Keď Jungkook našiel Shinu učupenú pred samoškou ako v náručí kolíše banánový chlieb a po tvári jej nekontrolovateľne stekajú slzy, preľakol sa. Ale ešte predtým si pomyslel, že sa poriadne opila. Zima jej oblízala telo, prsty a pery mala takmer fialové.

Jungkook jej chcel džentlmensky ponúknuť bundu, no namiesto vďaky sa dočkal prebodávajúceho pohľadu. A tak upustil od slušných móresov a nasúkal ju do nej vlastnoručne. Shina sebou na protest metala a odmietala pustiť zo skrehnutých prstov plastový box s koláčom.

Kto by bol predpokladal, že nedobrovoľný výlet kvôli jemnému tofu, ktoré chýbalo Hakkunovi pri príprave večere, sa mu takto vymkne z rúk. Shina sem nechodievala, vlastne nechodievala vôbec nikam. Zakaždým, keď sa vyklonil z okna, videl ju sedieť za pracovných stolom a horlivo študovať. Inokedy sa producírovala po izbe a memorovala si poučky. Vedel to, lebo nech šla kamkoľvek, držala pred sebou učebnicu, pracák alebo zošit a nenásytne hltala očami odborné texty. No ani raz za dobu, čo sa poznali, ju nestretol mimo domu alebo školy. Možno aj preto sa tak zľakol a to tofu mu razom úplne vyfučalo z hlavy.

Tvrdohlavo obkrútil končatiny okolo Shiny a držal si ju pri sebe, dokým sa aspoň trochu neupokojila. Trvalo to zhruba desať minút sprevádzaných Shininými slušnými výkopmi a búšením pästí, ale na to bol Jungkook zvyknutý. A navyše, Shina postrádala silu a napokon sa musela podvoliť. Nenávistne mu mumlala do trička a naďalej ticho rumázgala.

Jungkook sa na ňu za to nehneval. Ako by sa mohol hnevať na svoju malú bláznivú susedku? Nech bola Shina akýkoľvek veľký huncút, postupom času si ukradla jeho srdce. Okrem iného sa však dopočul o tom, akým problémom posledné týždne čelila. Mama mu veľavýznamne prizvukovala, aby na ňu dozrel a uistil sa, že nezanevrie na jedlo.

Nepochybne si vyčítal, že na nej nespozoroval zmeny už v zárodku, lenže aj on bol iba človek. Človek, ktorého čerstvo zrámoval Iseul a on sa kvôli nemu ocitol na pár dní v nemocnici.

No až teraz, keď ju k svojmu telu opatrne pritískal, zistil, že naozaj nie je okej. Nielenže sa chvela a bola studená ako ľad, ale ak to takto pôjde ďalej, neostane z nej nič viac než kosť a koža. Po hmate by jej bez problémov spočítal stavce a jej vystúpené rebrá ho pichali do brucha.

„Shin," predralo sa mu bolestne skrz pery a zaboril svoj nos do jej strapatých vlasov. V očiach sa mu hromadili slzy, ktoré by si za iných okolností vyčítal, ale pred ňou nemal dôvod skrývať ich. „Ty si taká hlupaňa. Taká hlupaňa, počuješ? Čo si to so sebou porobila?"

Ako mu však mohla vešať na nos udalosti posledných dní a týždňov? Ako mu mala povedať, že dvadsať minút pred tým, než sa tu zjavil ako boží posol, tu sedela s Park Jiminom a dusila sa na buldakovom ramene? Ako mu mala povedať, že sa bojí o Taehyunga a že sa bojí fiktívneho Taehyunga? Ako mu mala povedať, že Namjoona sklamala na plnej čiare a dala mu falošnú nádej? Ako mu mala povedať, že utiekla z domu a ešte k tomu rovno pred Renovými očami?

Nie, už som aj tak všetkým na príťaž. A rozplakala som Jungkooka. Priťažila som aj jemu. Má pravdu, som hlupaňa.

„Kúpim ti čaj a pôjdeme domov, dobre?" ozrejmil jej svoj plán a odtiahol sa od nej, aby jej spred tváre odhrnul neposedné pramienky, čo sa jej prilepili o líca vďaka zmesi slź a sopľu. „Zázvorový. Ten máš najradšej."

„Nechaj ma tak," zadúšala sa. „Prosím."

„O hocičo ma môžeš poprosiť, ale o toto nie. Nikdy," zdôraznil a schytil jej tvár do dlaní. Shina sa nechcene poddala tomu nákazlivému teplu, ktoré z jeho dlaní vyžarovalo a privrela oči.

Aké by to len bolo krásne, keby som sa mohla pritúliť k Totorovi a celú noc sa ako zbabelec schovávať pod Jungkookovou perinou. No otec by ma našiel a Goeun by ma určite práskla, akonáhle by som prekročila ich prah.

„Pôjdeme domov," zopakoval pokojne.

„Nechcem..."

„Ani keď tam budem ja?" nahodil svoj najroztomilejší úsmev, ale Shina sa neunúvala otvoriť oči.

„Chce sa mi spať, Jungkook."

„Ja viem, no musíš ešte chvíľku vydržať," dohováral jej a palcom jej nežne jazdil po líci.

Ľahšie sa hovorí ako koná... Lenže to teplo, to teplo ma uspáva. Viac a viac. Obaľuje každý kúsok môjho tela, od tváre cez krk, brucho až po prsty na nohách. Chce sa mi spať. A moc. Vôňa zázvoru a škorice tomu tiež nepomáha, ale čo sa dá robiť, keď tá tvoja zasraná bunda je tým skrz na skrz napáchnutá? Chce sa mi spať. Budem spať. Je mi to jedno.

Škorica v nej iba umocnila spomienku na Jimina a jeho posledné odkazy, ktoré jej odovzdal osobne a nie na kúsku farebného papieriku. Umocnila v nej spomienku na banánový chlieb a to v nej vyvolalo obraz s Renom v popredí. Na bezvýraznej tvári mu hralo ťažko dešifrovateľné sklamanie, no ten kto ho poznal celý život, by to v ňom rozpozonal behom sekundy. A tie jeho oči, tie krásne jedinečné oči, ktoré mu odjakživa závidela, sa na ňu nedívali ako na milovanú dcéru, no ako na parazita. Neodplatila sa svojím rodičom nijako. Vychovali ju, šatili, ľúbilu ju a čo im na oplátku dala Shina? Iba samé starosti.

Momentálne jej to však bolo ukradnuté. Výčitky sa jej prestali mihať hlavou v momente, kedy sa poddala svojej únave a zrútila sa na Jungkooka. Ledva ju zachytil, nehovoriac o tom, že sa skoro pošmykol na jej rozviazaných šnúrkach.

Intuitívne ju zovrel a zviezol sa spolu s ňou na zem. Na obrubník, kde sama sedela už nejaký čas.

Jungkook preľaknuto skontroloval či dýcha a vytiahol z vrecka mobil. V takejto situácii bude potrebovať helfnúť, keďže mal pravú ruku ešte stále ofačovanú a pri niektorých prudkejších pohyboch boľavú. No počas celého telefonátu nespúšťal zo Shiny oči a nehľadiac, že mu v pravej ruke občasne bodalo akoby tisíc špendlíkov, prečesával jej vlasy. Odôvodňoval si to tým, že chce najmä upokojiť spiacu Shinu, no skôr tým upokojoval seba. Hovor s Renom totiž nepatril medzi jeho obľúbené voľnočasové aktivity. Ale keď musíš, tak musíš.

~

Jungkook si vydupal, aby so Shinou ostal celú noc. Samozrejme si to vyžadovalo veľkú dávku sebazaprenia a nefalšovanej chrabrosti, pretože sa doňho Ren zavŕtaval pohľadom tak mocne, že nechýbalo veľa od toho, aby doňho vydľabil fyzicky dieru. V jeho hlase rezonovala tvrdošíjnosť a potláčaná zlosť. Jungkook odhadoval, že mal tlak minimálne tristo na dvestopäťdesiat a neuniklo mu ani to, ako počas cesty autom zatínal sánku a nechtami vyrýval do koženého volantu mozaiku. Vytušil však, že sa nehnevá naňho, ale na Shinu. Čo bolo samé o sebe zvláštne, lebo to nemal vo zvyku. Shina sa s rodičmi vždy zhodla, neviedli medzi sebou ani žabo-myšie vojny, pretože im v deviatich z desiatich prípadov nedala šancu na to, aby sa im niečo nepáčilo. Ktorý rodič by sa na vás ocapil, ak by ste dni a noci presedeli nad učebnicami? Nechodili by ste poza školu, nefajčili, ani nechľastali?

Ren mu odmietal povedať čo bolo vo veci a Jungkook sa potom už nepýtal, pretože by si skočili do vlasov a dopadlo by to tak, že by Shinu musel opustiť.

Kupodivu ho presvedčila Nita, keď preletela dverami a na predlaktí sa jej pohupovali papierové tašky s logami drahších aj lacnejších značiek handier. Ihneď ich zo seba zvliekla a priskočila k dcére, aby sa ubezpečila, že je naozaj v poriadku. Vyžadovalo si to veľa vnútornej sily na to, aby ju nezobudila a nevynadala jej. Dokonca prehltla aj návrh, že by ju vzali do nemocnice a namiesto toho sa prihovorila za Jungkooka. To sa ešte dosiaľ nestalo. Ba čo viac, vďačne ho hánkami pohladkala po líci.

Zatiaľ čo sa Nita a Ren handrkovali a rozhadzovali rukami, poslala ho aj so Shinou na poschodie. Doteraz ju držal na rukách a už si ich poriadne necítil, takže bol najvyšší čas zhodiť zo seba to bremeno.

Pätou si pomohol pri zatváraní dverí a opatrne ju uložil. Svoju bundu z nej nezvliekol, pretože by ju tým mohol zobudiť. Veľmi o tom pochyboval, ale šanca tu vždy bola. Potom sa načiahol za jej paplónom, ktorý bol skrčený na zemi, vystrel ho a pritiahol jej ho až ku brade. Zložil jej okuliare a položil ich vedľa na nočný stolík a narýchlo preskenoval jej podkrovnú izbu. Okno dokorán otvorené. Na obloku vietor prevracal zmáčané stránky učebnice dejepisu. Pribehol tej úbohej knihe na pomoc, no veľa toho už nedokázal zachrániť, a tak ju pacol na radiátor v nádeji, že sa do zajtrajška hádam usuší.

Pracovný stôl mala Shina zaprataný spôsobom, že nikde nepresvital drevený povrch a po zemi sa povaľovali malé zvýrazňovače. Zo stien sa naňho zas usmievala skupina Bee Gees.

„Preháňaš to. Fakt to už preháňaš," skonštatoval viacmenej sám pre seba a zohol sa po zvýrazňovače. Rad za radom spratával papiere, poznámky, farebné záložky, perá, fixy a periodickú tabuľku prvkov, kým jej na stole nevytvoril ako-taký poriadok. Poznámky porozdeľoval podľa predmetov, čo sa dalo zošil dokopy a uložil do zakladačov alebo do šuplíkov. Jediné, čo sa rozhodol neriešiť, bola porcelánová šálka s nedopitou čiernou kávou. Aj by ju išiel odniesť do kuchyne, ale nechcel zabŕdať do Renovej a Nitinej hádky.

Jungkook ako posledné podišiel k oknu s úmyslom, že ho zavrie. Shinina izba aj tak teplotne pripomínala viac mrazničku, no čosi ho prinútilo vykloniť sa. A dobre, že tak urobil. V jeho okne postávala Goeun a pokrikovala naňho. Jungkook sa usmial a zamával jej, aby sa oňho nestrachovala. Veď bol preč len cez ulicu a keby čokoľvek, mobily existovali.

Shina sa na posteli ošívala, najskôr ojedinele, no potom čoraz pravidelnejšie. Šklbalo jej končatinami, predovšetkým nohami a pery sa jej skrútili do znechutenej grimasy.

Ktovie, čo sa jej sníva. Prefrčalo mu spontánne mysľou, keď k nej podišiel z druhej strany a vyštveral sa na matrac. Shinina posteľ bola užšia než jeho, no aj tak sa na ňu zmestili dvaja ľudia.

Najmä, ak jeden z nich pripomína živú kostru, že?

Najradšej by jej za tú bezohľadnosť voči samej sebe venoval pohlavok. A nie jeden. No ako rýchlo sa nahneval, tak rýchlo ho ten pocit opustil.

Chýbala mu druhá prikrývka, do ktorej by sa mohol zavinúť od hlavy po päty, ale nechcel ju okradnúť o teplo. A tak sa k nej iba viac prilepil v nádeji, že aspoň zlomok toho tepla zachytí. Márne. Shina rozhodne nepatrila medzi ľudské termofóry aj napriek tomu, že jej telo obaľovala perina a prechodná šuštiaková bunda. Líca mala stále studené a z očí sa jej sem-tam skotúľala nejaká oneskorená slza.

„Hlupaňa," precedil pomedzi zuby a načiahol sa cez ňu, aby mohol vypnúť stolnú lampičku.

Testosterónom nabití adolescenti. Najhoršia sorta ľudí. Teda, až po fiktívnom Taehyungovi, pretože ten si zaslúži plný počet bodov. Hajzel jeden zmyslený! Nedá si pohov.

Zhodnotila Shina rozospato. Samozrejme, že ju počas sna terorizoval, ale keby len to. Sápal sa po nej, handrkoval sa s ňou o tom, čo je správne a čo je nesprávne a obsypával ju tými zvrhlými bozkami ako minule. Fuj.

Najhoršie na tom však bolo, že tie bozky naďalej cítila aj po prebudení. Lenivo rozlepila jedno oko a rozostreným zrakom zistila, že nie je vo svojej posteli sama. Zo strany sa na ňu tlačila ľudská prísavka Jungkook a jeho dych brázdil jej vlasy.

Shina mala pocit, akoby noc prečkala v kaluži vody. Vari každý centimeter jej kože pod nánosom šatstva kondenzoval, dokonca aj čelo. Za to však bol zodpovedný Jungkook, lebo slintal ako bernardín a pomedzi to formoval svoje vrúcne pery do neohrabaných bozkov.

Ktovie čo sa mu sníva. Či ho tiež náhodou neterorizuje fiktívny Taehyung... alebo fiktívna Jangmi?

„Zlez zo mňa," prikázala mu na konci s dychom a čo jej sily stačili, pokúsila sa ho pregúliť. Jungkook si niečo neidentifikovateľne zamrmlal a otočil sa jej chrbtom.

Hej, spomínam si. Samoška. Banánový chlieb. Buldak. Tajný ctiteľ, a potom ma vyplo. Znenazdajky. A teraz som tu. Doma. Teritórium mimo mojej izby je ako mínové pole. Otec ma roztrhá ako žabu. Aj keď možno nie, keďže tu nechal prespať Jungkooka. Koľko je vlastne hodín? DESAŤ... DESAŤ?! DORITI! DORITI! DORITI!

Shina sa vymrštila na rovné nohy, ale nerátala s tým, že sa po včerajšku bude cítiť oslabená. Kolená sa jej v mihu podlomili a ona len tak-tak stihla pred seba vystrieť ruky. Slabá. Veru až priveľmi slabá a to pritom včera poctivo hltala množstvo rôznorodého jedla.

Frustrovane zavrčala z toho, že jej telo odmietalo spolupracovať a hlavne v časovom sklze. Dnes sa mala dobrovoľne hlásiť u Kimovej a odpovedať z dejáku, Chaewon jej chcela predstaviť svojho ôsmeho priateľa v poradí a navyše ju čakal lístoček od Tajné... Vlastne nie. Nečakal. O tom dosť pochybovala.

Prstami sa zahákla o nočný stolček a nejako sa jej podarilo vyhrabať späť na roztrasené nohy. Na radiátori sa sušila učebnica, ktorú zabudla v okne a izbu mala vo všeobecnosti dajako zorganizovanejšiu a čistejšiu.

V noci ma poctili návštevou poriadku milovní škriatkovia, že? No, už bolo na čase.

„Shin..." Jungkook sa pomrvil a zakryl si predlaktím citlivé oči. „Vráť sa. Ledva stojíš."

„To ťažko. Zaspali sme. Pani Uková si na nás zgustne!"

„Ser na pani Ukovú," odsekol. „A poď sem."

„Snívaj, Rómeo. Celú si ma zaslintal," oborila sa naňho s novo nadobudnutou energiou a v tej chvíli ho mala najväčšiu chuť ovaliť vankúšom. „Vstávaj. Meškáme. Musíme si švihnúť."

„Nemusíme nič, iba spať. Máme predĺžený víkend, tvoja mama to vybavila. Netešíš sa, Shin?"

Dofrasa.

Ako sa mohla tešiť? Toto bol pre ňu hotový horor. Na čo sa šprtala všetky tie sprosté dátumy? Na čo sa do detailov rýpala v bitkách, vojnách a povstaleckých hnutiach, ak ju Kimová nevyvolá na odpovedanie? Darmo ju Jungkook lanáril na leňošenie, od toho tu predsa nebola. Zo Shiny sa posledné roky, odkedy pricestovala do Kórei, stala mašina, ktorá frčala dvadsaťštyri sedem. Vypnutie, prestávka, pauza, time-out... tie slová jej nič nehovorili.

Musím sa nejako dostať do školy. Preleziem oknom a budem sa modliť, aby sa mi nešmykla noha na odkvape a nezletela som ksichtom na mamine tuje. No čo moje topánky? Sú v predsieni a nemôžem ísť v ponožkách. Vonku bude mokro.

Niežeby na tom ktovieako záležalo, keďže bola od hlavy po päty prepotená skoro až na druhý svet.

„Hovoríš zo snov, vieš o tom?"

„Keď spím, tak to znamená, že asi o tom neviem, pako."

„Nebuď hnusná. Zachránil som ťa. Maj rešpekt."

„Dobre, ale v prvom rade mi prestaň slintať na tvár."

„Lebo som to spravil naschvál, čo?!"

„Mňa to nezaujíma. Rozvaľuj sa tu koľko sa ti žiada, ale ja mám povinnosti," a akoby mala uši upchaté vodou, stiahla si tepláky a rýchlo sa súkala do školskej sukne. Jungkook zaujal pózu prislúchajúcej Shine, keď sa Ren vrátil z ciest a Nita sa naňho vrhla. Tváril sa, že je prízrakom, halucináciou a vlastne sa ani nanachádza v jej posteli. Líca ho však prezradili. Prinajmenšom. Zvrtol sa z chrbta na bok a pritiahol si kolená k hrudi.

„Si čudný. Čo to do teba vošlo, hm? Chováš sa ako decko," vyzúrila sa na ňom a roztrasenými prstami si zapínala zhúžvanú školskú blúzku.

Jungkook sa falošne povystieral a sadol si do tureckého sedu. Nerozumel, o čom to Shina zase točila, ale tentoraz sa ho to skutočne dotklo. Nikto ho neprosil o to, aby ju zachraňoval spred samošky. Urobil to nezištne. Urobil to pre ňu aj po tom, čo sa ona naňho zvysoka vykašľala a nechala ho plahočiť sa na nemocničnom lôžku bez jedinej návštevy. Toto si naozaj nezaslúžil a najmä nie od svojej najlepšej kamarátky.

„Si neznesiteľná, vieš o tom?"

Shina prestala bojovať s najvrchnejším gombíkom a oči sa jej nebezpečne zaleskli. V ten moment by tú blúzku najradšej roztrhala a hodila ju buldogovi slečny Pungovej - ich susedke. Ale ešte predtým by s potešením sledovala, ako by sa zahryzol do Jungkookovho zadku. Ona a neznesiteľná? Áno, môže byť. Posledné týždne jej mierne zašibávalo, no od neho to zabolelo desaťnásobne.

„Nie je to ľahké, Jungkook. Nečakám, že to pochopíš..."

„Tak to skús. Povedz mi, čo je vo veci. Komunikuj so mnou," tlačil na ňu a zrazu sa Shina cítila ako malé vynervované decko. Mútila okolo seba vodu len preto, lebo potrebovala na seba strhnúť pozornosť. Uprednostnila seba. A to predsa nebolo správne.

Cítila sa ako malé rozmaznané decko, ktoré nadáva na svoj bezproblémový dokonalý život, no na túto rolu sa nerada pasovala.

„Shin."

„N-nemôžem," automaticky si opakom dlane prešla po lícach, no žiadne slzy jej po nich nestekali. Vôbec žiadne, akoby jej slzné kanáliky boli cakomprask vyšťavené. „Prepáč. Nemôžem."

„Prečo neješ?"

„Čo?"

„Prečo neješ?" zopakoval netrpezlivejšie a tá jeho každodenná prostoduchosť, na ktorú si po rokoch zvykla, bola z ničoho nič fuč. Prestriedala ju taktnosť a istá dospelácka familiárnosť. Takým pohľadom ju včera obdarila Nita, keď ju prosíkala o zúženie sukne. Akurát ten od Jungkooka zaváňal otvorenejším jemnocitom, možno preto sa jej to viac dotklo. Buď to, alebo za to bola zodpovedná žiarlivosť.

Nemôže dospieť skôr než ja! Ja som dievča, on je chalan. Ja mám dospieť skôr!

„Ja jem," odsekla nezaujato a navliekla svoje tenké ruky do modrého saka. Spomínala si, ako proti nemu bojkotovala, pretože jej smiešne sedelo v pleciach a nemohla sa v ňom slobodne hýbať, no teraz nanešťastie čelila opačnému problému. Vo svojom premilenom smotanovom saku vyzerala ako klaun a učitelia ju začali obdarovávať zdvihnutým obočím, čo je predzvesťou iba jedného - napomenutia, že porušuje školský dresscode.

„A ja som ruská baletka," ironicky poznamenal. „Shina, musíš s tým prestať."

Shina, inými slovami, nie si dosť dobrá. Shina, musíš sa správať takto, musíš takto vyzerať, musíš si takto vyčesávať vlasy a takto zakrývať cucfleky na krku. Sukňu si neuťahuj opaskom, menovku si nepripínaj nakrivo a daj si už konečne oprať tie zasvinené conversy. Strč sa, Jeon Jungkook! Strčte sa všetci!

„Nič o tom nevieš. Nič o mne nevieš," zaútočila s novým dychom. „Myslíš si, že to nevidím? Posledný mesiac sa vláčiš s Wonshikom a Dongsunom. Ráno spolu chodíde na tréning, na obede si medzi sebou ktoviečo šveholíte, a potom sa poflakujete po vonku! Takže sa mi láskavo nemontuj do života. Nevieš, čím som si musela prejsť a čomu som musela čeliť. Vieš akurát hovno."

Jungkook nevypenil. Zvláštne. Zvyčajne ho stačilo podpichnúť a už si skočili do vlasov, no dnes nie. Dnes tomu bolo úplne inak.

„Ja to chcem pochopiť, no potrebujem tvoju pomoc. Čo to nechápeš? Vysvetli mi to, Shin. Prosím ťa."

„Choď do riti."

„Ani ma nehne."

Prestúpila z chodidla na chodidlo a prechádzala sa okolo postele ako namosúrený tiger v klietke. Bola si istá, že pokiaľ Jungkook nezmĺkne, vrhne sa naňho a vyškriabe mu tie vytreštené hnedé oči, vďaka ktorým pôsobil tupo, aj keď v skutočnosti nebol. Tie hnedé oči, ktorými obratne klamal a podmaňoval si rad za radom svet. Ona také šťastie nemala. Pri pohľade do zrkadla sa okamžite odvracala. Najmä posledné dni.

„Shina, poď ku mne. Neblázni a poď ku mne," vyhlásil vážnym tónom a vystrel pred ňu otvorenú dlaň.

„Choď do riti..."

„No tak."

„Nie."

„Prečo?"

„Nemusí byť vždy všetko podľa teba."

„Ak by bolo vždy všetko podľa mňa, nemal by som na posteli tvojho plyšáka a steny vytapetované Justinom Bieberom. Ak by bolo vždy všetko podľa mňa, neprebdeli by sme noc nad poondiatou fyzikou a úspešne by sa mi ťa podarilo spacifikovať, keď si sa prišla kajať s takojaki. Máš to trošku pomotané, Shin. Ale nevadí. Ja viem, že to tak nemyslíš a chceš mi len čo najrýchlejšie ublížiť. Poznám ťa."

Ale poznám ja samú seba? Čo keď má fiktívny Taehyung pravdu? Popieram samu seba? Moje bunky sa zhlúčili do nekonečného paradoxu, ktorému stoj čo stoj čelím, pretože niet úniku. Lebo chcem utiecť, ale zároveň sa oberám o príležitosť. Nenávidím šport, ale milujem basketbal. Pohŕdam Chaewon a jej zástupom chalanov, no možno iba žiarlim. Možno fiktívneho Taehyunga z duše neznášam, no niekde v kútiku duše ho zbožňujem. Som hnusná na Jungkooka, lebo ho mám rada. Odkopávam ho, ale skutočne chcem, aby ostal. Driem ako mulica kvôli skvelým známkam, no nechcem nič tak veľmi ako rebelovať a urobiť niečo šialené. Nemám rada Namjoona tak, ako má rád on mňa, no nechcela som, aby sa ma prestal dotýkať...

Jungkook zliezol z postele. Iba tri dlhšie kroky ho delili od Shiny a on sa rozhodol, že sa jej viac doprosovať nebude. Hádok na dnešné ráno, alebo skôr doobedie, stačilo. Netušil, čo Shinu natoľko psychicky zničilo a fyzicky vyžmýkalo, no bol si istý, že urobí čo bude môcť, pretože bol presvedčený, že ona by sa na jeho mieste zachovala rovnako. Áno, venoval sa aj svojím iným kamošom, s Dongsunom a Wonshikom si skvele rozumeli a dokázali hodiny prebásniť o bejzbale či basketbale, no Shina zaujímala špeciálne miestečko v jeho srdci. Nikdy by sa jej nevzdal a nezaprel ju ako svoju najlepšiu priateľku, len sa obaja rozleteli na opačné strany. Zatiaľ čo on sa venoval svojím spolužiakom, to isté robila aj ona. Dokonca sa ťahala s Min Yoongim, čo mu bolo vonkoncom proti srsti, ale prekusol to. Nemontoval sa jej do života, s tým nesúhlasil, no nevedel, že zo Shiny sa stal chodiaci paradox.

„Je to... ťažké," zafňukala a odovzdane zaborila nos do jeho trička. „A ja... snažím sa."

„Hej, si veľmi snaživá," prisvedčil Jungkook a zdravou rukou jej na chrbte opisoval kruhy v nádeji, že to pomôže s jej nekontrolovateľným vzlykaním. „To ti môžeme všetci závidieť."

„Ale nikdy nie som dosť dobrá."

„To nie je pravda."

„Nie som dosť dobrá pre seba."

No nie som dosť dobrá ani pre nich.

„Tak, to je už o inom."

„Neuťahuj si z toho, Jungkook."

Ty to jednoducho nepochopíš...

„Prepáč. Sila zvyku."

„Niečo som povedala," vystríhala ho a zahľadela sa naňho. „Povedz, si môj priateľ?"

Jungkook si oblizol spodnú peru, očami prebehol z jedného konca miestnosti na druhý, akoby sa chcel uistiť, že na okolí nie sú žiadni nezvaní hostia a priblížil sa k nej až tak, že sa skoro dotýkali nosmi. Shina si od tejto dramatickej pauzy sľubovala veľa, predovšetkým nejaké šokujúce tajomstvo.

„Nie, nie som," zašepkal mysteriózne. „Som tvoj sused. Naj sused a naj kamoš, presne v tomto poradí."

Shinine oči sa zúžili sklamaním: „Si naj kretén."

„Ak som naj, tak je mi jedno čo budem," zaškeril sa pyšne.

„Jungkook, prečo sa cítim osamelo?"

„Lebo," exponovane mľaskol. „Si na seba prísna, si k sebe neúprimná a to najpodstatnejšie, si extrémne žiarlivá. Radšej ako popracovať na dejáku, by si mala popracovať na sebe a nehovorím to preto, že ti chcem ublížiť. Mám ťa rád, preto ti to hovorím."

Možno nakoniec bude aj z Jungkooka chodiaci paradox. Vravím ti škaredé veci, lebo mi na tebe záleží. Vravím ti pekné veci, lebo si mi ukradnutá.

„Zvleč zo seba tú uniformu a choď sa osprchovať," poručil jej, akoby mu rozdiel troch mesiacov dovoľoval chovať sa k nej nadradene. „Páchneš ako Junghyunove ponožky."

Hej. Vravím ti škaredé veci, lebo mi na tebe záleží... alebo skôr, vravím ti škaredé veci, lebo som ten najväčší kretén pod slnkom!

~

(⁠ ⁠ꈍ⁠ᴗ⁠ꈍ⁠)