Zobudím sa uprostred noci rozvalená na sedačke. Najskôr mi nie je jasné, prečo spím tu, no potom si spomeniem, ako som poprosila Ria, aby tu na noc ostal.

V tej chvíli, keď tá požiadavka opustila moje pery, som nemyslela. Len v srdci mi plápolala myšlienka, že tu nechcem byť sama. Chcem vedieť, že tu niekto pri mne je, hoci aj za podmienky, že sa mu musím prosiť. A bolo mi naozaj jedno, že budem vyzerať ako zlomená chudera. Zrejme si už o mojom správaní aj tak myslí svoje.

Posledné dni som vnímala iba ako nejasnú šmuhu udalostí s tým, že nie som si istá, či sa to naozaj všetko udialo. V mysli sa mi vybavujú spomienky aj na to, ako som bola za Philom, ale posledné čo si pamätám je jeho mierny poloúsmev a potom to, že ležím na sedačke so šálkou čaju v rukách.

Posadím sa a hlavu vyvrátim do tmavého stropu. Moje oči s privyknú na tmu a ja rozoznám obrysy obývačky, ktorá už nikdy nebude ako predtým. Možno by som mala nad tým celým plakať, alebo ja ani neviem, no už to nedokážem. Preplakala som celý deň a zrejme ešte jeden až mi došli slzy. Uvedomila som si, že to ani tak ničomu nepomôže a musím ostať stáť na pevných nohách, ak už aj pre nič iné, tak aspoň kvôli otcovi. Kvôli otcovi, ktorý o tom pravdepodobne ešte ani nevie.

Ostanem sedieť v tme dlho. Vlastne až kým nezačne svitať a Kupolu nezaplavia falošné lúče. Rio si ku mne sadne ani neviem kedy, len si zrazu uvedomím, že sedí neďaleko mňa a podáva mi šálku s kávou.

„Vyspala si sa?"

„Ďakujem, že si ostal," pousmejem sa, ale on sa len tak typicky zaškerí.

„Nerozmazávajme to, hej?" zasmeje sa a sám do seba kopne šálku silnej kávy.

„Ako to šlo v práci?" spýtam sa len tak mimochodom.

„Bez teba sme sa ďaleko nepohli," poznamená a oprie sa o operadlo, „Ale boli sme skontrolovať stav Kupoly zvonka, takže tú možnosť si prepásla."

„Čo ste zistili?"

„Ja sa v tom síce veľmi nevyznám, ale podľa nameraných hodnôt to neohrozuje steny Kupoly. Ak by teda nenastali ďalšie komplikácie."

Pomaly prikývnem. „Dnes je sobota, že?" spýtam sa ho len tak pre istotu.

„Hej," prisvedčí Rio s úškrnom, „Prečo?"

„Bol by si taký dobrý a zobral ma do nemocnice? Potrebujem si pohovoriť s otcom." Ten rozhovor už nemôžem ďalej odďaľovať. Musím mu povedať čo sa stalo a bodka. Ak mu to teda ešte nepovedali.

Rio pomaličky prikývne. „Ale si si istá, že zvládneš podobný rozhovor?"

Myknem plecami. „Zrejme požiadam Yan o to, aby mu to povedala čo najmiernejšie. S podobnými vecami má skúsenosti ale... chcem tam byť."

Rio zamyslene poklopká prstami po prázdnom hrnčeku. „Vieš, ak človeka stretne veľká strata, správa sa všelijako. Nemôžeš si byť istá tým, ako zareaguje."

„Čo sa stalo s tvojou matkou?" Pravdepodobne ho tou otázkou prekvapím pretože ustrnie uprostred klopkania a jeho oči sa zaseknú na jednom neurčitom bode.

„Nerád o tom hovorím," zamrmle po chvíli a sklopí pohľad, „Nie je to nič také, na čo by som rád spomínal."

„Prepáč."

„Neospravedlňuj sa. Akurát... nemyslím si, žeby ti ten príbeh pomohol."

„Dobre," pousmejem sa, „Ale raz mi ho porozprávaš." Ani neviem, kde sa vo mne vezme tá zvedavosť. Jednoducho chcem vedieť, čo prežil on. Presnejšie jeho mama.

„Dobre." Razom sa jeho úškrn vráti. Vstane a ponaťahuje si ruky. „Nerád to hovorím, ale tvoje posteľ je maximálne pohodlná."

Jeho provokačný podtón ma prinúti zasmiať sa a na chvíľu zabudnúť na všetko zlé, čo sa za posledné dni stalo. Nakoniec s úsmevom pokrútim hlavou a vypijem zvyšok horkej kávy.

„Ja potrebujem odísť, ale keď chceš zoberiem ťa za otcom a ja si vybavím všetko čo potrebujem, kým ty tam skončíš," poznamená Rio vo chvíli, keď vyjdem z kúpeľne v čiernej blúzke a nohaviciach.

„Dobre, ale keď myslíš, príde domov aj sama."

„Pochybujem, že po tom celom budeš mať náladu ešte blúdiť po Kupole."

+++++

Ako vysvitne, otcovi to už povedali a zrejme preto mi niektorý deň volala aj Yan. Museli mu predpísať silnejšie lieky, aby zbytočne nepodliehal stresu a smútku, lebo to by mohlo mať katastrofálne následky.

Podľa slov Yan zistím, že mamin pohreb financuje SOFTPOE a bude sa konať až o týždeň z dôvodu pitvy, aby sa presne zistilo, či v elektrárni nastal únik nejakých zmesí, alebo čo vlastne spôsobilo výbuch ako taký.

Nepočúva sa mi to dobre, to vôbec, ale udržiavam kamennú tvár po celý čas ešte aj vtedy, keď ma nechajú s otcom osamote a ja len stískam jeho ruku. Prespí vraj ešte niekoľko dní, aby to troška prehrmelo ale na pohreb by už mal byť psychicky pripravený.

Nakoniec sa vôbec nezdržím dlho. Nechcem sa pozerať do tých falošne ľútostivých tvári, hoci Yan mi poskytuje ako takú oporu.

Rozhodnem sa dopriať Riovi viac súkromia a iba poviem Yan, že ak by sa tu zastavil, nech mu povie, aby mi zavolal. Mobil mám vo vrecku, hoci po mojich posledných skúsenostiach sa mi nevýslovne hnusí.

Ja sama sa vyberiem po uliciach, ktoré sú celkom zaplnené. Cez víkend mávajú ľudia voľno, takže využívajú čas na rôzne veci, od dodatočných nákupov, cez návštevy rodín, až po jednoduché túlanie a prečistenie myšlienok.

Ja osobne som málokedy zvykla chodiť po meste. Nemala som kam ísť. Všetci členovia mojej rodiny umreli už dávno. Ak som už aj niekde šla, boli to akurát tak hranice.

Stará budova sa od mojej poslednej návštevy nijako nezmenila. Všetko je rovnako desivé, no prítomnosť starého doktora ma tentoraz upokojí.

„Dobrý," pozdravím sa mu a jeho popraskané pery sa roztiahnu do úprimného úsmevu.

„Ahoj, Ross. Nečakal som, že sa tu tak skoro objavíš." Odstúpi z dvier a nechá ma vstúpiť do malého bytu.

Rovnako ako predtým sa posadím do kresla a on sa usadí oproti mne s láskavým výrazom na stareckej tvári. „Musím sa vás na niečo opýtať. Nebola som tu v priebehu posledných troch dní, že nie?" Musela som poznať odpoveď. A jediný, kto mi mohol prisvedčiť alebo všetko poprieť bol on.

„Nie," odvetí pomerne zmätene, „Prečo? Mala si tu byť?"

Pokrútim hlavou, hoci neviem, či mi odľahne alebo práve naopak. „V posledných dňoch sa toho stalo veľa."

Pomaly mu rozpoviem, čo sa stalo a on moje slová počúva zvesenými plecami a smutným pohľadom. Musím mu dať nejaké pádne vysvetlenie toho, prečo som sem doliezla práve s onou otázkou.

Keď skončím, ostaneme mlčať. Ale on zrazu preruší napäté ticho: „Keď som bol mladší, pracoval som na mnohých vojenských základniach počas vojny. Vtedy nebola smrť ničím výnimočným, no deň, kedy mi prišla správa o tom, že zbombardovali nemocnicu, v ktorej ležal môj otec a brat, si pamätám presne. Rovnako ako aj to, že tam pracovala aj moja matka. Celá moja rodina umrela a ja som bol preč tisícky kilometrov. Po tom, čo sa vojna skončila, som dúfal v to, že sa všetko vylepší. Znova budeme žiť normálny život a všetko sa vráti do starých koľají. Ale bomba, ktorá mala všetko zastaviť, zničila celý svet. Ja som mal šťastie, že som bol v ten deň tu a ochranné krídla Kupoly nás zavreli v relatívnom bezpečí. Trvalo dlhé roky, kým vzduch v Kupole prefiltrovali a zbavili radiácie. Dovtedy sa náš organizmus čiastočne aj prispôsobil týmto podmienkam. Preto vznikli ľudia s AntiR génmi. Tí ľudia boli istým spôsobom odolní voči radiácii viac, ako ostatní. A práve tým ľuďom pripadla česť nosiť so sebou AP-R zbrane. Ja som si časom začal uvedomovať, že tie zbrane nie sú spásou ale istým spôsobom sú nevyhnutné. Svet bez zbraní neexistuje, príliš sme si na ne privykli. A človek, ktorý tie zbrane vytvoril, si až príliš neskoro uvedomil, že čo stvoril. Už nebolo cesty späť, zbrane sa do nášho spoločenstva dostali zas a znova. A on pritom nechcel zle."

„Tak prečo to urobil?"

„Chcel pomôcť. Už vtedy videl dieru v obranných systémoch Kupoly a bolo mu jasné, že jej steny nevydržia večne. Vedel, žeby sa dala radiácia využiť, no nedokázal tú silu využiť na posilnenie Kupoly ako takej. Skúšal dosť veľa vecí ale jediné, s čím mu to fungovalo boli zbrane. Vytvoril len jednu, no keď uvidel, čo všetko to dokáže, neprestal. Jeho vytrvalosť ho dostala až sem. K terajšej podobe zbraní, z ktorých najsilnejšiu máš za opaskom."

„Na čo mi to hovoríte? Minule ste o tejto téme nechceli ani počuť," poznamenám. Nerozumiem tomu, čo tak náhle zmenilo jeho postoj k celej veci.

„Nepovedal som ti nič iné, len to, čo nájdeš aj v spisoch a k tomu prihodil vlastný postoj. Nie je to nič zakázané, Parkerová."

„Prečo vyslovujete moje priezvisko tak opatrne?"

„Niektoré veci prebúdzajú až mnoho spomienok. Nehovoriac o tvojich krásnych očiach," usmeje sa.

Ako som vravela- žiadny bozk :D

Venujem @VickyKali :)