Úplne sa stratím v jej očiach, v ktorých po dlhých dňoch nastane taký pokoj. Dlhé mihalnice lemujú jej oči tak krásnej farby, akú som ešte v živote nevidel. Tesne pri zreničkách sú úplne zelené, ako tráva pokrytá rosou a prechádzajú do slabučkej modrej tak dokonalo, až farby na istom úseku úplne splynú.

Hľadí na mňa zadýchane a úplne vyčerpane, no s úsmevom na tvári, ktorý ma v momente zahreje pri srdci. Musím rýchlo zažmurkať, aby som odohnal zvláštne myšlienky, no v momente, keď sa na ňu zas plne zadívam, zabudnem aj nato, ako sa volám.

Všetky problémy mi jednoducho vyfučia z hlavy a ja sa cítim neskutočne pokojne. Zabudnem na otca, na Meerovú, jednoducho na všetko, čo moju myseľ donekonečna zamestnáva.

Nakoniec sa premôžem a vytiahnem vlastnú myseľ z tej zvláštnej ilúzie. Prinútim sa posadiť a chrbtom sa oprieť o stenu, podobne ako ostatní. Oči zabodnem do tmavého stropu a pokúšam sa popadnúť dych.

„Ako je vlastne možné, že nás dve kolečká tak unavili?" spýta sa Ross s pohľadom upretým na mňa a ja mám čo robiť, aby som sa v jej pokojnom výraze jednoducho nestratil.

„To je kvôli AntiR génom," odvetím stručne.

„AntiR génom?" zopakuje nechápavo.

„Tak sa volajú špeciálne gény v tele človeka, ktorý je odolný voči radiácii. Tie nám proti nej dodávajú istú imunitu, no a čím vyšší stupeň radiácie máš, tým viac tých génov obsahuje tvoje telo." Trocha ma prekvapí, že o týchto špeciálnych génoch nepočula, alebo ich aspoň nevedela zaradiť. „Kvôli ním vieme vyvinúť väčšiu energiu ako obyčajní ľudia, no rýchlejšie sa nám minie. Ale čím viac máš tých génov, tým si tú chvíľkovú bombu energie dlhšie udržíš. Z náš všetkých by si mala v konečnom dôsledku vydržať najviac, ale na to potrebuješ tréning. Aby si tvoje telo privyklo na tieto podmienky." Nikdy by som si to otvorene nepriznal, no nevýslovne zbožňujem, keď jej niečo môžem vysvetľovať. Vtedy na mňa hľadí svojimi veľkými očami, akoby ani nič iné neexistovalo a vníma len moje slová, do ktorých vkladá toľkú vieru.

„Ty si ako chodiaca encyklopédia, Rio," pretočí očami Alex ale ja sa len zasmejem. Moju momentálnu dobrú náladu by vedelo pokaziť naozaj máločo.

Ama na Alexa zagáni nepríjemným pohľadom a jemne ho tresne po hlave. „Prečo sa musíš stále do niekoho navážať?"

„Bez toho by to bolo nudné," zazubí sa Alex a pravou rukou si prehrabne gaštanové vlasy.

Liks, ktorý sa stále vyvaľuje na podlahe sa začne smiať a my sa k nemu pridáme. Takáto uvoľnená nálada tu nevládla už dlho a ja si hodlám užiť každú jednu sekundu.

Dvere strelnice, ktorá je presne oproti nám, sa otvoria a Nat si nás premeria prekvapeným, možno trocha rozladeným pohľadom, čo ma ešte viac rozosmeje. „Vy ste si niečo dali?" nadvihne obočie a pomalým krokom sa vyberie k nám.

„Nat, uvoľni sa trocha," povie Alex s úsmevom a vyškrabe sa na nohy. Bez všetkého sa rozbehne smerom k Nat a chystá sa ju schmatnúť za zápästie ale ona sa rýchlim pohybom uhne a keď vedľa nej prefrčí, ešte ho aj postrčí. Alex sa zatacká a tvárou skoro kvacne na zem, na čo vybuchnem rehotom, až sa musím chytiť za brucho. Dokonca aj Nat sa uškrnie. Kde sú tie chvíle, kedy sme podobne blbli každý deň?

Alex sa urazene vráti k nám a naoko naštvane si založí ruky na hrudi. „Čo sa smejete?" Oduje spodnú peru, aby bol jeho pohľad vierohodnejší, no ako sa mu pritom nakrčia lícne svaly ma znova prinúti zasmiať sa.

Ross len so smiechom pokrúti hlavou a pozdĺž steny sa vytiahne do stoja. Rukami sa oprie o kolená s nemiznúcim úsmevom sa na mňa zadíva. Jej žiarivé oči mi rozbúchajú srdce, čo si ale neviem vysvetliť, tak sa to rozhodnem jednoducho ignorovať.

Uškrniem sa na ňu. „Dáme odvetu? Tentoraz každý za seba," navrhne Ama a s rýchlim pohľadom preletí po našich tvárach. Ďalšou výhodou AntiR génov je aj to, že ak sa aj unavíme, netrvá to dlho. Moje srdce sa za ten čas prestavilo na normál a ako si všimnem, aj Rossin dych sa stihol upokojiť.

„Beriem," zaškerí sa Alex, „Ale len ak ide aj Nat."

Nat rýchlo prikývne a na jej tvári sa rozhostí spokojný úškrn. Ona dokáže podobné preteky riadne zamotať. Je rýchla, svižná a dokáže si svoju energiu rozložiť natoľko, aby vyhrala v poslednej chvíli.

Zadívam sa na Ross, ale tá už nestojí opretá o stenu. S úškrnom sa na mňa díva pripravená rozbehnúť sa. Liks sa tiež vytrepe na nohy a ja ako posledný sa s povzdychom vyškriabem zo zeme.

Postavím sa vedľa Ross a Alexa. „Dve kolá," poviem, „Nikto nepomáha nikomu. Raz... dva... tri!"

Skôr, akoby som vyslovil slovo tri, sa všetci rozbehnú ako o život, no ja za nimi tiež nezaostanem.

Chvíľu sa všetci držíme na jednej úrovni, no to trvá asi tak polovičku kruhu. Tam začne Liks spomaľovať, no stále sa drží tesne za našimi pätami. Alex pridá a tým získa menší náskok, ale podľa prerývaného dychu, ktorý vydával ešte pred chvíľou, mu to dlho nevydrží.

My štyria sa držíme približne na rovnakej úrovni aj vo chvíli, keď prebehneme prvé kolo a tým necháme za sebou aj Alexa, ktorý sa ale rozhodne nechce vzdať a fučí nám za pätami. Asi tak po štvrtine druhej otočky, pridáme spolu s Nat a necháme za sebou Ross s Amou.

Pľúca ma už nemálo pália a svaly horia, no nevzdávam sa a pri polovici okruhu za sebou nechám Nat. Zvyšky vlastných síl vynaložím na posledné metre.

V tej chvíli začujem za sebou dupot topánok, no je ich príliš veľa na to, aby patrili len Nat. Neriskujem svoj náskok tým, žeby som sa obzrel, no Nat ma aj tak čochvíľa dobehne a k cieľovej rovine bežíme tesne vedľa seba.

Keď je už cieľ na dosah, Nat ešte pridá a tým to aj spečatí, no prekvapí ma, že tesne pred cieľom sa vedľa mňa objaví ešte jeden človek.

Jej ryšavé vlasy sú neomylné, možno práve preto skoro padnem na nos. Pred chvíľou, som ju musel za sebou dobre že nie ťahať, a teraz ma dobehne? Neviem určiť, ktorý z nás dvoch dobehne do cieľa ako druhý. Je to tak tesné, že to nedokáže posúdiť ani len Nat, ktorá sa už ulepená od potu stihla rozvaliť na prašnej dráhe.

S Ross padneme vedľa nej v takmer rovnaký čas a úplne zadýchane sledujeme už len to, ako do cieľa dobehne Ama, na to Alex a nakoniec Liks.

+++++

„Ja proste neverím, že si ma fakt dobehla!" rozhodím rukami. Zas. Dnes som túto vetu zopakoval už minimálne sto ráz, no ani tak tomu nemôžem uveriť.

Ross sa len zase zasmeje. Celý deň je takáto uvoľnená a aj napriek všetkému sa jej podarilo odviazať od problémov, čo považujem za vlastný úspech. Včera by mi ešte nebolo napadlo, že ju dnes uvidím takúto vysmiatu.

„Prečo ťa to tak žerie?" spýta sa Ross nakoniec, „Že som ťa dobehla," dodá, keď si všimne, že jej otázku som tak celkom nepochopil.

„Mňa to nežerie, len mi to príde neuveriteľné," zaškerím sa a po stole jej posuniem papier, aby ho podpísala.

Po tej menšej rozcvičke sme sa rozhodli, že zostaneme v práci dlhšie, aby sme vybavili aspoň polovicu. Ross to ide už rýchlejšie a ja jej nemusím všetko vysvetľovať, takže sa nám celkom darí. Vidím to tak, že na siedmu by sme mali skončiť s takmer všetkým. 

Momentálne sme obaja naladení tak dobre, že ani horda papierov nič neskazí. Počas celej práce sa len nezáväzne rozprávame o všetkom, na čo príde reč. Zámerne sa vyhýbam vážnejším témam a to hlavne kvôli zvedavej kamere, ktorá nás lenivo sleduje po celý zvyšok dňa.

Domov ju odnesiem až po ôsmej. Väčšinou ma papierovačky nezaujímajú a beriem ich len ako nechcenú povinnosť, ale dnes som sa s Ross naozaj zabavil. „Nejdeš na čaj?" spýta sa ma, keď už vystúpi z auta.

„Dnes nie," pousmejem sa, „Chce sa mi už akurát tak len spať."

„Tak sa maj," usmeje sa na mňa tiež a tesne predtým, než za sebou zavrie dvere sa ešte raz zadívam do jej krásnych očí.

Počas celej cesty domov ju a jej úsmev nedokážem dostať z mysle. Možno práve preto sa usmievam ako pripečený, ináč si moju dobrú náladu naozaj neviem vysvetliť.

„Otec?" Keď v dome vládne zvláštne ticho, úsmev ma rýchlo prejde, no s pokojom na duši si uvedomím, že je už dosť neskoro a on len zaspal na gauči.

Vo vrecku mi zazvoní mobil a bez toho, aby som sa pozrel na displej, zdvihnem. „Prosím?"

„Dobrý večer, pán Rott," v mobile zazrie hlas osobnej sekretárky Meerovej a mne z pier mimovoľne unikne vzdych.

„O čo ide?" spýtam sa podráždene a už teraz mi je jasné, že o dobrej nálade minimálne dnes reč nebude.

„O to stretnutie ktoré ste si dohodli so slečnou Parkerovou. Pozajtra jej do toho niečo vbehlo, ale zajtra má čas o druhej. Dalo by sa to zariadiť?"

S voľnou rukou si vkĺznem do vlasov. „Myslím, že áno. No potvrdiť vám to môžem len zajtra." Dnes už nechám Ross na pokoji, aby sa vyspala. Pred schôdzkou s Meerovou bude potrebovať veľkú dávnu energie no hlavne trpezlivosti.

„Dobre, ale zavolajte čo najskôr." Tými slovami zloží a ja sa s povzdychom zveziem na stoličku pri kuchynskom pulte. Prečo sa musí ešte aj takto dokonalý deň na koniec pokaziť?

DÔLEŽITÉ:  Každý mi prosím povinne odpovedzte, či by sa vám páčilo, ak by som prihodila pohľad Nat... nejako sa neviem rozhodnúť, ale mám pocit, že by sa to hodilo... prosím vás o názor... naozaj. Neignorujte ma :D 

Časť venujem AnnamariaTrencanova :)