádejne sa obrátil na Shinu a pravým obočím, ktoré mu poskočilo na čele jej dával najavo, nech pokračuje.

„Volám ho tak. On je... Myšlienka? Potláčaný pocit? Sen? Neviem. Nedá si pohov a noc čo noc mi nedá vydýchnuť."

„Tak preto si vykopávala nohami do vzduchu," svitlo mu. „Pekne. Už aspoň viem, že keď si si nadránom zašomrala - Choď do riti, ty ulísny hajzel! - neadresovala si to mne."

Shina sa ho pokúsila spražiť pohľadom, no mala ho zastretý popraskanými cievkami. Pokiaľ za posledné dni nevyronila hektolitre sĺz, tak ani jednu. A Jungkook zľahčoval jej mizériu.

„Ja to vidím takto," prehovoril, keď videl, že sa ho pošepky pokúša prekliať. „Nepozorovane vykĺzneme von, sadneme na najbližší vlak a odvezieme sa kam si len povieš. Kúpim ti poriadnu misku ramenu a hádaj čo ešte."

Shina nepresvedčivo našpúlila pery. Jungkook sa správal rozumnejšie ako ona. Dokonalý parchant. Ako príšerne mi pije krv!

„Matča zmrzka," tajuplne zašepkal a na tvári sa mu roztiahol ešte väčší úsmev.

~

Shine sa na jazyku prevaľovala úsečnosť a pravdepodobne to nemalo nič spoločné s hojdajúcim sa vozňom. Kolísal sa na širokých koľajniciach a svojím repetetívnym zvukom ju privádzal do ríše snov. Nepáčilo sa jej, ako ju Jungkook dokázal presvedčiť. Nepáčilo sa jej, že ona neovplývala podobnou vlastnosťou a ľudí si nenamotávala na prst podľa nálady. Nepáčilo sa jej, že jej neskákal do reči a ani s ňou zanietene nenadával na kórejský systém výučby alebo Renove otcovské praktiky. Mal by jej byť oporou stoj čo stoj, nie? Myslela si, že práve toto bolo krédo ich dlhoročného priateľstva, no ako bežal čas, Jungkook sa začal meniť. Nie, začal sa vyvíjať smerom, ktorý bol Shine cudzí. Obaja balansovali na odlišných leveloch a aj keď to v nej zatiaľ nevyvolávalo absolútnu paniku, bála sa, že by to mohlo pokračovať ďalej. Nechcela oňho prísť.

„Jungkook?" Shina ostýchavo načrtla pričom sa prstami hrala so skladacím menu.

Celú cestu sa cítila ako malé dievčatko, ktoré trebalo vodiť za ručičku, inak by sa stratilo v mase ľudských tiel. Jej rodičia do tej úlohy nepasovali a viac sa hodili na dočasných opatrovníkov alebo vzdialených príbuzných. Možno aj preto trávila väčšinu času u Jeonovcov. Hakkun prejavil záujem na hlbšej úrovni, pokúsil sa s ňou nadviazať prvý kontakt. Niečo, čo jej rodičia nikdy nemuseli, ale aj tak sa Shine po tom neuveriteľne cnelo.

Goeun bola mama v akcii. Temperamentná a expresívna rovnako ako Nita, ale zároveň z nej vyžarovalo akési teplo domova. Hoci aj v deň zoznámenia by bola schopná vyliať si pred ňou srdiečko. Vedela, že by sa za to dodatočne nehanbila, pretože pri Goeun mohol byť človek uvoľnený a verný svojmu pravému ja. Akceptovala to aj u svojho najstaršieho syna, ktorý jej síce liezol ne nervy a chvastúňsky sa rozkrikoval, že sa raz stane najpopulárnejším hudobníkom v krajine. Akceptovala to, že si peroxidom odpálil vlasy a aj to, že nemal predispozície na to stať sa vyučeným chemikom. Nita ju akceptovala v rámci možností. Namiesto podpory sa dočkala odmeranosti a uštipačných poznámok. Zo Shiny síce nemusela vyrásť žena, ktorá má algebru v malíčku, no predpokladalo sa to. Zodpovednosť jej to neustále vštepovala do mozgu, pretože s prítomnosťou rodičov možno vyrastala, no nie s ich účasťou.

„Áno?" Jungkookov ukazovák sa zastavil nad červeným číslom sedem, pod ktoré spadal tonkatsu ramen.

„Naozaj sa chceš venovať športu?"

Shina si nechcela predstaviť, že by Jungkooka premiestnili na vhodnejšiu školu, kde by jeho talent najväčšmi vyznel. Nechcela si predstaviť ako poobedia trávi so spoluhráčmi, namiesto toho, aby čučal doma a vyzeral ju von z okna. Brániť mu však nemohla.

„Zatiaľ... vlastne," Jungkook sa miestami zakoktával a sklopil pohľad. „Hej."

„Určite budeš eminentný," odvrkla s čo najpresvedčivejším úsmevom.

„Prestaň s tou pretvárkou. Vidím, že ťa to trápi."

„Ale prosím ťa," mávla nad tým bezstarostne rukou. „Ja sa úprimne teším. Zaslúžiš si to, Jungkook. Si dobrý."

Shina sa pokúšala nahodiť vierohodnú masku koncentrácie. Očami síce blúdila po červených číslach v menu, ale to bolo asi tak všetko. Nevenovala im dôkladnejšie prebádanie. Napodiv, nezáležalo jej na tom, aký ramen si objedná. Na srdci jej ležali oveľa dôležitejšie resty.

Jungkook náhle strčil dlaň do vrecka bundy a vytiahol z neho pomačkanú guču papiera. Materiálom pripomínal lacnejší plagát, no nehýril farbami ako papagáj.

„Čo to je?" Shina podozrievavo nadvihla obočie a zrýchlený tep jej pulzoval naprieč telom. Predstavivosť jej začala pracovať na plné obrátky.

Čo keď je to pozvánka na športovú školu? Alebo konkurz o miesto v baseballovom tíme? Vari to nie je letáčik nejakej prestížnej univerzity v Amerike? Hádam sa Jungkook nechystá vycestovať do zámoria?!

Jungkook ho úmorným tempom vystieral. Na tvári mu pohrával podivuhodný výraz, ktorý akoby bol zmeskou zatrpknutia a nezáujmu. Shina mu túto maškarádu však neverila. Prsty mu sem-tam cukali nadšením a občas poľavil a jeho pery precitli v náznak úškrnu.

„Predtým, než si prišla k nám na záhradu, odchytila si ma teta Astra a priniesla toto," narovnal posledný ohnutý rožtek a podsunul jej plagát rovno pod nos.

Shina bleskurýchlo preletela tučný čierny názov. Neubránila sa rozhorčeniu a pod stolom mierne zovrela ruku v päsť. Nemýlila sa. Jednalo sa o nábor.

„Chceš sa dať na..." Shina sa odmlčala, aby si urovnala myšlienky a zároveň získala pár plusových sekúnd na nádych. „Spev?"

„O nič nejde. Pravdepodobnosť, že ma vezmú je aj tak mizivá. Robím to pre zábavu, odviazanie. Rozširujem si obzory, ako by si povedala ty." Jungkook nevedel čo so sebou a schmatol prvé, čo mu padlo pod ruku. V tomto prípade to bolo jednorázové špáradlo zabalené v plastovom obale.

Takže o nič nejde, cha?

„Berieš si príklad z Junghyuna? Máš naviac," zhodnotila Shina ľahostajne. „Sama si pamätám, ako sme sa o tom bavili a obaja sme sa zhodli, že tieto posrané korporáty iba vyciciavajú potenciál zo svojich idolov. Potláčajú a, v tých horších prípadoch, zabíjajú ich pravú umeleckú hodnotu. Zabudol si?"

„Nie. Pravdaže nie," vykĺzlo mu nesmelo pomedzi zuby. „Ale je to šanca."

Shina krútila hlavou na protest. To, že sa mala zmieriť s tým, že jej odíde za športovou kariérou bola jedna vec, no stratiť ho kvôli kpopovej scéne sa javilo byť hotovým šialenstvom. Netušila, kam sa mu zapatrošil mozog, no dúfala, že ho čoskoro nájde. A nemalo to nič spoločné s tým, že pod tou kokosovou fasádou naozaj driemal hlas anjela.

„Môže to byť pre mňa perfektný odrazový mostík."

„To ťažko, keďže sa upisuješ samému diablovi na niekoľko rokov a predpokladám, že provízie sú poriadne mizerné."

„Shin, je to môj sen."

Proti tomu nemohla bojovať. Ona sama postrádala víziu budúcnosti a pokiaľ sa nad ňou zamýšľala, skľučoval ju pocit neistoty a vlastnej dehonestácie. To, že Jungkook bol aspoň čiastočne nad vecou a so svetlou vyhliadkou v mnohých oboroch, v nej prebúdzalo žiarlivosť a zároveň nefalšovaný obdiv. Veď čo je dôležitejšie ako si raziť cestu za tým, čo z duše chceme? Aj keď sa v pozadí nášho nadšenia rysuje veľká desivá pravdepodobnosť neúspechu?

Uvedomovala si, ako sa musel prekonavávať, aby jej túto novinu zavesil na nos. No urobil to aj napriek tomu, že poznal Shinin názor na zábavný priemysel. Obdivuhodné.

Kiež by som vedela byť rovnako priebojná ako ty, Jungkook...

„Viem, že to prišlo nevhod. Dlho som uvažoval, či ti o tom poviem hneď alebo počkám, kým sa tvoja situácia doma trocha utrasie."

To je od teba veľmi láskavé.

„Verím, že hoc aj ako spevák budeš pozoruhodný. Tak teda, na teba," spanikárene vyhŕkla a obmotala prsty okolo orosenej fľašky zázvorového piva. Možno až prisilno si s ním štrngla a rýchlo svoje ústa zaplnila sladkou mliečnou penou.

Jungkook sa nad ňou bez ostychu uchechtával. Byť svedkom Shiny, ktorá nevie či skôr hovoriť alebo konať, bola vzácna chvíľka. Predovšetkým, keď po ňom nevyštekla a ani jeho smerom nesvišťala Shinina päsť. Bola to jedna zo vzácnych chvíľ, kedy sa naozaj správal vyspelejšie než ona.

„Neboj sa to priznať," povzbudil ju radostne.

„A čo?"

„Pravdu. Chýbal by som ti. A nemyslíš si, že by zo mňa bol pozoruhodný spevák. Najradšej by si mi to zatrhla a utiekla so mnou na Sumatru."

„Fandíš si, Rómeo."

„Hej, ale..." odmlčal sa a vystrel k nej studenú ruku. Chýbal už len kúsok, aby sa jej končekov prstov letmo dotkol. „Šance su mizivé. Na deväťdesiat percent tu ostanem trčať s tebou až do konca strednej."

Shina sledovala jeho malé gesto prezieravým pohľadom. Obyčajne sa neuchyľovali ku kontaktu, ktorý nezaváňal podpichovaním a škodoradosťou, ale hravo si domyslela, že ju chcel utíšiť a uistiť, že sa jej svet nezrúti ešte viac. Čo bolo síce hlúpe, avšak milé.

V jednom okamihu pristihla svoju myseľ, ako lamentuje nad tým, či si s ním prepletie prsty alebo nie. Jeho dlaň vyzerala lákavo. Dokonca aj po tom, čo mu sčervenala od ľadových kvapôčok vody.

Chýbal by jej. V tom sa, bohužiaľ, nemýlil. No o to väčšmi by smútila, pokiaľ by medzi nimi nevystavala ako-tak slušnú barikádu odmeranosti. Nepoukazovala na ňu často, ale po nezdare s Namjoonom sa nechcela dopustiť rovnakej chyby. Nehodlala prísť o Jungkooka. Aspoň nie takto.

Stiahla ruku do bezpečia a položila ju na svoje stehno. Jungkookovi sa cez bledú tvár nakrátko prehnala smutná emócia, no v rámci možností to zahral do bezpečnej zóny tým, že sa načiahol po korkovú podložku pod svoje pivo.

„Máš naviac ako len trčať na škole a drviť sa tie poondiate poučky. Máš na to dosiahnuť veľké veci, Jungkook. Ver si, prosím ťa. A ja ťa podporím, nech sa rozhodneš akokoľvek. Jedno ti však neodpustím. Ak premrháš svoj talent, osobne ťa znesiem z povrchu zemského. Chápeme sa?"

Jungkook sa zaškeril a v tmavých očiach mu zaiskrilo: „To isté platí aj pre teba, Shin."