XXXIX.- Teraz neplač/ROSS
Dosť ma prekvapí, keď sa Rio skoro ráno zjaví pred domom a začne vyklopávať na vchodové dvere. Môjmu pokoju nepridáva ani jeho zamračený výraz. Posledné dni vo mne vyryli dosť pochybností ohľadne všetkého a nepáči sa mi, že po včerajšom úsmeve na jeho tvári vládne zvraštené obočie.
Otvorím mu dvere a on rýchlo zažmurká, keď si všimne, že som ešte stále v pyžame a doslova vytiahol z postele. „Nevidela si správu, ktorú som ti poslal?" spýta sa a ešte raz po mne prebehne pohľadom.
Pokrútim hlavou. „Teraz som vyšla z postele a mobil som si včera nechala v kuchyni," vysvetlím, „Stalo sa niečo?"
„Včera večer mi ešte volala sekretárka Meerovej. Chcela aby sme preložili to stretnutie na dnes o druhej tak som ti napísal, či ti to vyhovuje, lebo Meerová to potrebuje vedieť čo najskôr. A keďže si nereagovala, tak som tu." Pri tých slovách odstúpim z dvier a pustím ho dnu, na čo sa jemne usmeje, ale nervozita v jeho tvári a celkovo v postoji, je takmer hmatateľná.
„Takže dnes?" opýtam sa ho len tak pre istotu a on prikývne.
„Môžem jej to odsúhlasiť?" Otočí sa ku mne tvárou s mobilom v rukách a s jemným úsmevom.
Prikývnem a Rio sa zrazu stratí v dverách, ktoré vedú do kúpeľne. S úškrnom pokrútim hlavou nad tým, ako dobre sa tu už vyzná a podídem do kuchyne, aby som si zaliala čaj. Akosi mi jedno aj to, že sa tu premávam len v pyžame. V posledných dňoch ma videl všelijako, takže mu červené pyžamo určite nerobí významné problémy.
V mysli sa mi vybavia všetky spomienky na včerajšok, kedy som sa, síce len na chvíľu, cítila opäť šťastná a z veľkej miery za to mohol práve Riov odviazaný úsmev a žiarivé oči. Ja ani netuším, ako sa mi ho podarilo dohnať, no myslela som len na to, aký neskutočný pocit by to bol. Vzduch mi prúdil vo vlasoch a ja som mala pocit, že doslova vzlietnem. Za tých pár sekúnd neexistovala ani únava, problémy, či žiaľ. Všetko bolo jednoducho dokonalé, na pokraji mojich vlastných síl.
„Vybavil som to," ozve sa zrazu Rio tesne pri mne, „Na druhú tam máme byť."
„Dobre," odvetím a vyberiem zo skrinky nad umývadlom dve šálky, „Dáš si aj ty?"
„Hej, diki," zaškerí sa Rio.
„Pôjdem sa obliecť," vyhlásim, keď pred neho položím šálku mätového čaju. On sa na mňa usmeje a ruky obmotá okolo teplej šálky. V Kupole je v týchto dňoch pomerne chladno, hlavne kvôli dažďu, ktorý ešte stále neprestáva.
Je to síce krásne a nezvyčajné, no pôsobí to depresívne. Celý deň je pomerne veľká tma a za oknom počuť neprestajné dupotanie. Dnes som chcela zájsť aj za otcom, ale pochybujem, že po stretnutí s Meerovou budem mať na niečo ešte silu.
V mysli mi behá jedine to, že musím na Meerovú urobiť dobrý dojem. Predsa, ona má pod palcom všetko, čo sa v Kupole deje.
Nakoniec skončím v čiernej blúzke, ktorá má zlatým vyšívané okraje a v čiernej sukni, ktorá prilieha k mojim stehnám. Na nohách mám čierne lodičky s minimálnym opätkom a po dlhšom váhaní si na ľavom zápästí zapnem pozlátený náramok s drobným kľúčikom a maličkými ozubenými kolieskami.
Dala mi ho mama na pätnáste narodeniny, no nikdy som nemala príležitosť nosiť ho. Je to rodinné dedičstvo. Mama ho dostala od svojej matky a tá od svojej. Je to vlastne jediné, čo mi dokazuje, že z maminej strany nejakí predkovia vôbec existovali.
Do kuchyni sa dostanem s maximálnym vypätím síl. V tej sukni sa cítim neprirodzene a nepohodlne a keď na mňa Rio prekvapene pozrie, do tvári sa mi nahrnie ešte aj červeň. „Myslíš, že Meerová očakáva podobné oblečenie?" spýtam sa, keď si konečne sadnem na stoličku oproti nemu a on na mňa neprestane zízať.
„Očakáva vhodné vystupovanie," odvetí mi po chvíli ticha.
„Považuje sa toto za vhodné?" nadvihnem obočie.
„Čo ja viem, Ross," pretočí očami, „Ja sukne nenosím."
Nad jeho poznámkou sa zasmejem a uchopím do rúk šálku čaju, z ktorej sa ešte stále parí.
+++++
Môj pohľad spočinie na Riovi v snahe, zachytiť nejaký signál toho, že bude všetko v poriadku, ale namiesto toho ma jeho pevne zovreté pery len znervóznia. Počas celej cesty k hlavnej budove SOFTPOE, prsty pevne zatínal do volantu a pohľadom skúmal okolie, akoby na neho malo niečo vyskočiť spoza kríkov. A tým celým ma skôr znervóznil, ako upokojil.
Rukou nervózne poklopem po okne auta a zadívam sa na kvapky dažďa, ktoré sa ešte stále rútia z vrchu Kupoly. Zastali sme už pred vyše troma minútami, no ani jednému z nás sa tam nejako nechce. Okrem toho, máme ešte vyše pätnásť minút k dobru.
V aute vládne napäté ticho a Rio, akoby naschvál, sa vyhýba môjmu pohľadu. Nakoniec len vydýchne: „Mali by sme ísť."
Mlčky prikývnem a do rúk schytím mokrý dáždnik. Pod nohami mi čľapotajú mláky, ktoré pokrývajú celý chodník. Preto všetkým prebehnem čo najrýchlejšie až sa do budovy takmer vrútim.
Vstupná hala je tvorená z obrovských okien. Na pravo je priestranná recepcia, na ľavo zas miestnosť s pultom a pohovkami. Párkrát som tu už bola s matkou, keď som bola menšia.
Rio vstúpi dnu za mnou a zoberie mi dáždnik z ruky. Bezo slov prejde k recepcii, kde na koženej stoličke sedí postaršia žena s okuliarmi na nose. „Ako vám pomôžem?" Trocha sa na nás pri tej otázke pousmeje.
„Slečna Parkerová má stretnutie s veliteľkou Meerovou," prevezme slovo Rio a recepčná v rýchlosti prikývne.
„Vy viete, kde ju hľadať." Hlavou pokynie Riovi, aby sme šli ďalej. Jemu už nič viac nie je treba. Len ma dosť surovo chytí za zápästie a začne ma ťahať za sebou na lesklej podlahe.
„Dobre ma počúvaj, Ross," prehovorí náhlivo, keď sa stratíme z očí recepčnej, „Meerová sa ťa bude snažiť rozhodiť a zariadiť, aby si sa toho miesta vzdala. Nedovoľ jej to. Nedovoľ jej dosiahnuť svoj cieľ."
Pri tých slovách trocha spomalí a uprene sa mi zadíva do očí. Jeho zelené dúhovky ma priam prosia o to, aby som pochopila jeho slová, ale mne to nedochádza. Prečo by Meerová chcela, aby som tam nechala Ostreľovačov? Netúžila náhodou, po čiernom Ostreľovačovi?
„Nerozumiem ti," hlesnem pomaly ale odhodlanie v jeho očiach sa razom rozpadne na milióny kúsočkov, keď zastaneme pred dverami na treťom poschodí.
Rio pokrúti hlavou a vzápätí nadhodí silený úsmev a zaklope na dvere. Pustí moje zápästie uhladí si sivú košeľu. „Ďalej," ozve sa spoza dvier a Rio s obrovským nádychom otvorí dvere.
Sotva sa dvere úplne otvoria, môj pohľad padne na ženu okolo tridsiatky s výraznými modrými očami a svetlými vlasmi. „Vy môžete ísť, Rio," odpíše Ria pri prvom pohľade, „Ja si chcem pohovoriť so slečnou Parkerovou."
Rio sa dosť zjavne zamračí a bez slov mi kývne, nech vojdem. Trocha váhavo, no poslúchnem, na čo Rio za mnou okamžite zatvorí dvere. „Sadnite si." Meerová ukáže na stoličku oproti nej a so stiahnutým hrdlom si sadnem na nepohodlnú stoličku.
Tvár má dokonalo, no trocha prehnane, nalíčenú, ale ani tak neprekryjú jej vrásky. Oči má na prvý pohľad chladné, až mi robí problém, dívať sa na ňu. „Chceli ste sa so mnou stretnúť..." začnem pomaly, aby som zahnala stiesnené ticho, ktoré medzi nami nastalo. Jej uprený pohľad by som ďalej nezniesla.
„Áno," prikývne pomaly a na jej červených perách sa rozhostí malý náznak úsmevu, „Chcela som sa stretnúť s čiernou Ostreľovačkou osobne. Ešte pred tým, akoby sa konalo zhromaždenie Rady. Snáď to nevadí."
Pokrútim hlavou a ona pokračuje: „Je mi naozaj ľúto, čo sa stalo s vašou matkou, Rosielee."
Pri jej slovách mi zastane srdce a vynechá jeden úder. Moju matku nemala vyťahovať. „Je to hrozná strata. Bola to šikovná žena. Kiežby jej niekto vedel pomôcť." Na chvíľu sa odmlčí, no netrvá to dlho.
„Nedávno pred tou katastrofou som sa s ňou rozprávala. Bola taká smutná. To, čo s stalo vášmu otcovi ju veľmi zasiahlo. Dovolím si tvrdiť, že ak by k tomu nebolo došlo, mohla by byť viac sústredená a mohla by si tú chybu v strojoch všimnúť skôr."
Jej slová pôsobia ako presne mierené rany do brucha a ja pocítim, ako sa mi tlačia slzy do očí. Teraz neplač. Nesmieš sa rozplakať. Nie pred ňou. Nie pred ženou, ktorá ťa má pod palcom.
„Ak by sa na vášho otca pozrel nejaký odborník ešte pred tým incidentom, mohlo to dopadnúť aj inak." Presne viem, kam tým mieri a vidím v jej očiach spojených s chladným úsmevom, že mi chce ublížiť. Ide jej len o to jediné. Aby mi ukázala, kto je tu pán.
Ja som mala byť tá doktorka, ktorá si to všimne. Mala som byť pozornejšia a nič z toho by sa nemuselo stať. Mala som sa stať doktorkou.
„Aká škoda, že ste sa doktorkou nestali, nemyslíte?" spýta sa ma, čoby mi čítala myšlienky.
Musím sa zhlboka nadýchnuť a párkrát zažmurkať, aby som odohnala slzy. „Nie," odvetím s roztraseným hlasom.
„Prečo?" nadvihne obočie v predstieranom prekvapení.
„Mala som potrebné znalosti a ani tak som na to neprišla," prehovorím potichu, „Nikdy by som nebola dobrá doktorka. Stačí, že som si zničila vlastný život a životy mojich rodičov. Nedokázala by som nikomu pomôcť."
„Pekný náramok," hlesne po chvíli upreného pohľadu, „Je od vašejj mami, že? Párkrát som ho na nej videla."
Neupriem pohľad na malý kľúčik, ako to možno Meerová predpokladá. Zostanem s ňou naďalej v očnom kontakte. „Ďakujem. Áno, patril mojej mame."
„Teraz by sme mohli prebrať to, prečo ste tu. Nemyslíte?"
„To by som uvítala," podotknem a vyčarím umelý úsmev.
„Nuž, slečna Rosielee, zrejem ste si všimli kamery, ktoré sme rozložili po budove Ostreľovačov," začne.
Prikývnem na čo sa usmeje. „Vtedy bol dosť veľký chaos v papieroch, takže sa tie spisy nejako zatúlali. Podpísala ich už slečna Weissová, ale tie papiere sa stratili. Potrebujem na to váš súhlas."
„Na čo sú tie kamery vlastne dobré?" spýtam sa skôr, akoby som sa zamyslela nad tým, či je to celé vôbec dobrý nápad.
„Sledujeme okolie aby sme si boli istý tým, že všetko prebieha tak ako má. Bolo to schválené aj Radou, ale teraz chýba dokument podpísaný Weissovou," vysvetlí.
„Tak preto som tu? Kvôli jednému podpisu?" spýtam sa. Je jasné, že to je len zásterka.
„Nie. Ako som vravela, chcela som vás osobne spoznať. Veľa som o vás počula." Znova sa usmeje, až mi naženie zimomriavky tou svojou chladnou pokojnosťou. Založí si ruky na hrudi a tak sa oprie o dosku stola.
„Tak a spoznali ste ma," odvetím a pokúsim sa napodobniť jej chladný postoj. Teraz už chápem, prečo ju Rio tak neznáša.
„Spoznala," prisvedčí, „A to mi naozaj stačilo. Rada som sa s vami stretla, Rosielee. Škoda, že tu teraz nemôže byť aj vaša matka." Tými slovami mi pokynie, aby som vyšla a ja sa postavím ako v tranze.
Hneď ako sa jej otočím chrbtom sa mi oči naplnia slzami. Všetko je príliš čerstvé. A Meerová zo smrti mojej matky obviňuje mňa. A má pravdu. Tak neskutočnú a nevyvrátiteľnú pravdu.
Som jediná, kto môže za jej smrť.
Po prvé by som sa vám chcela poďakovať, že ste ma neignorovali, a odpovedali na moju otázku. Takto bude kapitola číslo 42 z pohľadu Nat a zrejme aj tá nasledujúca... potom sa už bude objavovať aj častejšie :)
Okrem toho, vám neskutočne pekne ďakujem za vyše 700 hlasov :333 ste proste super :33
A nakoniec: časť venujem @sophia10basket :)
Bạn đang đọc truyện trên: AzTruyen.Top